Potom sme sa autobusom premiestnili do Port Douglas - východiskového miesta výletov na bariérový útes.
Keď kapitán Cook v roku 1770 mapoval východné pobrežie Austrálie, objavil aj Veľký bariérový útes a skoro na to doplatil. Bolo bezvetrie a loď Endeavour unášalo priamo na útesy. Celá posádka veslovala na pomocných člnoch a ťahala loď z oblasti útesov, lebo hrozilo, že narazením na útesy sa potopí. Stalo sa to neďaleko Port Douglas, pri dnešnom mestečku nazvanom na počesť najslávnejšieho kapitána všetkých čias Cooktown. Práve v týchto dňoch tam zúri cyklón Ita. Mali sme šťastie, že sme tam boli pred týždňom :)
Hore dolu riekou s loďou Lady Douglas.
Pláže a pobrežie oceánu v Port Douglas.
Loď Calypso vyrazila o deviatej ráno a hneď po vyplávaní z bezpečného prístavu začalo loďou hádzať zo strany na stranu a hore dole po smere plavby. Slabšie žalúdky dostali zabrať, niektoré to nezvládli. Tí múdrejší si preventívne vzali tabletky proti morskej nemoci a urobili dobre. Plavba trvala dve hodiny a 45 minút - rátali sme každú minútu. Ale na útese sa to utíšilo a hupli sme do vody. Celkovo trikrát sme mali možnosť šnorchlovať na rozličných miestach, výlet bol dobre zorganizovaný, posádka robila všetko možné aj nemožné, aby nám náš zážitok umocnila a spríjemnila.
Veľký bariérový útes je dlhý 2 300 kilometrov a my sme z neho videli sotva pár desiatok metrov, ale nikdy na to nezabudnem. Prajem mu ešte dlhý život, ale nebude to mať ľahké. Odborníci ale aj návštevníci, ktorí sa sem pravidelne vracajú, upozorňujú na jeho vymieranie.
Nasledujúci deň sme navštívili mestečko Kuranda, ktoré sa nachádza uprostred dažďového pralesa v rámci národného parku Barron Gorge. Od mesta Cairns je vzdialené len 25 kilometrov. Železnicu z mesta Cairnes do mesta Myola začali stavať v roku 1887, stanicu v Kurande dosiahla v roku 1891. V súčasnosti je jednou z atrakcií cesta touto železnicou, ktorá premáva od roku 1915. Ďalšou atrakciou je lanovka ponad dažďový prales s výhľadom na vodopády Barron. Atrakcie v samotnom meste Kuranda zahŕňajú voliéru s motýľmi, voliéru s papagájmi, koalami a krokodýlmi, reštaurácie, množstvo obchodov so suvenýrmi a podobné atrakcie pre turistov.
Čo sa týka pôvodných obyvateľov Austrálie, nič nové. Takého ozajstného, reálneho sme nestretli. Znovu sme videli hráčov na didgeridoo a mne sa to zase páčilo. Prestal som sa učiť aboridžínštinu :) Radšej si kúpim didgeridoo a budem sa učiť na ňom hrať. Hudba je svetová reč, každý jej porozumie.
Lubo Repka.
