Tie tri lokality sú Kabah, Sayil a Labná. Nachádzajú sa neďaleko Uxmalu, ktorý sme už videli, ale trochu za ním smerom práve na Calakmul. Logicky to všetko pasovalo, ale skutočnosť nás bohužiaľ dostala. Všetky tri tieto archeologické lokality boli kvôli protipandemickým opatreniam uzatvorené.
Najskôr sme sa zastavili v nálezisku Kabah, ktoré je úplne pri ceste, lepšie povedané cesta číslo 261 prechádza priamo stredom náleziska. Rátal som, že sa tu zdržíme asi hodinu, zdržali sme sa 10 minút. Areál bol zamknutý a strážila ho jedna pani, ktorá nás striktne odmietla vpustiť. Tak sme si urobili zopár fotiek cez plot.
Na jeho západnej strane (napravo v smere našej jazdy) sa nachádzajú Veľký chrám a Dom čarodejníc, ktoré sme ale vôbec nevideli, lebo ich zakrýval hustý les. Na východnej strane je hlavný vchod do areálu, kde bola tá zlá pani, čo nás nepustila dnu a za ním hneď sú dve nádherné stavby. Palác a Pyramída masiek. Toto sú zároveň aj najzachovalejšie pamiatky tejto lokality. Známe sú najmä svojou krásnou reliéfovou výzdobou, ktorú sme ale naozaj videli len z diaľky.
Legenda hovorí, že ten čarodejník, ktorý sa stal vládcom Uxmalu pochádzal práve odtiaľto. Tieto mestá boli dokonca spojené mayskou cestou sacbé, ktorá mala dĺžku 20 kilometrov.
A tak sme trochu sklamaní pokračovali ďalej s tým, že pravdepodobne bude všetko zavreté, čo sme ešte chceli vidieť, ale aj tak aspoň jednu lokalitu ešte skúsime. Sayil je trošku bokom, treba z hlavnej cesty odbočiť doľava na bočnú cestu, na ktorej asi po 6 kilometroch je nálezisko Sayil a potom o ďalších asi 10 kilometrov Labná. Kúsok za odbočkou, ktorú sme minuli nás zastavili ťažko ozbrojení vojaci alebo policajti. Museli sme zastaviť a kontrolovali nám doklady, pýtali sa kam ideme a odkiaľ sme a podobne. Keď sa uistili, že auto máme riadne požičané popriali nám šťastnú cestu a my sme išli ďalej, smerom na Xpujil. Lenže mňa mrzelo, že sme nestihli odbočiť na Sayil a tak sme auto otočili a vrátili sme sa naspäť. Znovu nás zastavili, krátko skontrolovali a keď som im vysvetlil, že sme zabudli odbočiť povedali nám, že aj tak bude Sayil zatvorený. Ja som ale bol tvrdohlavý a musel som sa presvedčiť na vlastné oči. Veď kedy sa sem znovu dostanem? Sme tak blízko, ideme tam. Tak sme aj išli, aj sme to našli a aj to bolo zatvorené a vidieť nebolo nič len poľnú cestu vedúcu do nepriehľadnej džungle. Pri našom treťom prejazde okolo nich nás už ani nezastavili, len mávli rukou. A ja som musel mávnuť rukou nad archeologickými lokalitami Sayil a Labná.
A tak sme v podstate ušetrili čas a mohli sme sa zastaviť v jednej z dediniek, ktorými sme prechádzali na krátky obed. Dali sme si čerstvo urobené quesillady (placky plnené syrom). Ešte musím poznamenať, že prechod cez mestečká a dediny nám robil vždy problémy. Ulice sú organizované do štvorcov a každá je jednosmerná. Navigačný sme nemali, riadili sme sa len podľa stiahnutých máp a GPS, takže sme nikdy nevedeli, ktorým smerom ktorá ulica pôjde a často sme sa motkali. V podstate sme iba držali smer a keď sa dalo, išli sme našim smerom. Okrem toho sú ulice plné spomaľovačov, ktoré často vôbec nie je vidieť, len odrazu bum predné kolesá a bum zadné kolesá. Tak som ich volal bum bum. Skrátka prechod cez mesto znamenal vždy veľké zdržanie. Ale nakoniec sme do nášho cieľa pre dnešný deň dorazili v pohode ešte počas dňa.
Xpujil (vyslovovali to „expuchil“) je zapadákov. Teda bol by, keby tu v okolí neboli také slávne mayské pamiatky, ako sú Becán a Chicanná a dokonca aj prakticky priamo v meste Xpujil sú nejaké mayské ruiny. Skrátim to, všetko bolo zatvorené, aj keď sme to mali priamo pred nosom, nemohli sme si to pozrieť.
Našťastie Calakmul aj Balamkú, kam sme mali na druhý deň namierené a čo bol aj náš hlavný cieľ, boli otvorené. Tak som si kúpil fľašku miestneho červeného a dal som si cigaru na terase našej chalúpky, ekologicky zameraného hotela a išli sme spať. Keď som usínal, snívalo sa mi, že som vyliezol až hore na vrchol najvyššej pyramídy a dolu som nevedel zliezť. Tá cigara bola asi dosť silná.
Calakmul bol od nášho hotela vzdialený 109 km, čo teoreticky malo trvať asi dve hodiny. Keď som ráno naštartoval auto zistil som, že tlak v pravej zadnej pneumatike kriticky poklesol. S týmto ísť do takej pustatiny, aká nás čakala by bol veľký risk a tak sme šli najprv na benzínku, kde sme včera večer dočerpali našu nádrž, aby sme boli pripravení na všetko. Mali sme tam už kamošku, ktorá sa veľmi potešila, keď nás uvidela. Včera sa k nám totiž pridal túlavý psík, fenka, ktorá evidentne nedávno mala šteniatka. Najprv som nám kúpil kávu a keď sa mi pozrela do očí, tak som jej kúpil konzervu tuniaka. Tú vzorne vylízala. No a dnes už samozrejme očakávala, že aká bola včera večera, také budú dnes raňajky. Samozrejme som ju nesklamal. Potom sme už s dofúkanou pneumatikou vyrazili do nášho vytúženého cieľa.
Calakmul bol sídlom kráľovstva, ktoré si hovorilo Kráľovstvo hada. Žilo tu asi 50 tisíc obyvateľov. Mesto bolo najväčším súperom slávneho Tikalu, ktorý sa nachádza v Guatemale. Sú známe mená mnohých jeho panovníkov od roku 700 pred našim letopočtom až do roku 900 nášho letopočtu.
Nachádza sa tu aj najvyššia pyramída, alebo jedna z najvyšších z celého mayského sveta. Má výšku 45 metrov. Ja som ju už poznal, zo svojho sna. Na sny ale neverím a vôbec som sa nebál, naopak tešil som sa, že na ňu vyleziem.
Najprv sme ale museli pomaličky ísť asi 60 kilometrov po úzkej ceste cez prírodnú rezerváciu, ktorá tu je vytvorená. Široko-ďaleko sú len lesy a divá zver. Calakmul Biosphere Reserve, ako sa oficiálne volá, zaberá plochu 7 231 štvorcových kilometrov. Žije tu 5 zo šiestich veľkých „mačiek“ Mexika. Sú to jaguár, ocelot, puma, mačka jaguarundi veľká asi ako lasica a divá mačka margay. Ďalej sa tu dajú vidieť divé moriaky, korytnačky, tapír alebo rozličné druhy opíc, najčastejšie opica pavúková. A uprostred tohoto všetkého sa nachádzalo mesto Calakmul. Stále nad tým premýšľam, ako je to možné? Také bohaté a vyspelé mesto uprostred džungle. Keby na nejakej rieke, pri mori alebo na križovatke obchodných ciest, ale tu uprostred džungle? Prečo?
No a pozrite si fotky, aké to bolo mesto!
Toto mesto bolo objavené až v roku 1931 a iba nedávno ho vedci identifikovali ako stratené Kráľovstvo hada, ktoré bolo v 6. a 7. storočí najmocnejšou ríšou mayského sveta. V roku 562 si podmanilo aj slávny Tikal, ktorý sa teraz nachádza v Guatemale, ale je to odtiaľto iba asi 68 kilometrov. Bolo to za vlády kráľa Yuknoom Ch’eena II. Calakmulu vládol v rokoch 636 až 686, teda rovných 50 rokov. A potom odrazu v deviatom storočí bolo mesto opustené a ponechané napospas džungli.
Obidve mestá, Calakmul aj Tikal vznikli už v predklasickej dobe. Hieroglifické texty, ktoré sa našli na stéle v hlavnej pyramíde (označovaná je ako štruktúra číslo II) sú datované do roku 411 nášho letopočtu, obsahujú údaje o kráľovstve, ktoré tu vtedy existovalo. Pravdepodobne išlo o presídlencov z lokality Dzibanche, ktorá sa nachádza viac na severe v štáte Quintana Roo. Usudzuje sa tak podľa symbolov hada, ktorý bol uctievaný aj v Dzibanche a bol znakom dynastie Kaan. Z nej pochádzal aj kráľ Yuknoom Ch’een I., pra-predok toho slávneho, druhého, ktorý dobyl Tikal. Potom nasledoval celý rad panovníkov, ktorých mená sú rozlúštené. Zanechali po sebe množstvo stél s nápismi, ktoré vedci postupne čítajú a dozvedajú sa z nich stále viacej a viacej podrobností o tejto mocnej ríši. Ako som už spomínal, mesto bolo znovuobjavené v roku 1931 a to z lietadla. Prvý ho uvidel americký botanik Cyrus Lundell a v roku 1932 o tomto svojom objave informoval amerického experta na mayskú kultúru menom Sylvanus Morley z Washingtonskej Carnegie Institution, ktorý viedol archeologické práce aj v Chichen Itzá. Ten sa hneď v tom istom roku osobne vybral lokalitu preskúmať. Veľmi skoro tu objavil 103 stél, ktoré potom študoval až do roku 1938. Potom prišla Druhá svetová vojna a po nej v roku 1948 profesor vo veku 65 rokov umrel. Výskum sa zastavil a znovu bol zahájený až v roku 1982. Okrem množstva významných vedeckých prác písal aj populárnejšie texty do magazínu National Geographic. Stevenovi Spielbergovi poslúžil ako vzor pre Indianu Jonesa.
Archeologické nálezisko Balamkú sme stihli na poslednú chvíľu. Prišli sme sem síce trištvrte hodinu pred jej oficiálnym zatvorením, ale správca to už balil. Nakoniec nám dal 30 minút, aby sme si to tam pozreli. Okrem nás tu nebola ani noha. Teda vlastne predsa, bola tu jedna ďalšia zamestnankyňa, ktorú sme cestou stretli, ako už ide domov. Ale kvôli nám sa otočila a bola taká milá, že nám dokonca otvorila vnútro jednej pyramídy. Konečne sme videli čo sa ukrýva v týchto záhadných pyramídach a boli sme prekvapení. Vnútri sú síce dosť stiesnené priestory, ale zato nádherne vyzdobené freskami a reliéfmi, ktoré si vzhľadom na to, že sú chránené pred slnečným svitom zachovali svoje pôvodné farby. Takto asi kedysi vyzerala výzdoba mayských stavieb aj vonku.
Balamku bolo osídlené už 300 rokov pred našim letopočtom, ale najvýznamnejšie stavby pochádzajú z obdobia medzi tretím a šiestym storočím nášho letopočtu. Od Calakmulu je vzdialené 50 kilometrov a pravdepodobne bolo pod jeho správou. Objavené bolo až v roku 1990 mexickým archeológom menom Florentino Garcia Cruz. Koľko takých mayských miest ešte len čaká na svoje znovuobjavenie?
Po návrate do nášho hotela sme si chvíľku oddýchli a keďže internet tam záhadným spôsobom nefungoval išli sme na našu obľúbenú benzínku a hádajte, kto tam na nás čakal a čo dostal?
Tak a ešte to záverečné, rekapitulačné video, kde konečne uvidíte aj toho psíka.
Zajtra sa vraciame na pobrežie Mexického zálivu do mesta Campeche. Cestou si pozrieme poslednú mayskú archeologickú lokalitu z tejto našej cesty. Bude to mesto Edzná.
Lubo Repka
