V histórii španielskych dobyvateľov Mexika boli traja conqvistadori toho istého mena: „Francisco de Montejo”. Francisco de Montejo zvaný dôstojník (el adelante), jeho syn Francisco de Montejo y León (el mozo) a tretí Francisco de Montejo (el sobrino), prezývaný synovec. Méridu založil Montejo y León - syn v roku 1542. Nazval ju po rovnomennom meste, ktoré sa nachádza v španielskej Extremadure. Postavené bolo na mieste pôvodného mayského mesta menom Ichcaanzihó, čo znamená päť pahorkov. Doteraz je možné v múroch niektorých historických budov nájsť kamene opracované starými Mayami. Spoznáte ich podľa toho, že majú vyrezané mayské symboly. Niektoré sa nachádzajú v stenách katedrály.
Mesto prosperovalo najmä z výroby založenej na použití vlákien rastliny z rodiny agáve. Rastlina agáva bola používaná ľuďmi žijúcimi v Strednej Amerike tisíce rokov. Je jej veľa druhov, niektoré z nich majú len dekoračný charakter, iné sú úžitkové a vyrábajú sa z nich rozličné produkty každodennej potreby. A nemyslím tým iba tequilu, ktorá sa vyrába z modrej agávy. Konkrétne teraz chcem písať o agáve, z ktorej sa vyrába henequen. Jej vedecký názov je Agave Fourcroydes, slovensky sa volá agáva jukatánska. Z jej listov sa vyrába vlákno henequen, ktoré sa používa v textilnom priemysle na povrazy, laná a vrecovinu. Vyrábajú sa z neho aj tašky, rohože, všelijaké podložky a košíky. No a aby som nezabudol siete na hojdanie a spanie - hamoky. Na prelome 19. a 20. storočia tu vraj žilo viac milionárov ako v ktoromkoľvek inom meste na svete. Vďaka henequenu.
Hotel, v ktorom sme boli ubytovaní bol typický pre mesto Mérida. Zvonku nevyzeral ktovie ako, dokonca sme ho na prvýkrát minuli, ani sme si ho nevšimli a museli sme sa otočkou vrátiť, aby sme zistili, že táto budova, to je náš hotel. Akoby nechceli navonok dávať najavo svoje bohatstvo, všetko pekné začína až keď vojdete dovnútra. Veď pozrite si fotky.
Čo sa týka jedla, nájdete tu všetko. Od typických mayských jedál až po sushi alebo pizzu. V reštauráciách sa sedí prevažne vonku, musíte prísť s maskou, ale potom si ju dáte dole a môžete spokojne večerať a prípadne popíjať.
Henequen sa do sveta vyvážal z prístavu Sisal, čo bol ešte donedávna hlavný prístav pre štát Yucatán a mesto Mérida. Preto sa tomuto vláknu niekedy hovorí aj sisal. Dnes je najväčší prístav v meste Progreso, kde sme sa nakrátko zastavili, ale najprv sme navštívili archeologické nálezisko Dzibilchaltún.
Dzibilchaltún patrí k významným mayským mestám Yucatánu. Najväčší rozmach dosiahol v neskorej klasickej perióde v deviatom storočí, čo dokazuje aj dátum na jednej zo stél, ktoré sa tu zachovali. Vedci ho rozšifrovali ako rok 849. Mesto bolo neskôr takmer úplne opustené a znovu plne obývané až okolo roku 1200. Po roku 1200 došlo opäť k vysokému úbytku obyvateľov, nikto nevie prečo, ale následne sa zase rozrástlo, nikdy však už nedosiahlo taký rozkvet, ako v deviatom storočí. Obývané bolo aj v čase príchodu Španielov, ktorí tu dokonca v roku 1590 postavili kresťanskú kaplnku. Medzi ostatnými stavbami ju ľahko rozoznáte, pretože má okrúhlu klenbu, akú Mayovia nevedeli postaviť. Ich klenby boli vždy do špica, oblúkovú klenbu takpovediac neobjavili.
Mesto bolo v deviatom storočí rozsiahle, v okolí sa nachádza až 8 tisíc malých alebo väčších ruín. V tomto období tu a v bezprostrednom okolí žilo asi 40 000 ľudí. Najväčšie stavby sa nachádzajú na Centrálnom námestí. Z neho potom viedla sacbé (mayská cesta) ku skupine stavieb, z ktorých je najvýznamnejší Chrám siedmych bábik, postavený okolo roku 700.
Je tu niekoľko námestí, napríklad námestie stél, ale jedno dominuje. Hlavné, alebo tiež Centrálne námestie. Tu sa nachádza aj najväčšia stavba mesta. Má tvar obdĺžnika, ktorého dlhšia strana meria 129 metrov a po celej jej dĺžke je postavené schodisko vedúce na platformu. Oproti cez námestie sa nachádza pyramída označená ako stavba číslo 36. Má tvar štvorca s dĺžkou 33 metrov a dosahuje výšku 10 metrov. Uprostred námestia je postavená už spomínaná kresťanská kaplnka. Z ďalšej strany námestia sa nachádza cenote, ktoré sa volá Xlacah. Strážila ho jedna pani, aby sme sa tam nedajbože nepriblížili alebo neokúpali. Bolo taktiež kvôli pandemickej situácii uzatvorené.
Prosperita mesta súvisela s ťažením soli v okolitých slaných jazerách. Soľ bola jedným z najdôležitejších obchodných produktov Mayov. Neskôr sa v jednej takej „soľnej bani“ zastavíme.
Skoro vždy sa stane niečo, čo ma potom následne mrzí, keď si pri plánovaní našich ciest niečo zaujímavé neuvedomím, alebo nenaštudujem a dozviem sa to až dodatočne. To sa mi stalo aj tu. Nevedel som, že sa nachádzame neďaleko miesta, kde pred 66 miliónmi rokov dopadol asteroid, ktorý mal za následok vyhynutie dinosaurov. Miesto sa volá Chicxulub crater a od archeologickej lokality Dzibilchaltún je vzdialené iba 20 kilometrov. Nevadí, môžeme povedať, že sme stáli takmer na okraji miesta dopadu, lebo po ňom vraj vznikol kráter s priemerom 15 kilometrov.
V meste Progreso sa nachádza najdlhšie prístavné mólo na svete, používajú ho aj veľké výletné lode. Je to zároveň najznámejšie letovisko na severnom pobreží Yaucatánu. Má asi 37 tisíc obyvateľov. Je známe nielen ako rybársky prístav, ale aj ako kontajnerové prekladisko. Mólo na tento účel postavené má dĺžku 6,5 kilometra. Ja som prekročil nejakú čudnú pásku, natiahnutú popri pláži a šiel som si to mólo aspoň odfotiť. Vôbec som si neuvedomil, že tá páska vlastne znamená uzatvorenie pláže. Potom sme sa v reštaurácii, kde sme sa zastavili na raňajky a kávu dozvedeli, že už dva týždne je celá pláž zavretá. Preto tu nikto nebol a mesto driemalo. Predstavoval som si to tu oveľa rušnejšie. Tu bolo vidno aj rozdiely v prístupe k pandémii. V štáte Quintana Roo bolo všetko pre turistov otvorené, tu v štáte Yucatán boli pláže zavreté.
Progreso sa nachádza na dlhom a úzkom páse zeme, ktorý od pevniny oddeľuje slané jazero. Z neho sa už oddávna ťaží soľ. More má od soli ružovú farbu a presne takú istú majú aj plameniaky, ktoré sa tu dajú pozorovať. My sme to nezažili, boli sme tu mimo ich sezóny. Ale v soľnej bani sme sa zastavili a aj sme si trochu soli kúpili.
Potom sme si to nasmerovali do mestečka Motul, kde sme sa krátko poobzerali. Zaujímalo ma hlavne preto, že vôbec nie je turistické. Prešli sme sa po hlavnom námestí a potom sme si pozreli tržnicu.
Tento kostol bol postavený v roku 1588, čo je na Ameriku naozaj stará budova. Teda na kresťanskú Ameriku. Jeho stavbu inicioval františkánsky mních Hernando Fernandéz de Guevara. Mal rovnaké priezvisko ako terorista Che.
Felipe Carrillo Puerto bol mexický novinár, politik a revolucionár. Stal sa veľmi významným zástancom práv yucatánskych Mayov, sám bol pôvodom z rodiny Nachi Cocom, ktorá kedysi vládla v meste Mayapán, o ktorom sme si písali v predchádzajúcom článku. Bol rodákom z mesta Motul a tu pôsobil aj ako novinár. V rokoch 1922 až 1924 zastával funkciu guvernéra štátu Yucatán. Bol zastrelený 3. januára 1924 vo veku 49 rokov rebelmi snažiacimi sa o prevrat proti vtedajšiemu prezidentovi Mexika Adolfovi de la Huerta. Bol to masaker, okrem neho boli zabití aj traja jeho bratia a 8 jeho priateľov.
V programe na dnešný deň nám už zostalo len mesto Izamal. Izamal má asi 15 tisíc obyvateľov, skoro všetky budovy sú natreté na žlto. Pôvodné mesto vzniklo niekedy v rokoch 750 až 200 pred našim letopočtom. Priamo v meste sa nachádza niekoľko pyramíd, najznámejšie sú Kinich Kak Moo, Itzmazul a Habuc. Posledné dve menované boli uzatvorené, asi viete prečo.
Mesto Izamal bolo veľmi významné aj pred príchodom Španielov. Ich príchodom, lepšie povedané momentom prevzatia moci nad Yucatánom sa všetko zmenilo. Španieli boli prekvapení kultúrou, ktorú tu v Mexiku našli. Mnísi a misionári vnímali stavby Mayov, sošky, maľby a fresky ako diela démonov, alebo prinajmenšom ich zobrazenia. Po prvých kontaktoch s ostrovnými domorodcami na karibských ostrovoch, ktorí žili život lovcov a zberačov v Mexiku narazili na organizované mestské alebo štátne útvary s vyspelou organizáciou spoločenského života a poľnohospodárstvom. Bežného španielskeho vojaka to desilo a čoho sa bojíte, to zabíjate. Vojaci na to dostali aj najvyššie posvätenie práve démonizáciou mayskej kultúry a ich náboženských predstáv a rituálov.
Dôsledkom démonizácie všetkého mayského došlo ku zničeniu množstva kultúrnych pamiatok. Vieme už, že Mayovia poznali písmo a zanechali množstvo nápisov na stélach a stenách chrámov. Vedeli ste ale, že vynašli aj knihy? Podobali sa dnešným leporelám, ale boli to skutočné knihy. Zachovali sa iba 4 slovom štyri kusy. Všetko ostatné fanatickí mnísi zničili, spálili. To je aj dôvodom, prečo mayskej mytológii doteraz nerozumieme.
Františkánsky kňaz Diego de Landa bol podľa mňa najväčší zloduch zo všetkých španielskych katolíckych duchovných, ktorí prišli tzv. pohanov, pôvodných obyvateľov Ameriky, „presvedčiť“ na kresťanskú vieru. Za svoje zverstvá, ktorých sa na Mayoch a ich kultúre dopustil si vyslúžil biskupskú stoličku. Na Yucatán bol poslaný v roku 1549. Jeho presvedčovacie metódy boli psycho-maniatické až sadistické. Mayovia si niekedy kresťanské predstavy prispôsobovali svojmu chápaniu, svojim tradíciám. Toto sa Landovi nepáčilo a za najmenšie prehrešky ich mučil a týral, aby sa zmenili a zmenili svoje zvyky. A k tým knihám postačí tento jeho výrok: „Našli sme veľké množstvo kníh a pretože neobsahovali nič okrem povier a diabolských klamstiev všetky sme ich spálili, aj keď oni (Mayovia) proti tomu protestovali a boli z toho veľmi nešťastní“.
Pôsobil tu v Izamale, kde sa staval františkánsky kláštor San Antonio de Padua, dokončený v roku 1561. V tom istom roku bol menovaný prvý biskup Yucatánu. Stal sa ním Francisco de Toral. Bol to slušný a poctivý kňaz, ktorý aby mohol svoje poslanie vykonávať plnohodnotne sa naučil dva domorodé jazyky, Nahuatl (aztécky) a Popoloca (mazatécky). Do tohoto úradu ho menoval pápež Pius IV.
Hneď ako sa ujal úradu poslal františkána Landu naspäť do Španielska. Landove metódy odsudzoval a zavrhol ako psychopatické. Bolo zvolané konzílium doktorov, ktorí preverovali duševný stav neskoršieho biskupa Landu. V roku 1569 ho oslobodili a mohol sa vrátiť do Mexika, aby ako druhý biskup menovaný kráľom Filipom II. pokračoval vo svojich zvrátených skutkoch. Zomrel v roku 1579.
Kláštor je ale naozaj impozantný, aj keď zvnútra sme ho nevideli. Opäť zaúradovali proti-pandemické opatrenia. Na prehliadku mesta sme si zvolili konskú dopravu a to bolo tiež veľmi príjemné. Tak už si len pozrite fotky a na záver opäť krátke video.
Na záver opäť pripájam krátke ilustračné video, ktoré vám niektoré veci lepšie objasní, ako to ja dokážem slovami popísať.
Na druhý deň sme opustili Méridu a vydali sme sa na dlhú cestu do mesta Xpujil, čo je takmer 400 kilometrov po nie vždy najlepších cestách. Cieľom je Calakmul, kedysi hlavné mesto Kráľovstva hada. Je tam najvyššia mayská pyramída a dá sa na ňu vyliezť. Tak sa tešte, aspoň prostredníctvom fotiek sa na ňu z nej pozriete aj vy.
Lubo Repka
