Po preštudovaní trasy sme usúdili, že sa dá ísť aj oveľa kratšou cestou, preto sme z pohodlnej červenou farbou na mape označenej cesty číslo 261 odbočili na šedú cestu, ktorá nám mala ušetriť vyše sto kilometrov. Kilometre sme síce ušetrili, ale čas určite nie. Ale vôbec neľutujem, videli sme také veci, čo by sme na rušnej ceste určite nevideli. Auto z požičovne dostalo zabrať, ale to už je jeho údel.
Cesta bola samá jama a viedla aj cez dediny, ktoré síce vôbec nemali krížne, jednosmerné ulice, ale zato spomaľovačov mali požehnane. Mimo obcí sme vlastne išli poľnohospodárskou krajinou a keď sme stretli nejaké vozidlo, v mnohých prípadoch označenie auto je značne prehnané, tak na korbe sedeli farmári aj so svojim náradím.
Riek tu naozaj nie je veľa, ale keď krajinou niečo tečie, vie to zrejme byť v období dažďov dosť nebezpečné. Na niektorých miestach je cesta úplne prerušená, doslova spláchnutá a vy musíte prejsť aj sto metrov po vymletom povrchu bývalej cesty. Našťastie sme šli cez deň a tak sme dopredu videli, čo nás čaká a adekvátne sme tomu prispôsobili rýchlosť. Výsledkom však bolo, že sme šli veľmi pomaly, niekedy iba krokom.
Archeologická lokalita Edzná bola obývaná už 600 rokov pred našim letopočtom a opustená bola v 15. storočí, asi 80 rokov pred príchodom Španielov. To je takmer 2 000 rokov histórie. K vytvoreniu ozajstného mesta došlo okolo roku 200 nášho letopočtu. Názov Edzná dostala od Španielov, možno zo slova Itzná, čo by znamenalo, že sa jedná o mesto obývané Itzmi, podobne ako Chichen Itzá. Doslova by išlo o „Dom Itzov“. Najnovšie výskumy potvrdzujú, že Edzná bola vyspelým mestom Itzov dávno predtým, ako svoj vplyv získalo mesto Chichen Itzá. Znovu sa tu pre mňa potvrdzuje, že Mayovia boli veľký a mocný národ s jednoliatou kultúrou, písmom a vyspelým jazykom, v ktorom dokonca písali básne.
Edzná bola objavená v roku 1907, ale prvé ozajstné archeologické práce boli zahájené až v roku 1958. Práce doteraz prebiehajú. Doposiaľ bolo objavených 32 stél, ktoré sa vedci priebežne snažia „prečítať“. Už bolo rozlúštených mnoho kráľovských symbolov a emblémov takmer na každej z nich. Kým z tejto mozaiky informácií vedci poskladajú celý príbeh to uplynie ešte veľa času. Zatiaľ nám musí stačiť to, čo vieme. Nasledujúce stély boli umiestnené vo vstupnej hale archeologického areálu Edzná. Bolo ich oveľa viacej, toto sú len niektoré z nich. Uvádzam ich tu, aby ste mali predstavu, aké je ťažké rozlúštiť o čom tie stély vypovedajú.
Stred mesta tvorí rozľahlé námestie, zo všetkých strán obklopené významnými budovami, z ktorých najviacej pozornosti púta 5-poschodová pyramída. Celková rozloha mesta bola asi 25 kilometrov štvorcových a predpokladá sa, že len v meste samotnom žilo asi 25 tisíc obyvateľov. Zásobovanie pitnou a úžitkovou vodou bolo riešené systémom záchytných nádrží na dažďovú vodu, lebo cenote sa v okolí mesta nenachádzali. Tak si vytvorili vlastné.
Centrálna platforma dostala názov Veľká akropola. Z nej je najlepší výhľad na hlavný palác, Cinco Pisos – päť poschodí. Siaha až do výšky 40 metrov. Na každom z jeho poschodí sú miestnosti, ktorých steny sú vyzdobené rytinami a reliéfmi. Na najvyššom poschodí sa nachádzala svätyňa. Jeho štvorcová základňa meria 135 metrov.
Chrám masiek bol odkrytý až v roku 1988. Svoje meno dostal podľa výzdoby základne chrámu. Na stenách sú reliéfy. Tie na východnej strane reprezentujú masky boha východu slnka a tie na západnej boha západu slnka. Je zázrak, že sa tak dobre zachovali. Pôvodne boli výrazne pomaľované modrou a červenou farbou.
Mesto Campeche (vyslovuje sa „kampeče“), plným menom San Francisco de Campeche bolo založené 4. októbra roku 1540 španielskymi dobyvateľmi ako východisková základňa pre obsadenie Yucatánskeho polostrova. Založil ho Francesco de Montejo, španielsky conquistador prezývaný “dôstojník” (el Adelante). Už sme ho spomínali v súvislosti s mestom Mérida.
Nové mestá sa v tých časoch stavali systematicky. Najprv sa vytvorilo hlavné námestie, po ktorého stranách sa postavil kostol, budova najvyššieho veliteľa, a potom ďalšie budovy. Na priľahlom menšom námestí sa zase postavil trh alebo tržnica, väzenie, zbrojnica a tak podobne. Oproti iným mestám v Novom Španielsku tu boli vybudované aj mestské hradby, ktorých značne zachovalé pozostatky sú tu dodnes. Akurát, že sa ocitli uprostred mesta. Ale má to tú výhodu, že sa po nich môžete prejsť a z výšky si poobzerať historickú časť mesta. Vo vnútri za obranným múrom žili Španieli, vonku za hradbami indiáni. Hradby boli postavené, resp. začali ich stavať v roku 1686 a slúžili hlavne ako obrana proti pirátom.
V roku 1663 totiž došlo k vyplieneniu mesta nájazdom pirátov na čele s Christopherom Myngsom. Bol to Angličan a aj väčšina jeho posádky boli Angličania. Po vyplienení Santiaga de Cuba v roku 1662 Myngs vyhlásil, že ďalším mestom bude Campeche. Ihneď sa mu začali hlásiť dobrovoľníci a nakoniec zhromaždil 1 400 pirátov, pre ktorých mal pripravených 14 lodí. Bola to najväčšia pirátska flotila aká kedy do tých čias bola vytvorená. Neskôr sa k nim ešte pridali 4 francúzske pirátske lode a tri holandské. Výpravu viedol Myngs na svojej vlajkovej lodi HMS Centurion. Na výprave sa zúčastnili aj Edward Mansvelt, Henry Morgan a Abraham Blauvelt.
Flotila dorazila do zálivu a 8. februára 1663 sa v noci vylodilo neďaleko mesta asi tisíc pirátov. Na svitaní strážcovia mesta zbadali v zálive lode, ale videli iba tie menšie, ktorých sa príliš nezľakli. Veľké lode s kanónmi boli zatiaľ mimo viditeľnosť z pobrežia. O ôsmej začal útok. Boj bol krutý a Myngs bol zranený, tak sa vrátil na svoju loď a velenie prenechal Mansveltovi. Po dvoch hodinách bolo na strane pirátov 30 mŕtvych a na strane obrancov mesta až 50. Mesto sa vzdalo. Piráti plienili mesto dva týždne a keď odišli, zobrali so sebou aj 14 španielskych lodí. Bol to veľký pirátsky úspech a preto tie hradby.
Myngs sa potom vrátil do Anglicka, aby sa vyliečil zo zranenia. Kľudne mohol, lebo mal na pirátstvo od anglického kráľa licenciu. Bol to oficiálny privatér. Za tieto zlodejské zásluhy bol menovaný vice-admirálom a neskôr dokonca povýšený na rytiera a ako správny rytier zahynul v boji v roku 1666.
Keď už sme pri tom našom hoteli musím ho podrobnejšie popísať. Po celom svete sme už boli ubytovaní vo všelijakých hoteloch, ale na tento nikdy nezabudneme. Bol proste úžasný. Zvonku, ako je už v Mexiku zvykom, nepútal veľkú pozornosť. Keď ste vošli dovnútra a prešli vstupnou registráciou na recepcii vyšli ste na dvor hotela a ten tvorili ruiny starej budovy zaplavené vodou. Tá voda ale bola vlastne bazén a tie ruiny tvorili dôkladne ošetrené múry asi pôvodnej budovy bez strechy.
Kedysi v 19. storočí to bol dom bohatého obchodníka menom Don Eligio Guerrero Quero a jeho manželky. Dovážal luxusné výrobky a víno z Európy a vyvážal výrobky z henequénu. Z hotela máte pocit, ako keby ste boli na nejakej haciende, ale v skutočnosti to boli obchodné a obytné priestory. Rekonštrukciou boli dodržané prvky originality spojené s modernými výhodami civilizácie. Takže všade na vás dýcha romantika, starobylosť a moderný komfort bývania. Centrom hotela je bazén, v ktorom si môžete odpočinúť natiahnutý v sieti na ležanie, tesne nad hladinou vody. Voda a stromy vo dvore lákajú vtáčiky, aby si tu pospevovali, neuveriteľná atmosféra. Je tu len 15 izieb pre hostí, ale každá je iná. Na streche hotela je terasa s nádherným výhľadom. Škoda, že bola zatvorená, asi kvôli opatreniam. Covid-19 nám znepríjemňoval život aj tu.
Z dvora bol vstup priamo do izieb hotela a bola tam aj reštaurácia, na terase ktorej ste si mohli dať pivo, kávu alebo jedlo. Ponuka jedál nebola široká, ale čo jedlo, to perla. Najlepšie Cochinita pibil som jedol práve tu.
Vďaka obranným hradbám sa už nič také hrozné v histórii mesta nestalo a tak sa celkom pekne zachovalo. Najznámejšou je ulica číslo 59, ktorá je premenená na pešiu zónu. Hlavne večer sa zmení na jednu veľkú, dlhú reštauráciu s množstvom barov a pivárničiek. Najviac tu letia typické mayské jedlá a veľmi populárny je chlieb Cazón (pan de cazón). Je to placka plnená fazuľou, rybou a rajčinovou omáčkou s habanerom, alebo si ho môžete dať aj na sladko. Ale panaderií, teda malých pekární je tu veľa.
Aj keď mesto na prvý pohľad vyzeralo, že funguje normálne nebolo to tak. Evidentne tu bolo menej turistov, ako sú zvyknutí. A niektoré múzeá boli tiež zatvorené, jedno sme ale našli otvorené a tak sme ho preskúmali. Bolo to múzeum mesta Campeche. Sídli v tejto krásnej budove na hlavnom námestí, neďaleko katedrály.
V súčasnosti má mesto asi 260 tisíc obyvateľov. My sme tu ostali na dve noci, takže vlastne jeden celý deň. Na záver nás čaká dlhá cesta do mesta Cancún (480 kilometrov), kde sa naša cesta po Yucatáne skončí. Takže nasledujúci blog už bude z tejto cesty posledný, nenechajte si ho ujsť.
Opäť pripájam krátke ilustračné video, ktoré vám niektoré veci lepšie objasní, ako to ja dokážem slovami popísať.
Lubo Repka
