Ostrov obývali pôvodní obyvatelia kmeňa Parintin až do doby, kým sem v roku 1796 neprišiel farmárčiť istý pán menom José Pedro Cordovil. Vo veľkom pestoval kakaovníky, ale venoval sa aj rybolovu, pričom hlavne lovil ryby pirarucu. Teda lovili ich miestni indiáni, ktorých namiesto peniazmi odmeňoval lacným rumom cachaca. Karmelitánski misionári ho za to ostro kritizovali a snažili sa mu v tom zabrániť a tak sa po desiatich rokoch zbalil a odišiel neznámo kam.
Mnísi naopak viedli indiánov hlavne k náboženskej viere a do práce ich príliš nenútili. Oblasť tým pádom veľmi neprosperovala. V druhej polovici 19. storočia sa osada, vtedy ešte pod menom Vila Bela da Imperatriz, teda niečo ako „vládcova obchodná stanica“, priživila na obchode s kaučukom ako medzi-stanica pri jeho doprave z mesta Manaus, kde už začínal kaučukový boom, do mesta Belém na pobreží Atlantického oceánu.
V roku 1880 dostalo mesto nové meno: Parintins. Niekto si spomenul, že tu kedysi žil aj indiánsky kmeň s takýmto pomenovaním.
Aj v súčasnosti je len takou zastávkou na plavbe po Amazonke a to či už pre turistov, alebo pre obchodníkov. Inak ako po rieke (teraz už aj letecky), sa sem nedostanete. Žiadna cesta sem nevedie.
Naša loď musela zakotviť na rieke a do mesta sme boli prevážaní pomocou záchranných člnov, teda tenderom. V prístave, ktorý bol teraz dosť nízko, pretože sme tu boli na konci suchej sezóny, sa nachádza zopár reštaurácií a tržnica, v ktorej dokopy nič nie je. A tak sme sa opäť vybrali skúmať mesto po vlastných, čím sme sklamali zopár taxikárov, ktorí sa tešili na skromný zárobok. Rovnako sme sklamali zopár cyklistov ponúkajúcich „rikšovú“ dopravu.
Mestu dominuje katedrála Nossa Senhora de Carmo, ktorá sa nachádza na hlavnej ulici Avenida Amazonas. Katedrála bola postavená v roku 1962 a má vežu, ktorá je najvyššou stavbou v celom meste. Dovnútra sme sa nedostali. Za katedrálou sa nachádza miestny cintorín.
Na ceste popri rieke sme natrafili na trh so suvenírmi. Väčšinou sa jednalo o výrobky z dreva, ktoré boli ale naozaj veľmi pekné a originálne. Ja som neodolal a kúpil som tú najväčšiu rybu pirarucu, ktorú mali. Nosil som ju potom ešte dlho pod pazuchou na všeobecnú zábavu nielen turistov, ale aj miestnych.
V jednej z prístavných reštaurácií sme si ju samozrejme aj dali. Vyprážanú.
Ináč mesto nie je veľmi zaujímavé. Našli sme ešte jeden pekný kostol, ochutnali sme miestne ovocie cupuaçu, ktoré bolo úplne iné, ako sme si ho predstavovali. Veľký, kokosovému orechu podobný plod obsahoval dužinu, ktorá obalovala jeho kôstky. Z dužiny sa robí džús, vo svojej prirodzenej chuti je ale veľmi kyslý. Tajomstvo bolo odhalené. Miestni do neho dávajú cukor, preto chutil tak lahodne. Bez cukru to bolo síce tiež dobré, vôňa a chuť boli naozaj výnimočné, osviežujúce. Ale s cukrom to bolo vynikajúce. S pridaným cukrom sme ho ale pili iba v Manause, keď sme ešte nevedeli, ako chutí prirodzene. Nie sme veľmi cukroví.
Existuje jedna vec, ktorá odlišuje toto mesto od všetkých ostatných na rieke Amazon. Tou vecou, lepšie povedané udalosťou je slávnosť Boi Bumbá.
Keby sa viedla evidencia v knihe rekordov o najodľahlejšom a najzapadlejšom kúte sveta, kde sa koná karnevalová slávnosť porovnateľná s tou v Rio de Janeiro, Salvadore alebo v Port of Spain na Trinidade, tak by to s prehľadom vyhral Parintins.
Z celkového počtu niečo vyše sto tísíc obyvateľov mesta ich asi 60 000 po celý rok nacvičuje na festival, ktorý sa koná raz do roka v júni a trvá tri dni. Obyvatelia sú rozdelení na modrých a červených a súťažia spolu kto bude mať najkrajšie oblečených tanečníkov, najkrajšie alegorické vozy, najlepšiu hudbu, tanec a pod. Červení sa volajú Garantido a modrí Caprichoso.
Slávnosť má svoj vopred určený dej. Pastier dobytka zabije drahého býka (po portugalsky boi), aby ulahodil svojej tehotnej manželke. Tá totiž nesmierne túži zjesť býčí jazyk. Samozrejme miestny dobytkársky barón je pohoršený touto krádežou a pastierovi hrozí krutý trest. Trest smrti. Zachráni ho miestny šaman, ktorý býka oživí.
Víťazný tím roka nedostane žiadnu odmenu. Odmenou mu je, že sa po celý rok môže pýšiť víťazstvom na slávnosti. Každý tím má svoje divadlo, v ktorom nacvičuje a v ktorom počas roku predvádza svoje umenie. My sme navštívili pavilón modrých.
Tak nech sa páči, malá ukážka z predstavenia. Pozrite si nasledujúce video.
Predstavenie bolo nad moje očakávania. Tá úprimná radosť z tanca a pohybu, z kostýmov a k tomu živá hudba ma dostali. Kapela hrala a spievala ako na rockovom koncerte, ozvučená karnevalovo. Nástroje boli typické pre Brazíliu. Bol to taký mix rocku, folku, country a indiánskych píšťaliek. A samozrejme všetky možné druhy bicích nástrojov.
Po predstavení už mierime priamo na našu loď, ktorá nás v noci dopraví do miesta zvaného Alter do Chao, ktoré bude našou poslednou zastávkou na rieke Amazon. Nie je to ani mesto, iba dedina, ale nachádza sa na brehu rieky Tapajos s najkrajšími riečnymi plážami na svete. Vzdialená je od Parintins dolu prúdom 169 míľ, čo je 313 kilometrov.
Lubo Repka.
