Plavba Panamským kanálom časť 4. Kostarika – Puntarenas – pohľad do krátera sopky Poás.

Takéto dni volám oddychovými, na rozdiel od dní, kedy sme v prístave a snažíme sa naplno využiť čas, ktorý máme k dispozícii, aby sme dané miesto spoznali čo najlepšie. Obvykle si dám do poriadku fotky a pripravím si plán na ďalšie destinácie. Od zajtra nás čaká 5 dní, počas ktorých sa nezastavíme. Najprv to bude Kostarika, potom Nikaragua, Guatemala a na koniec dve zastávky v Mexiku.

V Puntarenas sme sa rozhodli pozrieť si sopku Poás. Z lode taký výlet v ponuke nebol, ale nerobili sme si s tým starosti. V prístave sme si našli ochotného taxikára, s ktorým sme si dohodli cenu a trasu nášho výletu a išlo sa. Taxikár sa volal Tony a bol veľmi príjemný, ale bohužiaľ jazdil otrasne – brzda plyn, v zákrutách sa do toho vkladal celým telom ako pilot formule jedna a pritom sa s nami snažil komunikovať lámanou angličtinou a stále sa obzeral dozadu.

Bol nesmierne šťastný, že chytil takúto lukratívnu zákazku a tak neváhal a zavolal svojej manželke, aby sa pripravila. Cestou sme ju vyzdvihli u nich doma. Samozrejme sa nás najprv opýtal, či môže a my sme súhlasili, lebo sme boli zvedaví.

Bývali v dosť chudobnej štvrti, viedla tam len prašná cesta, ale od hlavnej cesty to nebolo ďaleko. Domček v radovej zástavbe bol jednoposchodový, dovnútra nás nepozvali. Volala sa Dália a nehovorila vôbec po anglicky. Svojho manžela, staršieho o 12 rokov nesmierne za jeho šikovnosť a znalosti obdivovala. Majú spolu dve deti, syna Asama (6 rokov) a dcéru Galileu (3 roky).

Cesta na sopku nám trvala dve a pol hodiny. Stáli sme iba raz na vyhliadke, kde sme si mohli dať zadarmo kávu a ochutnať miestne likéry. Bola to totiž veľká predajňa suvenírov. Tony nás tam suverénne zobral, všetko poukazoval a ešte mal tú drzosť, že zdôraznil, aby sme tu nič nekupovali, pretože cestou naspäť nás vezme do lepšieho obchodu. Aj toalety boli pekné, čisté. Na vyhliadke, ktorá bola pekne upravená, rástol kávovníkový strom. Tony to využil na prednášku o káve.

Z bobuľky kávy sa vylúpne zrno a to sa dva dni suší na slnku. Potom sa to vysušené zrnko hodí do vriacej vody a uvoľní sa z neho jadro. Toto sa potom ešte tri dni suší na slnku a až potom sa praží. Domáca káva sa robí tak, že sa rozdrvené zrnká opraženej kávy vložia do vrecka z pevnej látky, ktoré je zavesené na drevenom stojane. Do vrecka s kávou sa naleje horúca voda a tá pomaličky pretečie do drevenej nádoby. Celé to vyzerá ako šibenica, pod ktorou je umiestnená šálka na kávu. Ešte som takúto kávu neochutnal, ale ochutnám, pretože som si tento „kávovar“ kúpil ako suvenír a doma to vyskúšam.

V Kostarike je 9 sopiek, z toho 5 činných. Najväčšia je Arenal, druhá najväčšia je tá, ktorú si ideme pozrieť.

Poás sa nachádza v nadmorskej výške 2708 metrov a má dva krátery, ktoré si môžete pozrieť. Hlavný kráter sa nachádza na severe Národného parku Poás Volcano a je vyplnený kyslým, sírnatým jazerom. Kráter má šírku 1 700 metrov. Ako som už spomínal, je stále aktívny, dokonca jeden z najaktívnejších na svete. Od roku 1828 doteraz sopka vybuchla 39 krát. To jazero, ktoré ho teraz napĺňa je jedným z najkyslejších jazier na svete. Kvôli sírnatým výparom sa neodporúča zdržať sa pri kráteri dlhšie ako 15 minút.

Južný kráter Lake Botos sa nachádza o trochu vyššie. Je vyplnený jazerom s čistou vodou a je neaktívny už od roku 7500 pred n.l. Vzdialenosť medzi hlavným kráterom a jazerom Botos je asi 900 metrov chodníkom vybudovaným v pralese. Ide sa dosť strmo do kopca a v tejto nadmorskej výške to dá zabrať. Taxikárske nohy a pľúca to nezvládli a Tony nás nechal so svojou manželkou samých, tak som ju vyspovedal ako sa s mojimi znalosťami španielčiny dalo. Od nej mám všetky vedomosti o ich rodine.

V januári 2009 sa sopka Poás ocitla blízko zemetrasenia s magnitúdou 6,1 stupňa. Zemetrasenie pripravilo o život minimálne 34 ľudí, dve dediny boli dočasne odrezané od sveta prístupné len helikoptérami. Boli medzi nimi aj turisti, 369 z nich muselo byť helikoptérami z oblasti evakuovaných. Zosunutá pôda hlavne zo svahu sopky Poás zničila množstvo domov, hotelov a áut. Cesty boli úplne zničené, všetko sa muselo vybudovať znova. My sme už škody nepostrehli, aj keď kvalita ciest nebola najlepšia.

Grecia je mesto s asi 15 tisíc obyvateľmi, známe najmä vďaka kostolu, ktorý tu postavili z oceľových platní natretých na červeno. Leží v nadmorskej výške 999 metrov na juhozápad od sopky Poás. Jeho anglický názov je Red Metal Church, ale po španielsky sa volá oveľa krajšie: Iglesia de la Nuestra Señora de las Mercedes. O tomto kostole existuje viacero legiend. Jedna z nich hovorí, že neznámy darca uhradil jeho výrobu a chcel ho poslať do Grécka, omylom sa však dostal do mesta Grecia v Kostarike. Grecia po španielsky znamená Grécko. Iná legenda zase hovorí, že kostol mal byť doručený do mesta Punta Arenas v Čile a taktiež omylom bol dopravený do Puntarenas v Kostarike, odkiaľ ho poslali do mesta Grecia a postavili tu na tomto mieste. V každom prípade je tu úplne stratený, pretože všetci Kostaričania sú katolíci a do pravoslávneho kostola sa modliť nechodia. Chodia sem ale za oddychom a príjemnou atmosférou. Všetky tri vchody do kostola sú neustále otvorené a aj okná sú pootvárané, takže je tu veľmi príjemne aj v miestnych horúčavách.

Skutočnosť je pritom veľmi dobre známa, ale príliš jednoduchá. Miestna grécka populácia v súčinnosti s katolíckou komunitou a za finančného prispenia bohatého kávového plantážnika a exportéra kávy pána Bonnefila zorganizovala jeho naprojektovanie a výrobu v Ateliers de la Sociéte de Couvillet v Belgicku. Dopravili a postavili ho koncom 19. storočia.

Potom sme sa ešte zastavili v mestečku Sarchí, ktoré je známe ako centrum tradičných remesiel a nachádza sa tu aj ten Tonym sľubovaný super obchod so suvenírmi. Podobných obchodov a dielní, ale menších je v tomto mestečku vraj 200. Tu som si kúpil aj domáci „kávovar“. V obchode, ktorý bol zároveň aj múzeom majú funkčný vodný mlyn poháňajúci sústruhy na vyrezávanie z dreva. Vyrábajú sa tu doteraz aj kolesá pre tradičné vozy ťahané volmi, ktoré slúžili na zvoz kávy z plantáží, položených väčšinou vyššie v horách. Najväčší takýto voz na svete je samozrejme kde inde ako tu v tomto meste. Stojí v parku na námestí pri kostole.

O Kostarike sa hovorí ako o Švajčiarsku latinskej Ameriky. A krajina je tu naozaj krásna, čo sme bohužiaľ videli iba cestou z auta. Ak budeme mať možnosť určite sa sem vrátime na dlhšie. Čo sa ale týka životnej úrovne bežných ľudí od Švajčiarska to má ďaleko. Ani čistota mimo turistických chodníčkov nebola švajčiarska. Väčšinu populácie tvoria miešanci, potomkovia Španielov a pôvodných obyvateľov. Ich počet sa odhaduje na 64 tisíc, čo je asi 2,4% celkovej populácie a nemajú to v zemi svojich predkov ľahké. Volebné právo napríklad dostali až v roku 1994, čo bola pre mňa šokujúca informácia. Až v roku 1977 boli pre nich vytvorené rezervácie, celkom 24 teritórií roztrúsených po celej krajine, ktoré spolu tvoria iba 6% rozlohy celej Kostariky. V súčasnosti rezonuje v krajine spor o stavbu najväčšej hydroelektrárne v strednej Amerike, ktorá má zatopiť aj časť územia, na ktorom sa nachádza 7 rezervácií pôvodných obyvateľov. Tí proti výstavbe protestujú a podali už niekoľko žalôb. Budem so záujmom sledovať ako to dopadne.

Sledujte moju fb stránku a lajkujte :)

A samozrejme si môžete kúpiť aj moju knihu o plavbe do Čierneho mora.

Lubo Repka.