Prestavuje to priemernú rýchlosť 16,8 km/h, čo je v uzloch asi 9 za hodinu. Pri plavbách sa vždy používajú na meranie rýchlosti uzle a na meranie vzdialenosti námorné míle. Jedna námorná míľa je definovaná ako vzdialenosť dvoch bodov na poludníku na hladine mora v zemepisnej šírke. Jeden uzol je rýchlosť jednej námornej míle za hodinu. A ako meral rýchlosť a vzdialenosť, ktorú sa preplavil trebárs Kolumbus, keď objavil „západnú Indiu“? Poverený námorník hodil do mora lano s uzlami uviazanými v presne určenej vzdialenosti od seba a koľko uzlov mu prešlo cez ruky za určený čas (meraný presýpacími hodinami), počas odvíjania lana počítal. Následne navigátor lode, čo bola po kapitánovi druhá najdôležitejšia funkcia, vypočítal rýchlosť, ktorou sa loď plavila. Z rýchlosti potom vypočítal vzdialenosť, ktorú loď prekonala.
Plavby výletnými loďami
Vyberte si z ponuky plavieb po Karibiku, alebo plavieb po Stredomorí.
Pomocou GPS a moderných navigačných prístrojov je už v súčasnosti oveľa jednoduchšie smerovať loď správnym smerom. Takmer na každej plavbe je minimálne jedna prednáška o navigácii, ktorej sa zúčastňuje aj kapitán lode. Ľudí to proste zaujíma a mávajú množstvo otázok, niektoré sú prekvapivo odborné, ale niektoré sú veľmi naivné. Bol som svedkom jednej otázky, kde sa pani pýtala na to ako zabránia, aby loď nenarazila do veľryby a neublížila jej. Kapitán gréckeho pôvodu mal zmysel pre humor a vyriešil tento „svetový ekologický problém“ jednoducho. Doslova odpovedal: „Nie my sa vyhýbame veľrybám, ale oni sa vyhýbajú nám, nie sú predsa „hlúpe“. Takže nepoznám prípad, že by došlo ku stretu turistickej lode ako sme my a veľryby.“
Chiapas je juhozápadná časť Mexika ohraničená na juhu hranicou s Guatemalou a na západe Tichým oceánom. Je to jedna z najvýznamnejších oblastí v dejinách celého Mexika. Nachádza sa tu množstvo historických pamiatok, medzi ktorými má významné postavenie Izapa. To bol hlavný cieľ nášho výletu. V okolí ešte stálo za to navštíviť mesto Tapachula a „čokoládové“ mestečko Tuxtla Chico. Mimo náš dosah bolo Palenque, ktoré by som raz určite chcel vidieť. Nevadí, nabudúce. Teraz sme využili kyvadlovú prepravu z prístavu Puerto Chiapas do mesta Tapachula, kde sme si najali taxík na cestu do archeologického náleziska Izapa.
Izapa bola založená asi 1400 rokov pred našim letopočtom a stala sa najvýznamnejším náboženským, politickým a kultúrnym centrom celého pacifického pobrežia severnej Ameriky na viacej ako tisíc rokov. Stala sa aj veľmi významným ekonomickým uzlom najmä obchodu s jadeitom, kakaom a obsidiánom. Napriek tomu sa tu nenachádzajú také ohromujúce stavby ako napríklad v Palenque alebo iných mayských miestach. Obývali ju ľudia Mixe-Zoque, ktorí boli hlavne poľnohospodári. Samozrejme v priebehu stáročí sa tu národy (Olmékovia, Mayovia, Aztékovia) premiešali ako všade inde na svete. K opusteniu Izapy došlo okolo roku 1200 n.l. V dobe jej najväčšej slávy sa predpokladá, že ju obývalo asi 10 000 ľudí. Rozkladala sa na rozlohe 200 hektárov a mala 13 námestí.
Dávny svet mesta Izapa bol znovuobjavený americkým archeológom a antropológom Matthewom Stirlingom v roku 1935. Narodil sa v meste Salinas v Kalifornii v roku 1896. Vyštudoval antropológiu na kalifornskej univerzite a zaujala ho najmä olmecká kultúra. Kým sa v roku 1929 dostal ku skúmaniu ich kultúry, prešiel rôznymi miestami USA vrátane Južnej Dakoty a Floridy, ale aj Equádoru a Amazónie. V podstate hľadal dôkazy o prepojení a nadväznostiach stredoamerických kultúr s kultúrami juhoamerickými. Jeho význam pre túto oblasť výskumov bol enormný a doteraz je motorom ich ďalšieho rozvoja aj keď samotný Stirling zomrel v roku 1975.
Náleziská v Izape sa v súčasnosti dajú navštíviť len v oblasti označenej ako F. Odtiaľto sú aj moje fotografie. Keď si predstavíte, že sú rovnako staré ako napríklad nálezy v gréckej Olympii, kde som dych zadržiaval pod tlakom stáročí, tak pochopíte, ako som sa cítil na týchto miestach. Toto boli pravdepodobne miesta, kde prebiehali astronomické pozorovania, ktoré vyústili do „vynájdenia“ mayského kalendára končiaceho rokom 2012, ktorý si mnohí konšpirátori vysvetlili ako predpokladaný koniec sveta. Toto boli miesta, kde bola vynájdená loptová hra, ktorú teraz poznáme ako futbal. O pravidlách hry toho veľa nevieme, ale hrala sa ešte v období, keď sem prišli španielski dobyvatelia. Bohužiaľ ich zaujímala viacej samotná kaučuková lopta ako pravidlá hry. V Európe sme dovtedy poznali iba handrové lopty a táto indiánska skákala ako divá, odrážala sa od zeme a bolo ťažké predvídať smer jej odrazu. Nebola totiž guľatá, ale skôr oválna ako tá ragbiová. Hráči ju odpalovali ramenami alebo bokmi, dotyk rukou bol zakázaný. Španielov hra tak fascinovala, že do Španielska doviezli celý jeden tím hráčov, aby predviedol svoje umenie pred samotným kráľom Karolom V.
Pri prechádzke ruinami som sa upokojoval myšlienkou, že tu sa nikdy neodohrávali kruté ľudské obete ako na iných náleziskách predkolumbovských kultúr. Ale kto vie...
Okrem stavieb, po ktorých ste tu na moje prekvapenie mohli slobodne šliapať ako doma v Bratislave po korze, za pozornosť stoja najmä stély, ktoré sa tu našli. Väčšina z nich je už vystavená v múzeu v Mexiko City, ale niečo nám tu „páni z hlavného mesta“ predsa len nechali. Celkovo sa našlo (zatiaľ) 89 stél. Stéla je kamenný kváder, na ktorom sú vyryté mytologické obrazy. Slúžila na náboženské účely a ceremónie. Ikonografia jednotlivých stél vykazuje určité prvky štandardizácie symbolov, čo naznačuje premyslené prepojenie medzi mytológiou a organizovaným sociálnym životom. Najznámejšou je stéla číslo 5, ktorá sa ale nachádza v oblasti A, do ktorej sme sa bohužiaľ nedostali. Datuje sa do obdobia najväčšieho rozkvetu v rokoch 300 pred n.l. až 50 n.l.
Podrobne ju zdokumentoval práve pán Stirling v roku 1941. Je z vulkanického andezitu a váži asi 1,5 tony. Stirling na nej videl 12 ľudských figurín, asi tucet zvieracích a viacej ako 25 botanických symbolov. Zjednodušene povedané, predstavuje vraj stred vesmíru tvorený stromom života. Orientovať sa v olmeckej alebo mayskej mytológii je však veľmi zložité, povedal by som pre nás nepochopiteľné, o to viacej však fascinujúce. Vesmír bol chápaný ako niekoľko rozmerný navzájom sa prelínajúci priestor. Nebolo iba jedno nebo, ale bolo ich 13 a nebolo iba jedno podsvetie, ale bolo ich deväť. Zem obývaná ľuďmi sa nachádzala uprostred. Jednotlivé stupne spájal už spomínaný strom života.
Repliku stély číslo 5 vyrobenú z jadeitu som si kúpil v mexickej pobočke jadeitovej továrne guatemalskej archeologičky pani Mary Lou Rindiger.
Tuxtla Chico, mestečko s asi 35 tisíc obyvateľmi je známe ručnou výrobou čokolády. Koncom januára až začiatkom februára sa tu koná fiesta, ktorá trvá dva týždne a vyvrcholí na 2. deň februára veľkou procesiou. Tú sme teda svojim príchodom predbehli, ale trh už fungoval a miestny kostol bol taktiež patrične vyzdobený. A samozrejme pre turistov boli pripravené ochutnávky miestnych ručne robených čokolád. Na náš vkus boli veľmi presladené a tak sme si ani žiadnu nekúpili.
Oficiálny názov mesta známeho ako Tapachula je Tapachula de Córdova y Ordoňez. Toto vznešené meno by napovedalo, že ide o významné alebo aspoň pekné mesto, ani jedno však nie je pravda. V mestečku nie je takmer nič, čo by stálo za pozornosť. Prešli sme ho asi za pol hodiny a čas rezervovaný na jeho prehliadku sme si dobrovoľne skrátili a vrátili sme sa na loď. Pozreli sme si hlavné námestie, tržnicu a pár suvenírových obchodov.
A to je všetko z našej návštevy Chiapasu. Zajtra budeme v oblasti zvanej Oaxaca v meste Huatulco.
Lubo Repka.
