Počet obyvateľov len asi 174 tisíc. Oficiálnym úradným jazykom je angličtina, ale väčšina obyvateľov hovorí veľmi osobitou kreolčinou, ktorá sa vyvinula zmiešaním francúzštiny a rozličných západoafrických jazykov, dokonca časť slov je prevzatá z indiánskeho jazyka Karibov. Jazdí sa tu po ľavej strane, platí sa východokaribským dolárom. Samostatnosť od Británie získala v roku 1979, ale zostala členom britského Commonwealthu.
Často ho navštevovali piráti, v polovici 16. storočia si ho obľúbil francúzsky bukaniér Francois le Clerc, známy skôr pod menom Jambe de Bois, lebo mal drevenú nohu. Domácemu obyvateľstvu Arawakom piráti vôbec nevadili, ale akonáhle sa tam v roku 1605 pokúsili usadiť prví britskí osadníci nastali problémy. Z celkového počtu 67 Arawakov zostalo o niekoľko týždňov už len 19. Tým sa podarilo z ostrova ujsť. O vládu nad ostrovom potom bojovali Francúzi s Angličanmi a to s veľmi striedavým úspechom. Vraj 14-krát bol ostrov v rukách Britov a rovnaký počet držaní vlády nad ostrovom zaznamenali aj Francúzi. Obidve veľmoci mali záujem o ostrov hlavne kvôli pestovaniu cukrovej trstiny. Tieto spory boli ukončené až porážkou Napoleona v roku 1814 a Parížskou dohodou Sv. Lucia pripadla Anglicku.
Castries je vynikajúci prístav hlboko včlenený do ostrova a zo všetkých strán chránený horami. Vľavo pristávacia dráha miestneho letiska, vpravo luxusné obydlia, len mesto samotné nie je ničím zaujímavé, dá sa prejsť za pár minút. Je tu jedna katedrála (Nepoškvrneného počatia) a jedno námestie (Dereka Walcotta, nositeľa Nobelovej ceny za literatúru).
Výlet po ostrove sme si zorganizovali cez internet a taxík nás už čakal v prístave. Cesty sú tu veľmi úzke a kľukaté, okrem toho jazda prebieha buď hore kopcom alebo dolu kopcom. Po 15 minútach už bolo zle všetkým cestujúcim, samozrejme okrem šoféra, ten si to zjavne užíval. Brzda, plyn, brzda, plyn. Keď sme konečne zastali na jednej z vyhliadok, všetci sme si vydýchli. Cestou ich našťastie bolo dosť, bolo to vlastne samý nádherný výhľad.
Celé územie ostrova je pokryté horským pralesom a na miestach, kde sa terén narovná, vidíte samé banánové plantáže. Na pobreží, kde to terén umožňuje sú v údoliach postavené domy, tvoriace malé rybárske osady. Na tých najkrajších miestach sú postavené turistické centrá s nádhernými plážami obklopené záhradami ako zo sna. Na tomto ostrove sa darí všetkým rastlinám, úžitkovým aj okrasným.
Smerom na juh neďaleko mestečka Soufrière, ktoré bolo hlavným mestom ostrova až do roku 1767, je botanická záhrada Diamond s vodopádom. Z terajšieho hlavného mesta Castries sa sem dá ísť popri západnom pobreží ostrova aj plachetnicou Unicorn. Ako sme bohužiaľ neskoro pochopili, cesta loďou je nielen rýchlejšia ale aj oveľa pohodlnejšia. Cesta autom nám trvala skoro dve hodiny, loď je tam vraj za 40 minút. Ale tá prechádzka botanickou záhradou stála za všetky útrapy cesty.
Ostrov je domovom vzácneho papagája Amazóňana druhu Amazona versicolor, ktorého domáci volajú „jacquot“. Obľúbený bol hlavne v kastróli miestnych kreolov a pred vyhynutím, resp. „vyjedením“ ho zachránil prírodovedec Gerald Durell. Teraz sa zmenil na symbol ostrova a nájdete ho na všetkých tričkách, šatkách či na poštových známkach. Vo voľnej prírode ich už žije len asi dvesto a je prísne chránený, pretože nikde inde na svete sa nevyskytuje.
Národným jedlom je zelený banán a solené ryby. Motorom ekonomiky je turizmus. Prichádzajú sem hlavne návštevníci z USA a Kanady. Okrem nádherných pláží a čistého mora turistov lákajú aj hory a sopka, z ktorej vyviera horúci siričitý prameň bohatý na minerály. Vyvierajúca voda vrie a bublá a dosahuje teplotu až 170 stupňov Celzia. Autom sa dá dostať až úplne k okraju prameňa. Niekoľko sto metrov od prameňa sa voda ochladí asi na 45 stupňov a sú tam bahenné kúpele Soufrière. V prameni sme si samozrejme dopriali horúci kúpeľ a aj bahnom sme sa natreli. Na slnku liečivé blato na nás uschlo veľmi rýchlo a chvíľu sme sa pohybovali ako roboti. Ešte náročnejšie ako pohyb bolo jeho následné umytie.
Dôkladnú očistu od bahna sme dokončili až na pláži v prímorskom parku Soufrière.
Oddych na pláži vystriedalo krátke šnorchľovanie a následný rýchly obed.
Návrat do prístavu sme už nemohli odďalovať, pretože sme si povedali, že kde sa len bude dať, zastavíme. Tak sme sa aspoň na chvíľku zastavili aj v mestečku Soufrière.
Nasledujúca zastávka bola oveľa príjemnejšia. Ochutnávka rumov miestnej produkcie. Od bielych rumov Crystal a Denros Strong Rum sme prešli na zlaté rumy ako Bounty a Kweyol Spice (ochutené vanilkou, muškátovým orechom alebo škoricou), potom rumy prémiovej rady TOZ a Chairman až po super prémiové rumy Admiral Rodney a 1931. Jediné, čo som vynechal boli rumové likéry, to nemusím.
Rum je destilovaný alkohol vyrábaný zo šťavy cukrovej trstiny. Vyrába sa všade tam, kde sa dá dopestovať cukrová trstina, ale najlepší rum je a vždy bol vyrábaný práve v Karibiku. Jednotlivé ostrovy medzi sebou súperia, koho rum je najlepší. A nielen ostrovy, ale aj jednotlivé štáty strednej a južnej Ameriky pripadajúce do karibskej oblasti ako sú Venezuela, Kolumbia, Panama, Costa Rica, Honduras, Guatemala a pod., takže konkurencia je obrovská. Svätá Lucia je na tomto trhu v podstate bezvýznamným hráčom. Ale to neznamená, že sa tu nevyrába dobrý rum. Absolútne najlepšie mi chutil rum 1931.
Na záver sme ešte stihli aj nazrieť na miestny trh v hlavnom meste.
Vyplávali sme ešte za svetla a tak som si mohol prístav nafotiť aj za denného svetla. Cieľ nášho presunu: ostrov Antigua.
Ak vás zaujímajú plavby výletnými loďami, prečítajte si moju knihu o plavbe loďou spoločnosti MSC z Benátok do Čierneho mora. Knihu si môžete zakúpiť tu:
https://itunes.apple.com/sk/book/plavba-do-cierneho-mora/id961994039?mt=11
Lubo Repka.
