Quito – hlavné mesto Ekvádoru

Quito je hlavným mestom Ekvádoru a zároveň druhým najvyššie položeným hlavným mestom sveta.

Quito – hlavné mesto Ekvádoru
Plaza de San Francisco. (Zdroj: Lubo Repka)
Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Najvyššie položeným hlavným mestom sveta je La Paz v Bolívii, ktorý leží v nadmorskej výške 3 640 metrov. Quito je druhé a leží v nadmorskej výške 2 850 metrov. Tretia je Bogota, tá sa nachádza v nadmorskej výške 2 625 metrov. Všetko sú to juhoamerické mestá a spája ich jedno pohorie. Andy.

Andy sa ťahajú v dĺžke 7 tisíc kilometrov pozdĺž západnej časti juhoamerického kontinentu a sú „posiate“ vulkánmi. Aj pri meste Quito sa nachádza jeden aktívny vulkán, volá sa Pichincha. Na jeho svahoch sa odohrala slávna bitka, kde pod velením Simona Bolívara generál Antonio José de Sucre vybojoval víťazstvo nad španielskou kráľovskou armádou. Nešlo o nič menej ako o vymanenie sa spod koloniálnej nadvlády Španielska. K bitke došlo 24. mája roku 1822. A keď sme už toľko spomínali tie nadmorské výšky, tak ešte jeden údaj. Bitka sa odohrala v nadmorskej výške 3 500 metrov.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Záverečná fáza vojny o nezávislosť už trvala dva roky a stále nebolo jasné, ako to dopadne. Odhodlanie Simona Bolívara a jeho verných generálov a vojakov viedlo nakoniec k úspechu. Týmto víťazstvom si zabezpečila provincia Quito svoju slobodu a tak sa mohla spojiť s ostatnými, už oslobodenými časťami budúceho Ekvádoru, ktorými boli Guayaquil a Cuenca.

Kým Sucre ako útočník mal k dispozícii 2 971 mužov, jeho protivník poľný maršál Melchor Aymerich mal na obranu španielskych záujmov k dispozícii 1 894 vojakov. Vypochodoval s nimi von z mesta, aby obyvateľstvo nebolo do konfliktu zatiahnuté a celá bitka trvala nakoniec iba 3 hodiny. O víťazstve rozhodlo to, koho vojsko sa nachádzalo na svahoch sopky Pichincha vyššie, lebo ten mal výhodu boja z kopca smerom dolu. Aymerich uznal svoju porážku a na druhý deň, 25. marca 1822 otvoril brány mesta víťaznému vojsku a vzdal sa oslobodeneckej armáde. Bol to čestný boj a nikto z civilistov nebol ani zranený, ani mesto nebolo zničené. Teraz dvesto rokov potom sa tu v Európe vedie vojna oveľa špinavším a nečestnejším spôsobom. Putinova armáda útočí na mestá, ktorých obyvatelia z nich musia utekať, aby si zachránili holý život. Tí, ktorým sa to nepodarí čelia bombardovaniu svojich miest, nemocníc, či dokonca pôrodnice. Jeho barbarstvo, bezcitnosť a podlosť sú urážkou ľudskosti. Má na rukách krv nevinných a dúfam, že bude za to potrestaný.

SkryťVypnúť reklamu

Quito je nádherné mesto a bolo také už počas bitky na svahoch sopky Pichincha. Možno aj preto sa obidve strany konfliktu pustili do bitky radšej mimo mesta. Uchránili ho tak pred zničením a my teraz môžeme obdivovať jeho pamiatky. Jeho historické centrum bolo spolu s Krakovom zapísané do zoznamu svetového dedičstva UNESCO 18. septembra roku 1978 ako prvé na svete.

Prehliadku historickej časti mesta treba začať na hlavnom námestí, ktoré sa volá La Plaza Grande, ale niekedy ho volajú aj Plaza de la Independencia, pretože sa v jeho strede nachádza pamätník hrdinom, ktorí sa ako prví vyslovili za nezávislosť od španielskej koruny. Stalo sa tak 10. augusta roku 1809. Toto hnutie bolo veľmi rýchlo potlačené, ale myšlienka samostatnosti už z hláv budúcich Ekvádorčanov nevyprchala. Dá sa povedať, že v tento deň sa začal viacej ako desaťročný boj o nezávislosť dokončený bitkou na svahoch sopky Pichincha.

SkryťVypnúť reklamu

Námestie obklopujú samé významné budovy, z ktorých najkrajšie sú katedrála a prezidentský palác. Palacio de Carondelet bol kedysi sídlom guvernéra, dnes je sídlom prezidenta. Budovu sme si mohli pozrieť iba zvonku, pretože bývalý prezident Ekvádoru (má také odporné meno, volá sa Lenin Moreno) ho pre verejnosť uzatvoril a súčasný prezident pán Guillermo Lasso si ešte nenašiel čas, aby ho vrátil verejnosti.

Monumento a la Independencia, alebo aj Monumento a los Héroes del 10 de agosto.
Monumento a la Independencia, alebo aj Monumento a los Héroes del 10 de agosto. (zdroj: Lubo Repka)
Palacio de Carondelet.
Palacio de Carondelet. (zdroj: Lubo Repka)
Za monumentom nezávislosti sa na severnej strane námestia nachádza katedrála.
Za monumentom nezávislosti sa na severnej strane námestia nachádza katedrála. (zdroj: Lubo Repka)
Catedral Metropolitana de Quito, nočný pohľad. Tu vidno aj bočný vchod, ktorý je paradoxne z námestia. Hlavný vchod do katedrály je z bočnej ulice.
Catedral Metropolitana de Quito, nočný pohľad. Tu vidno aj bočný vchod, ktorý je paradoxne z námestia. Hlavný vchod do katedrály je z bočnej ulice. (zdroj: Lubo Repka)
Hlavný vchod z námestia je otvorený iba pri slávnostných príležitostiach.
Hlavný vchod z námestia je otvorený iba pri slávnostných príležitostiach. (zdroj: Lubo Repka)
Stavba je rozsiahla, patrí k nej aj diecéza s množstvom administratívnych priestorov.
Stavba je rozsiahla, patrí k nej aj diecéza s množstvom administratívnych priestorov. (zdroj: Lubo Repka)
Na juhu námestia je Arcibiskupský palác a hotel Plaza Grande.
Na juhu námestia je Arcibiskupský palác a hotel Plaza Grande. (zdroj: Lubo Repka)
Palace Hidalgo, teraz hotel Plaza Grande.
Palace Hidalgo, teraz hotel Plaza Grande. (zdroj: Lubo Repka)

Pravdepodobne najvýznamnejšou pamiatkou je Catedral Metropolitana de Quito. S výstavbou jej prvej verzie sa začalo takmer ihneď po založení mesta. Mesto bolo založené 6. decembra roku 1534 a hneď v nasledujúcom roku vyrástla jeho prvá, drevená verzia. V rokoch 1562 až 1565 stavbu rozobrali a postavili pod ňu kamenné základy. V roku 1660 rozsiahla erupcia sopky Pichincha katedrálu takmer úplne zničila. Bola postavená jej ďalšia verzia, katedrála sa rozrástla. Ďalšia erupcia sopky v roku 1775 síce katedrálu veľmi nepoškodila, ale aj tak sa prístúpilo k jej rekonštrukcii a ďalšiemu rozšíreniu. A takto to pokračovalo takmer po každom výbuchu sopky až do roku 1987, kedy sa zatiaľ naposledy sopka ozvala. Mikropilotážami boli spevnené jej základy, takže teraz by už mala vydržať všetko. Vnútri má katedrála bohatú výzdobu a je proste nádherná.

SkryťVypnúť reklamu
Vo vnútri katedrály.
Vo vnútri katedrály. (zdroj: Lubo Repka)
Hlavný oltár.
Hlavný oltár. (zdroj: Lubo Repka)
Jeden z bočných oltárov.
Jeden z bočných oltárov. (zdroj: Lubo Repka)
Vo vnútri katedrály.
Vo vnútri katedrály. (zdroj: Lubo Repka)

Ešte oveľa bohatšiu vnútornú výzdobu má jezuitský kostol La Compania de Jesús. Tú vám ale na fotkách nemôžem ukázať, pretože fotenie tu bolo prísne zakázané. Celý interiér bol pozlátený. Všetko sa len tak trblietalo. Poviem vám toľko zlata som ešte nikdy nevidel, koľko tu bolo použitého na pozlátenie drevených obkladov stien, celý strop, sakristia no proste všetko. Ja som si vždy myslel, že jezuiti žili skromne a pomáhali ľuďom so vzdelávaním a podobne. Asi som si to pomýlil s nejakou inou sektou, možno s Františkánmi.

Jezuitský kostol La Compania de Jesús.
Jezuitský kostol La Compania de Jesús. (zdroj: Lubo Repka)

Františkáni tu tiež majú svoj kostol a kláštor. Nachádza sa na námestí Plaza de San Francisco. Iglesia y Convento de San Francisco pochádza zo 16. storočia, ale tento súbor budov sa budoval 143 rokov. Od roku 1537 do roku 1680. Samotný kostol je tiež samé zlato, ale tu sa aspoň mohlo fotiť a tak vám ho môžem ukázať. Okrem toho tu bolo aj veľmi pekné a zaujímavé múzeum. A ešte jedna vec. Dalo sa vystúpiť na vežu odkiaľ bol veľmi pekný výhľad na mesto.

Iglesia y Convento de San Francisco.
Iglesia y Convento de San Francisco. (zdroj: Lubo Repka)
Plaza de San Francisco.
Plaza de San Francisco. (zdroj: Lubo Repka)
Pohľad na námestie Svätého Františka z veže kostola.
Pohľad na námestie Svätého Františka z veže kostola.  (zdroj: Lubo Repka)
Pohľad z veže kostola Sv. Františka na katedrálu, resp. jej strechu.
Pohľad z veže kostola Sv. Františka na katedrálu, resp. jej strechu. (zdroj: Lubo Repka)
Na veži kostola Sv. Františka.
Na veži kostola Sv. Františka. (zdroj: Lubo Repka)
Pohľad z veže na protiľahlý kopec El Panecillo. Socha Panny Márie sa stráca v dažďovom opare.
Pohľad z veže na protiľahlý kopec El Panecillo. Socha Panny Márie sa stráca v dažďovom opare. (zdroj: Lubo Repka)
Interiér kostola Sv. Františka.
Interiér kostola Sv. Františka. (zdroj: Lubo Repka)
Interiér kostola Sv. Františka. Pohľad doľava.
Interiér kostola Sv. Františka. Pohľad doľava. (zdroj: Lubo Repka)
Interiér kostola Sv. Františka. Pohľad doprava.
Interiér kostola Sv. Františka. Pohľad doprava. (zdroj: Lubo Repka)
Interiér kostola Sv. Františka. Pohľad na strop.
Interiér kostola Sv. Františka. Pohľad na strop. (zdroj: Lubo Repka)
V areáli bolo niekoľko nádvorí, toto je jedno z nich.
V areáli bolo niekoľko nádvorí, toto je jedno z nich. (zdroj: Lubo Repka)
Priestory múzea boli obrovské, veľa miestností a aj na chodbách boli nádherné exponáty.
Priestory múzea boli obrovské, veľa miestností a aj na chodbách boli nádherné exponáty. (zdroj: Lubo Repka)
Vo Františkánskom múzeu.
Vo Františkánskom múzeu. (zdroj: Lubo Repka)
Vo Františkánskom múzeu.
Vo Františkánskom múzeu. (zdroj: Lubo Repka)
Vo Františkánskom múzeu.
Vo Františkánskom múzeu. (zdroj: Lubo Repka)
Súčasťou múzea bol aj malý pivovar, kde si mnísi kedysi varili pivo. Ešte donedávna vraj fungoval, čoho dôkazom sú tieto prázdne fľaše od piva, ktoré tu vyrábali.
Súčasťou múzea bol aj malý pivovar, kde si mnísi kedysi varili pivo. Ešte donedávna vraj fungoval, čoho dôkazom sú tieto prázdne fľaše od piva, ktoré tu vyrábali. (zdroj: Lubo Repka)

Pekný výhľad bol aj z baziliky. Basílica del Voto Nacional ja najväčšou neogotickou stavbou v celej Amerike. Na dĺžku má 140 metrov, široká je 35 metrov a vysoká 30 metrov, ale veže sa týčia až do výšky 115 metrov. S jej výstavbou sa začalo v roku 1887 a vysvätená bola až v roku 1985 pápežom Jánom Pavlom II. Technicky je ešte stále nedokončená a nebude dokončená nikdy. Legenda totiž hovorí, že keď bude táto bazilika dokončená nastane koniec sveta.

Basílica del Voto Nacional.
Basílica del Voto Nacional. (zdroj: Lubo Repka)
Basílica del Voto Nacional.
Basílica del Voto Nacional. (zdroj: Lubo Repka)
Basílica del Voto Nacional.
Basílica del Voto Nacional. (zdroj: Lubo Repka)
Interiér baziliky je taký dlhý, že sotva vidno na oltár.
Interiér baziliky je taký dlhý, že sotva vidno na oltár. (zdroj: Lubo Repka)
Mozaiková výzdoba okien je unikátna.
Mozaiková výzdoba okien je unikátna. (zdroj: Lubo Repka)
Cez mozaikové okná presvitá denné svetlo a dokresľuje magickú atmosféru baziliky.
Cez mozaikové okná presvitá denné svetlo a dokresľuje magickú atmosféru baziliky. (zdroj: Lubo Repka)
Fotka na pamiatku pri najvzácnejšej mozaike baziliky.
Fotka na pamiatku pri najvzácnejšej mozaike baziliky. (zdroj: Pamela Repková)
A ešte výstup na vežu kvôli výhľadom.
A ešte výstup na vežu kvôli výhľadom. (zdroj: Lubo Repka)
Quito z veže baziliky.
Quito z veže baziliky. (zdroj: Lubo Repka)
Quito z veže baziliky.
Quito z veže baziliky. (zdroj: Lubo Repka)
Stále sme na jednej z dvojice veží baziliky.
Stále sme na jednej z dvojice veží baziliky. (zdroj: Lubo Repka)

Do tretice sme si nádherný výhľad na mesto užili z vrchu kopca El Panecillo, kde sa nachádza socha Panny Márie. Virgen del Panecillo stojí na úplnom vrchole kopca vo výške 3 016 metrov nad morom. Svojou výškou 41 metrov aj s podstavcom je najvyššou sochou celého Ekvádoru. Poskladali ju ako lego zo 7 400 kusov hliníkového plechu. Zhotovil ju španielsky sochár Augustín de la Herrán Matorras ako kópiu originálnej drevenej sošky od Bernarda de Legarda z roku 1734. Potom ju rozobrali, každý kus očíslovali, zo Španielska ju dopravili do Ekvádoru a znovu zložili na vrchole kopca v roku 1975.

Virgen del Panecillo.
Virgen del Panecillo. (zdroj: Lubo Repka)
Nasledujúce pohľady na mesto boli určite zo všetkých najkrajšie. Posúďte sami.
Nasledujúce pohľady na mesto boli určite zo všetkých najkrajšie. Posúďte sami. (zdroj: Lubo Repka)
Quito.
Quito. (zdroj: Lubo Repka)
Quito.
Quito. (zdroj: Lubo Repka)
Quito.
Quito. (zdroj: Lubo Repka)
Quito.
Quito. (zdroj: Lubo Repka)
Quito.
Quito. (zdroj: Lubo Repka)
Quito.
Quito. (zdroj: Lubo Repka)
Fotka na pamiatku.
Fotka na pamiatku. (zdroj: Pamela Repková)

Okrem toho, že Quito leží vo vysokej nadmorskej výške v Andách, tak má aj ďalšiu geografickú zaujímavosť. Leží totiž na rovníku. Presný zemepisný stred môžete navštíviť na mieste, ktoré sa volá El Reloj Solar Quitsato. Od centra mesta je vzdialené iba 47 kilometrov smerom na severovýchod. Sú to vlastne slnečné hodiny, ktoré boli postavené presne na mieste, kadiaľ prechádza nultá rovnobežka, teda rovník. Môžete si to overiť aj na vlastnom smartphone, ako som to urobil aj ja. Na tomto otvorenom priestranstve vám pracovník organizácie, ktorá ho prevádzkuje vysvetlí ako využívali pôvodní obyvatelia Ameriky údaje, ktoré vypočítali z pohybu Slnka. Slnko bolo pre nich základom všetkých pozorovaní a matematických výpočtov, ktoré viedli k vytvoreniu rozličných kalendárov. Niektoré kalendáre určovali poľnohospodárske sezóny a niektoré náboženské alebo vesmírne udalosti. Zaujalo ma aj „indiánske“ ponímanie orientácie. My sa všade riadime mapami, ktoré majú hore sever, dolu juh na pravej strane je východ a naľavo západ. Pôvodní obyvatelia sa orientovali inak. Pre nich bolo vždy rozhodujúce Slnko a tak hlavné smery boli východ a západ, tie by podľa tohoto systému mali byť na našich mapách hore a dolu a potom sever by bol vľavo a západ vpravo. Nemuseli hľadať Severku, alebo Južný kríž, stačilo im vedieť podľa kalendára polohu Slnka a určili presne svoju polohu alebo smer cesty. Poludníkmi sa vôbec nezaoberali, pretože ich svet bol prakticky na jednej čiare, v jednom časovom pásme. Napríklad ríša Inkov merala od severu na juh v dobe najväčšieho rozkvetu 5 tisíc kilometrov, ale na šírku oveľa menej. Aj všetky ich námorné obchodné trasy viedli zo severu na juh a opačne. Existujú dôkazy, že pôvodní obyvatelia severnej aj južnej Ameriky udržiavali obchodné styky, vymieňali si tovary a dokonca aj poľnohospodárske plodiny už dávno pred našim letopočtom.

El Reloj Solar Quitsato.
El Reloj Solar Quitsato. (zdroj: Lubo Repka)

Slnečné hodiny majú tvar kruhu s priemerom 52 metrov. V strede je vztýčený dutý stĺp vrhajúci tieň. Úplne žiadny tieň nevrhá iba dvakrát v roku, a to na poludnie jarnej a jesennej rovnodennosti. Približne 21. marca alebo septembra. Ďalej sú tu nakreslené čiary, z ktorých tá hlavná označuje rovník a súbežne s ňou sú na severe a na juhu nakreslené čiary, zobrazujúce obratník Raka na severe a obratník Kozorožca na juhu. Tie označujú hranicu slnovratov, teda bodov, kedy svieti Slnko priamo kolmo na Zem najviac na severe alebo juhu zemegule. Obrat Slnka sa deje približne 21. júna a 21. decembra. Keďže Slovensko sa nachádza smerom od rovníku za obratníkom Raka u nás nemáme Slnko nikdy priamo nad hlavami. Zato ale máme 4 ročné obdobia, ktoré nemajú oblasti nachádzajúce sa medzi obratníkom Raka a obratníkom Kozorožca.

Na tomto mieste vám vysvetlia, ako to na svete funguje. Teda aspoň čo sa týka rovníku a Slnka.
Na tomto mieste vám vysvetlia, ako to na svete funguje. Teda aspoň čo sa týka rovníku a Slnka. (zdroj: Lubo Repka)
Sme presne na rovníku.
Sme presne na rovníku. (zdroj: Lubo Repka)

Môj mobil ukazoval presne nultú rovnobežku a 78º10' 30'' poludník.

Potvrdené aj modernou mobilnou technológiou.
Potvrdené aj modernou mobilnou technológiou. (zdroj: Lubo Repka)
A ešte samozrejme povinná fotka s jednou nohou na južnej pologuli a druhou na severnej.
A ešte samozrejme povinná fotka s jednou nohou na južnej pologuli a druhou na severnej. (zdroj: Pamela Repková)

Pokiaľ Reloj Quitsato označuje a vysvetľuje presný zemepisný rovník, najväčšou turistickou atrakciou je z tohoto pohľadu La Mitad del Mundo. Tak sa volá komplex, ktorý bol vybudovaný na inom mieste a už dávnejšie. V rokoch 1979 až 1982 tu bol vybudovaný 30 metrov vysoký monument na počesť francúzsko-španielskej geodetickej komisie, ktorá tu v roku 1736 zamerala rovník. Na tú dobu to bolo obdivuhodne presné meranie. Zmýlili sa iba asi o 240 metrov.

La Mitad del Mundo.
La Mitad del Mundo. (zdroj: Lubo Repka)
Aj tu je namaľovaná čiara, ktorá predstavuje rovník. Ja už som vedel, že to nie je úplne presné a tak žiadne foto na pamiatku.
Aj tu je namaľovaná čiara, ktorá predstavuje rovník. Ja už som vedel, že to nie je úplne presné a tak žiadne foto na pamiatku. (zdroj: Lubo Repka)
Ale predsa som neodolal fotke na pamiatku, len som si ju urobil po svojom.
Ale predsa som neodolal fotke na pamiatku, len som si ju urobil po svojom. (zdroj: Pamela Repková)

Našli sme si aj čas na kurz varenia. Moje najobľúbenejšie ekvádorské jedlo sa stala polievka encebollado a tak sme si samozrejme vybrali toto jedlo. Príprava ani nie je taká zložitá a výsledkom je osviežujúca, ľahká cibuľovo-rybacia polievka. Ako ryba sa používa čerstvý pacifický tuniak Albacore (tuniak krídlatý), čo sa mi veľmi páči aj toho pohľadu, že v jeho mäse nie sú žiadne kosti.

Ako z prekladu názvu vyplýva, základom je cibuľa, kasava a v ekvádorskej verzii aj veľa rajčín. Nás ju pán šéfkuchár učil variť takto:

Najprv na slnečnicovom oleji posmažíme na drobno pokrájanú červenú cibuľku, neskôr pridáme na drobno pokrájané rajčiny, z ktorých ale vykrojíme tú časť, ktorá obsahuje semienka. Už v tejto fáze sa to aj okorení, osolí a pridá sa mletý kmín a primerane mleté, štipľavé papričky. Keď sa dobre cibuľka aj rajčiny „roztopia“ zalejú sa vodou, pridá sa maniok jedlý (kasava alebo tapioka) a tuniak a povarí sa to asi 20 minút. Vtedy sú ryba a maniok uvarené. Pichnutím vidličky zistite, či aj maniok je už uvarený, ak nie povarte ho trošku dlhšie ako rybu. Uvarené sa vyberú sa na osobitné taniere. Rybacie mäsko sa rozoberie na plátky po švíkoch svalov. Maniok sa vidličkou trochu pomága, ale nie na kašu, len tak jemne.

Osobitne si pripravíme na veľmi tenké prúžky pokrájanú žltú cibuľu a rajčiny, na drobno natrhané lístky koriandru a limetkovú šťavu a dobre, dobre premiešame. Aj sem môže ísť trošku soli, korenia a mletej štipľavej papričky. Vznikne také niečo ako šalát. A potom už servírujeme a to v tomto poradí: naspodok ide maniok, naň mäso tuniaka, potom sa to zaleje polievkou, ktorú ak treba znovu prihrejeme. Na polievku sa pridá veľká porcia šalátu. Ekvádorčania si to ešte ozdobia čipsami z platanu a pridajú aj avokádo.

Náš šéfkuchár pridal do polievky aj stonkový zeler a zelenú papriku, ale tie potom vybral a vyhodil.
Náš šéfkuchár pridal do polievky aj stonkový zeler a zelenú papriku, ale tie potom vybral a vyhodil. (zdroj: Lubo Repka)
Postup servírovania je veľmi dôležitý.
Postup servírovania je veľmi dôležitý. (zdroj: Lubo Repka)
Takto vyzerá výsledný produkt. Ja by som si dal viacej polievky, ani to jedia hustejšie.
Takto vyzerá výsledný produkt. Ja by som si dal viacej polievky, ani to jedia hustejšie. (zdroj: Lubo Repka)

Na záver pre milovníkov rumu jedna dobrá správa, ktorú som zistil až tu v Ekvádore. Aj tu sa vyrába poctivý, dobrý rum. Jeden som si so sebou doniesol a pri písaní týchto článkov som ho popíjal a teraz už aj dopil.

Rum San Miguel. Dobre sa mi pri ňom písalo.
Rum San Miguel. Dobre sa mi pri ňom písalo. (zdroj: Lubo Repka)

Z Ekvádoru je to všetko, ale nekončíme. Čaká nás cesta po Kolumbii. Navštívime jej najdôležitejšie mestá a pozrieme sa aj do jej najjužnejšej časti na hranicu troch štátov, ktoré sa delia o prírodné krásy rieky Amazon.

Lubo Repka.

Lubo Repka

Lubo Repka

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  191
  •  | 
  • Páči sa:  196x

Mám rád cestovanie, spoznávanie kultúr a histórie národov celého sveta a rád o tom píšem a pritom veľa fotím.https://www.yardek.comhttps://www.facebook.com/LuboRepkaTravels/https://www.instagram.com/lubotravelrepka/ Zoznam autorových rubrík:  AmerikaCesta okolo svetaEurópaÁziaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

42 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

274 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
SkryťZatvoriť reklamu