Plavba Panamským kanálom časť 5. Nikaragua, prístav Corinto a návšteva mesta León

Náš plávajúci hotel sa, pokým sme spali, presunul do Nikaragui.

Nikaragua získala svoju nezávislosť od Španielska v roku 1821 a odvtedy prešla búrlivým vývojom, v ktorom sa striedali diktátorské režimy a občianske vojny s finančnými krízami a bankrotmi celej krajiny až do dnešného stavu, kedy je tu pomerne stabilná demokracia. Platí sa menou córdoba. Za jeden dolár dostanete 30 córdobas.

Predkolumbijská éra tu začala asi 500 rokov pred našim letopočtom príchodom ľudí aztéckej a mayskej kultúry niekde z oblastí južného Mexika. Usadili sa v západnej časti Nikaragui, kde sa teraz nachádzame aj my. Východná časť bola osídlená karibskými kmeňmi s úplne inou kultúrou.

Prvým Európanom, ktorý objavil atlantické pobrežie Nikaragui bol Krištof Kolumbus. Stalo sa tak na jeho poslednej, štvrtej plavbe do „Indie“ v roku 1502. Čoskoro nabrali veci rýchly spád. Najprv sa v roku 1522 pokúsil krajinu obsadiť Gil Gonzáles Dávila. V tomto období už mali španielski dobyvatelia so zaberaním nových území bohaté skúsenosti a s nejakým priateľským prístupom k pôvodným obyvateľom sa ani nezdržiavali. Narazili ale na tvrdý odpor domorodých obyvateľov, ktorých vodcom bol náčelník Nicarao. Napriek tomu sa im podarilo nazbíjať dostatok zlata, pokrstiť všetkých, ktorí sa im podvolili a tých, ktorí sa nepodvolili žoldnieri nemilosrdne pozabíjali, ak sa im nepodarilo ujsť do hôr.

Ale aj medzi samotnými španielskymi dobyvateľmi prebiehali neustále boje o moc. Za zakladateľa Nikaragui sa považuje Francisco Hernández de Cordóba. Založil dve najdôležitejšie mestá v histórii krajiny: Granadu na brehu jazera Nikaragua a León pod svahmi sopky Momotombo. Stalo sa tak 15. júna v roku 1524. Za svoje zásluhy bol spravodlivo potrestaný – verejne mu zoťali hlavu. Nedopátral som sa prečo, zrejme len mocenské boje, víťazom ktorých sa stal Pedro Ariás Dávila. Stratil síce Panamu, ale usadil sa v meste León. Správnejšie treba povedať León Viejo, Starý León, teda pôvodné mesto, ktoré bolo neustále ohrozované neďalekou sopkou Momotombo a častými zemetraseniami. Po dvoch veľkých otrasoch zeme v roku 1594 a 1610 bola infraštruktúra mesta tak zničená, že mestská rada rozhodla o jeho presídlení asi 35 kilometrov smerom na západ. Staré mesto v súčasnosti iba znovu objavujú, doteraz odkryli 16 objektov.

My sme sa rozhodli pre výlet do súčasného mesta León. Opäť sme mali šťastie na taxikára, ale úplne inak ako to bolo v Kostarike. Tento bol mlčanlivý, vedel po anglicky len úplné základy, ale i napriek tomu sme sa dohovorili. Za to, že nás odvezie do mesta León a tam na nás počká a dovezie nás zase naspäť do prístavu si vypýtal 30 USD, čo som už ďalej ani nezjednával. Aj tak som mu na záver dal štyridsať. Jazdil krásne plynulo a bezpečne.

Cesta nás viedla okolo trstinových plantáží a najväčšej továrne na jej spracovanie v okolí. Neďaleko oproti bola aj rumová fabrika najlepšieho nikaragujského rumu značky Caňa de Flores v mestečku Chichigalpa. My sme sa ale nikde nezdržiavali a mierili sme rovno do centra Leónu, máme totiž málo času, o 17,30 už musíme byť naspäť na lodi a cesta autom z Corinta do Leónu trvá 1,5 hodiny.

León bol dlho hlavným mestom Nikaragui, pričom o svoju mocenskú pozíciu bojoval s druhým najvýznamnejším mestom Granadou. Kde sa dvaja bijú, tretí zvíťazí a tak sa v roku 1858 stala hlavným mestom Managua, ktorá v porovnaní s týmito dvoma historickými mestami neobstojí a vraj nestojí ani za návštevu. Všetci turisti, ktorí prilietajú do Nikaragui rovno mieria do mesta Granada alebo León alebo hocikde inde, len nie do Managui.

Najvýznamnejšou pamiatkou je katedrála venovaná Nanebovzatiu Panny Márie, po španielsky sa volá „Catedral de la Ascunción de María de León“. Jej stavba trvala od roku 1747 až do roku 1814. Doteraz je to najväčšia katedrála v celej strednej Amerike. Stavba vďaka svojej mohutnosti odolala všetkým zemetraseniam, vulkanickým erupciám a revolúciám. Pod katedrálou sa nachádza 27 krýpt s pozostatkami 10 biskupov, 5 kňazov a iných významných osobností dejín Nikaragui vrátane jedného otroka.

Vo vnútri katedrály je stĺporadie so sochami apoštolov, pod ktorými sú umiestnené pozostatky ďalších významných osobností. Pod sochou sv. Pavla je napríklad pochovaný básnik Rubén Darío. Básnik a diplomat Félix Rubén García Sarmiento, známy ako Rubén Darío sa narodil v roku 1867 v meste Metapa (teraz sa už volá Ciudad Darío) a zomrel v roku 1916 tu, v meste León, kde od ranného detstva vyrastal v starostlivosti svojej tety Bernardy a strýka Félixa. Matka a ani otec sa oňho nezaujímali. Bol vášnivým čitateľom, čítať sa vraj naučil už ako 3-ročný a ako 13-ročný už publikoval svoje básne v miestnych novinách a literárnych magazínoch. Počas svojho života bol veľmi vážený v mnohých krajinách latinskej Ameriky a takmer všetky ich precestoval.

Pred katedrálou je hlavné námestie, uprostred stojí fontána so sochou najvýznamnejšieho nikaragujského politika 19. storočia Máxima Jereza. Na námestí to žije. Nachádza sa tu množstvo stánkov so suvenírmi, kaviarničky a obchody sú v okolitých budovách.

Za katedrálou je centrálna tržnica, kde dostanete kúpiť všetko, čo sa vám zažiada. Zeleninu, ovocie, mäso, oblečenie a môžete sa tu aj najesť.

Nikaragujská kuchyňa je veľmi pestrá a zaujímavá. Medzi najväčšie pochúťky patria napríklad quesillos (stočená kukuričná tortila plnená čerstvým syrom a nakladanou cibuľkou), chicharrones (pečený bravčový bôčik nakrájaný na menšie kúsky), nacatamales (masou plnené banánové listy s množstvom zeleniny a kuracieho alebo hovädzieho mäsa, masa je kukuričná „žemľa“ s oškvarkami) alebo baho (vo veľkej nádobe sa niekoľko hodín spoločne varí hovädzie mäso, cassava, zeleninový banán, zelená paprika, rajčiny, cibuľa a cesnak, podliate je to pomarančovou a limetkovou šťavou a výdatne posolené).

Potom sme sa ďalej túlali mestom a kde sme našli niečo zaujímavé, tam sme sa zastavili. Ale ešte predtým sme sa dostali na strechu katedrály a to stálo za to. Na streche sme sa museli vyzuť a chodiť naboso.

Našli a preskúmali sme aj dve múzeá: Centro de Arte a Rubén Darío Museum. Ani v jednom z nich sa nesmelo fotiť, čo ma nesmierne mrzelo a vôbec som to nechápal. Oháňal som sa aj novinárskym preukazom, ale nič mi to nepomohlo. Nie že by som chcel fotiť samotné exponáty, ale skôr ma zaujal interiér a architektúra budov, v ktorých sa múzeá nachádzali. Boli tam vysoké, drevené stropy a veľké okná a ešte väčšie vysoké a nádherne vyrezávané dvere. Alebo napríklad, ako predpokladám, pôvodné vchodové dvere boli umiestnené v rohu miestnosti, resp. budovy (vidno to na ďalšej fotke, ktorú som urobil zvonku). Pôsobilo to neuveriteľne prirodzene. Prečo sa takto teraz nestavia?

Návrat do prístavu prebehol bez problémov, keďže sme si ponechali dostatočnú časovú rezervu. Pri individuálnych výletoch je riziko, že zmeškáte loď na vašu zodpovednosť.

Nikaragua má 19 sopiek, z ktorých je 8 aktívnych. Jednu z nich sme mohli z diaľky obdivovať pri našom odplávaní z Nikaragui smerom do Guatemaly.

Lubo Repka.