Potulky po pevnostiach mesta San Juan na Portoriku.

To znamená, že jeho obyvatelia sú občanmi Spojených štátov, ale s obmedzenými právami. Nemôžu napríklad voliť prezidenta USA. Aby sa stali plnoprávnym štátom, musel by to odsúhlasiť kongres, referendum totiž nie je záväzné.

Portoriko je ostrovný štát vo Veľkých Antilách s rozlohou približne ako západoslovenský kraj a počtom obyvateľov, ktorý presahuje 3,7 milióna, ktorí sú väčšinou hispánskeho pôvodu a katolíckej viery.

Od roku 1952 sa stalo voľne pridruženým štátom USA, čo znamená, že Portoriko má vlastnú samosprávu, svoj dvojkomorový parlament, ale za zahraničnú politiku sú zodpovedné USA. V kongrese USA majú zastúpenie bez hlasovacieho práva. Hoci prvým jazykom je tu španielčina, všetci obyvatelia hovoria po anglicky, teda americky.

Hlavným mestom je San Juan, kde zakotvila naša loď. Založené bolo v roku 1508 Juanom Ponce de Leónom. V čase príchodu Španielov ostrov obývali indiáni kmeňa Taino. Mohli by sme povedať, že sa tu opakoval celý proces zotročenia pôvodného obyvateľstva kolonizátormi, ale pravdou je, že tu sa začal. Kým na Hispaniole (dnes Dominikánska republika a Haiti) sa Španieli učili ako si podrobiť miestne kmene, sem už došli „dobre vyškolení“. 

Juan Ponce de León je veľmi významná osobnosť nielen pre Portoriko, ktorého bol prvým guvernérom, ale aj pre Floridu a teda dnešné USA. Bol to dobrodruh a dobyvateľ, ktorý sa druhej Kolumbovej výpravy v roku 1493 zúčastnil ako dobrovoľník. Bol šľachtického pôvodu. Narodil sa v meste Valladolid v španielskej Kastílii v roku 1474 a zomrel v Havane na Kube v roku 1521, ale odpočíva v katedrále Metropolitana Basilica de San Juan Bautista tu v meste San Juan v Portoriku.

V roku 1513 bol prvým Európanom, ktorý uskutočnil expedíciu na Floride a aj jej dal meno. V čase jeho príchodu bolo všetko zakvitnuté. Aj samotný Ponce de León bol veľmi plodný. Vraví sa, že 30% modernej populácie Portorika sú jeho potomkovia.

Samotné mesto San Juan ma očarilo a to už druhýkrát. Po prvý raz sme tu boli 30. decembra roku 2008 v rámci transatlantickej plavby z Janova v Taliansku do Fort Lauderdale na Floride. Bola to naša prvá plavba a nikdy na ňu nezabudneme. Vtedy sme si ako hlavný bod programu v Portoriku dali prehliadku Bacardi, kráľovnej rumu.

Teraz sme sa rozhodli Bacardi vynechať a pozrieť si mesto a jeho hlavné pevnosti Fort San Felipe del Morro a Fort San Cristóbal. Počasie nám spočiatku veľmi neprialo, nejaký čas sme dokonca strávili pod stromom, aby sme úplne nepremokli, ale nakoniec sa umúdrilo.

Pevnosť Castillo San Cristóbal nie je ďaleko od prístavu. Keďže sme si zase povedali, že celé mesto prejdeme pešo, vybrali sme sa z prístavu doprava smerom k parlamentu, aby sme sa potom presunuli na druhú stranu ostrova, čo je len krížom cez úzky pás pevniny na tú stranu mesta, ktorú bičujú vlny Atlantického oceánu. Budovu parlamentu a okolie sme si užili v lejaku, ale potom sa už vyčasilo a my sme sa pomerne dlhou prechádzkou ocitli pred bránami pevnosti San Cristóbal.

Táto pevnosť je najväčším opevnením aké kedy Španieli vybudovali v Novom svete. Kopec, na ktorom stojí sa teraz volá Cerro de San Cristóbal. Pevnosť postavili v priebehu asi sto rokov. Dokončená bola v roku 1783. Má rozlohu 27 akrov, čo je viacej ako 109 tisíc metrov štvorcových. Pre porovnanie Bratislavský hrad má rozlohu 68 tisíc štvorcových metrov.

Vo svahu kopca, na ktorom stojí pevnosť sa nachádzajú tri cisterny na vodu s rozmermi 8 metrov výška, 29 metrov dĺžka a 6 metrov šírka. Počas druhej svetovej vojny sa používali ako skrýše pred bombardovaním.

Na viacerých miestach sa nachádzajú strážne búdky, ktoré miestni volajú „garitas“. Povráva sa, že z nich často bez stopy zmizli strážnici, ktorí tam slúžili. Vyzerá to hrozivo, človek sa tam potom bojí aj vstúpiť. V skutočnosti bol zaznamenaný iba jeden takýto prípad, keď zmizol zo svojho postu vojak menom Sánchez za svojou priateľkou Dinou a až sa nikdy viacej neobjavil.

Po prehliadke tejto pevnosti sme sa museli presunúť cez celé mesto na jeho druhú stranu, kde sa nachádza pevnosť El Morro.

Pevnosť Felipe del Morro bola postavená v priebehu 17. až 18. storočia. V roku 1983 bola deklarovaná ako Svetové kultúrne dedičstvo. A skutočne si to zaslúži.

Najprv slúžila na ochranu pred pirátmi, v roku 1595 odolala aj útoku Fracisa Drakea. V roku 1625 s jej pomocou odrazili útok Holanďanov (teda dnes už musíme používať názov Nizozemcov) a v roku 1797 aj útok britského generála Ralpha Abercrombyho. Ten mal so sebou asi 13 tisíc mužov a bitka vošla do dejín pod názvom „Bitka pri San Juan z roku 1797“.

V roku 1898 počas Španielsko-Americkej vojny US Navy pevnosť niekoľkokrát bombardovalo, pričom najrozsiahlejšie bombardovanie sa uskutočnilo 12. mája roku 1898. Pevnosť síce priamo nebola dobytá, ale Španieli kapitulovali a dohodou z Paríža z roku 1898 prišli nielen o Portoriko, ale aj o Kubu, Filipíny a ostrov Guam. 

Američania potom pevnosť ovládli na celých 63 rokov. V roku 1961 sa z nej oficiálne stiahli a stala sa Národným parkom.

Prechádzka naspäť do prístavu opäť znamenala prejsť celým mestom a nám to iba vyhovovalo. Akurát sme zvolili inú trasu, aby sme zase čo najviacej videli. Nakoniec sme skončili v reštaurácii na námestí pod divadlom Tápia.

Dosť uťahaní (prešli sme viacej ako 12 kilometrov) sme sa vrátili na loď. Čaká nás posledná zastávka pred návratom do Miami na Dominikánskej republike. Na poslednú chvíľu sa dozvedáme, že došlo ku zmene a kvôli poveternostným podmienkam nebudeme kotviť pri meste Punta Cana, ale pôjdeme až do Puerto La Romana. Od San Juanu je to iba 180 námorných míľ, čo je magických 333 kilometrov.

Lubo Repka.