Prístavným mestom pre nás bola La Crucecita, ktorá síce leží od zakotvenej lode v pešej vzdialenosti, ale bola by to dlhá prechádzka a času sme nemali veľa. Napriek tomu sme si sadli na kávu v prístavnej časti a v kľude sme si prehodnotili plány na dnešný výlet. Hlavne sme chceli vidieť Eco-archeologický park Copalita a potom podľa zostávajúceho času sme si plánovali pozrieť mestečká Santa María Huatulco, Puerto Viejo a nakoniec aj samotné mestečko La Crucecita. Viacej sa tu toho vidieť nedalo, varianta ešte bola užiť si krásne pláže a kúpanie, ale to sme si naplánovali až na ďalšiu zastávku na našej plavbe v prístave Puerto Vallarta.
Z histórie oblasti treba spomenúť, že miestny prístav mal po dobytí veľkej časti Mexika pod kontrolou samotný Hernán Cortés, ktorý z neho urobil bohaté mesto. Neskôr sa pre svoje bohatstvo stalo cieľom pirátov, zaútočil naň aj Francis Drake. Postupne ale oblasť strácala na význame a upadala, čo sme neskôr videli na vlastné oči.
Plavby výletnými loďami
Vyberte si z ponuky luxusných plavieb výletnými loďami.
S taxikárom sme sa pomerne rýchlo dohodli, po anglicky veľa nevedel, ale aj za pomoci základných znalostí mojej španielčiny sme si porozumeli a nakoniec sme boli veľmi, veľmi spokojní. Zo všetkých strán bolo evidentné, že sa tu turistom nesmierne tešia a zatiaľ si ich aj vážia a učia sa poskytovať kvalitné služby.
Najprv nám zastavil na vyhliadke, aby sme sa mohli odfotiť pri nápise Huatulco a hneď nám aj urobil fotku, takže jedna z mála, kde sme obidvaja.
Nasledovala Copalita, archeologické nálezisko staré tisícročia umiestnené uprostred džungle pri ústí rieky Copalita do Tichého oceánu.
Začali sme v miestnom múzeu. Bolo malé, ale veľmi pekne urobené a s naozaj unikátnymi exponátmi, zhotovenými prevažne z jadeitu a obsidiánu a samozrejme keramiky. Nálezisko bolo objavené iba nedávno v roku 1996. Vykopávky trvali 10 rokov a potvrdilo sa, že miesto možno datovať do obdobia 500 rokov pred n.l. Zatiaľ nie je jasné, kto ho obýval, ale takmer s určitosťou to boli spočiatku ľudia Mixe-Zouque, neskôr Zapotékovia a napokon somozrejme Mayovia. V období najväčšieho rozkvetu tu pravdepodobne žilo okolo 2 000 ľudí. Živili sa skôr obchodom a rybolovom ako poľnohospodárstvom. Miestna pôda je totiž veľmi kyslá a nehodí sa na pestovanie poľnohospodárskych plodín.
Potom sme sa vybrali na prechádzku parkom. Z náučných chodníkov bolo zakázané odbočovať, fauna a flóra tu žila vlastným životom, aj keď veľa zvierat sme nevideli. Skôr sme počuli množstvo zvukov, ale zbadať niečo živé v tej húštine bolo pre nás nemožné. Možno, keby sme mali sprievodcu, ten by vedel miestnych obyvateľov lesa vypatráť. Až potom na skale pri rieke ústiacej do mora sme videli množstvo vtákov.
V parku sme strávili asi tri hodiny a bol čas na mestskú turistiku, ak sa to dá v tejto lokalite tak nazvať.
Mesto, ktoré by malo byť najdôležitejším centrom oblasti bola nudná, bezvýznamná diera so, ako to už v Mexiku býva, vznešeným názvom. Santa María Huatulco. Zdržali sme sa tu asi desať minút.
Nasledovala krátka zastávka vo fabrike na výrobu mezcalu. Nápoj snažiaci sa napodobňovať tequilu, (ktorá sa výhradne robí z modrej agávy a v oblasti Tequila) nám nechutil, ale aspoň sme sa s ním oboznámili a rovnako s procesom jeho výroby. V určitej forme sa vyrábal už pred príchodom Európanov, ale to by sme neboli my, aby sme ho nezdokonalili.
Ak bolo mestečko Huatulco dierou, tak nasledujúce mestečko Puerto Viejo sa nedá nazvať inak ako zapadákovo. Jeho dávna sláva už pominula a čo zostalo, to je pokojný, dedinský život v chudobe pre miestnych, ku ktorým pravdepodobne patril aj náš milý taxikár. Celý čas totiž nevedel pochopiť, čo tu vlastne chceme a prečo sme chceli vidieť tieto miesta. Doteraz sa tomu čudujem aj ja. Asi som podľahol pekne napísaným slovám v cestovnej brožúrke a na internete, ktoré sa všemožne snažia dodať tejto novovznikajúcej turistickej lokalite určitý „glanc“ a pridať jej na zaujímavosti.
Vrátili sme sa do mestečka La Crucecita a tam sme na námestí trochu blúdili po obchodoch so suvenírmi. Nakoniec som si na pamiatku kúpil pomaľovaný kameň. Kamene mám rád.
Centrom mesta je námestie, na ktorom stojí kostol venovaný Madone Guadalupskej. Parroquia de Nuestra Seňora de Guadalupe. Originálna bazilika sa nachádza v hlavnom meste Mexiko City a je najnavštevovanejším katolíckym pútnickým miestom na svete. Jej obdoby sú takmer v každom latinskoamerickom meste, pretože sa spája s veľmi obľúbenou legendou o zjavení Panny Márie.
Prvé zjavenie sa uskutočnilo 9. decembra roku 1531. Domorodému sedliakovi aztéckeho pôvodu menom Juan Diego sa na mieste známom ako Villa de Guadalupe zjavila Panna Mária a požiadala ho, aby tu bol postavený kostol. Sedliak tlmočil svoju víziu arcibiskupovi Juanovi de Zumárraga, ten mu však neveril. Potom sa mu zjavila ešte raz a a žiadala ho, aby vo svojom úsilí vytrval. Keď bol aj po druhý raz u arcibiskupa, ten ho odbil s tým, že nech o svojom zjavení prinesie nejaký dôkaz a potom on zariadi, aby sa na tom mieste postavil kostol. Keď sa mu zjavila po tretíkrát, tlmočil jej požiadavku arcibiskupa a ona mu prisľúbila, že na druhý deň mu poskytne taký dôkaz, ktorý ho presvedčí. Na druhý deň však na dohodnuté stretnutie nemohol ísť, lebo jeho strýko Juan Bernardino veľmi ťažko ochorel. Na stretnutie išiel až na ďalší deň a Pannu Máriu uvidel po štvrtý raz. Všetko jej vysvetlil a ona prisľúbila, že jeho strýka uzdraví, keď pôjde natrhať kvety na vrchol kopca Tepeyac. Ten ale býval v tomto ročnom období úplne holý, nič na ňom nerástlo. Napriek tomu tam našiel kastílske ruže, ktoré bežne vtedy v Mexiku nerástli. Nabral si ich koľko sa mu zmestilo pod kabát a pobral sa za biskupom. Pred ním roztvoril svoj plášť, ruže popadali na dlážku a vytvorili obraz Panny Márie. Biskup mu vtedy uveril. Navyše na druhý deň sa jeho strýko úplne uzdravil. Ten plášť sa potom stal relikviou, ktorá uzdravila mnoho chorých a zranených ľudí. A obraz Panny Márie z ruží sa stal symbolom Panny Márie Guadalupskej po celom svete.
Po obhliadke kostola sme pokračovali v objavovaní mesta La Crucecita.
Naspäť do prístavu sme sa vrátili s časovou rezervou asi 45 minút a keď sme si nohy osviežili v mori, prišlo rýchle rozhodnutie, že sa tu musíme vykúpať. Aj sme to stihli, aj keď nás už skoro z lode nepustili, že veď o pol hodiny odplávame. A tak môžem zodpovedne prehlásiť, že ak Huatulco tak choďte na pláž a netrápte sa mestskou turistikou.
Na nasledujúci blog vás musím pripraviť, nebude totiž o historických pamiatkach ani miestnych koloniálnych budovách. Tešte sa na stretnutie s veľrybami.
Lubo Repka.
