Pod menom Saigon slúžilo ako hlavné mesto francúzskej kolónie Cochinchina, kde vtedy patrila iba južná časť budúceho Južného Vietnamu. V podstate to bola delta rieky Mekong a Saigon s okolím. V rokoch 1955 až 1975 sa stalo hlavným mestom nezávislej republiky Južný Vietnam a keď ho v roku 1975 dobila severovietnamská armáda dostalo svoje terajšie, nie veľmi obľúbené oficiálne meno Ho Chi Minh City.
Do Saigonu som sa veľmi tešil. Chcel som na vlastné oči vidieť mesto, o ktorom sme počúvali za komunistov toľko lží a propagačných klamstiev. A mesto ma nesklamalo, naopak, moje očakávania boli prekonané a to len v pozitívnom smere. Možno aj preto, lebo som v nich bol veľmi opatrný až skeptický.
V každom prípade, už nečakajte na uliciach bicykle, tie nahradili motorky a autá. Saigon má v súčasnosti niečo vyše 10 miliónov obyvateľov a takmer všetci sa presúvajú za prácou na motorkách. Zmätok, ktorý sa tým vytvára v uliciach mesta sa ani nedá popísať. Mal som pocit, že každú chvíľu sa musí niečo stať, nejaká dopravná nehoda, ale za celé dva týždne sme nevideli ani jednu. Prechádzať cez ulicu je adrenalínový šport. Recept je pritom ale veľmi jednoduchý. Stačí zavrieť oči a ísť na druhú stranu cesty. Ak to dokážete, pomaličky a plynulo, bez zastavenia a bez cúvania naspäť, dostanete sa bezpečne na druhú stranu ulice. Motorky a autá prejdú pozorne okolo vás, pričom ani nespomalia, len sa tak okrútia okolo vás ako had a vy so zatajeným dychom pokračujete ďalej a vydýchnete až na chodníku. Ešte vraj pomáha, keď pri tom zdvihnete ruku, aby vás bolo lepšie vidieť.
V centre mesta je vytvorená bezpečná pešia zóna, ktorá je domácimi veľmi obľúbená. Nguyen Hue Boulevard sa začína priamo pred budovou hotela Rex. Tento legendárny hotel je podľa mňa najkrajší v celom Saigone a má aj najlepšiu polohu. Na streche je veľká reštaurácia, kde sa počas druhej vietnamskej vojny stretávali dôstojníci americkej armády a novinári, ktorí tu písali svoje vojnové reportáže.
Oproti je budova Union Square, čo je vlastne luxusný obchodný dom a čelo ulice uzatvára budova starej radnice. Medzi nimi uprostred v malom parčíku dáva na všetko pozor socha Ho Chi Minha v nadživotnej veľkosti. Pred parkom je fontána, ktorá v noci hrá svetlami rozličných farieb, čo Ázijci milujú a Vietnamci nie sú výnimkou. Potom už je len vydláždená pešia zóna vo dne v noci plná ľudí.
Obidve strany pešej zóny sú po stranách lemované zaujímavými budovami. Aj všetky ostatné zaujímavosti, ktoré sme videli sú neďaleko a dá sa k nim dostať pešo.
Bez toho, aby som chcel kohokoľvek uraziť a vopred sa ospravedlňujem všetkým, ktorých by sa to mohlo dotknúť, Vietnamci mi svojou pracovitosťou a vytrvalosťou, a aj tým, ako ich je veľa, pripomínajú mravčekov. Stojíte niekde v rade, ktorého línia je vytýčená bariérami, pred vami aj za vami miestni, teda Vietnamci a po niekoľkých minútach zistíte, že pred vami sú odrazu tí, ktorí stáli ešte pred chvíľkou za vami. Ani nezbadáte ako a predbehli vás. Je to rovnaké ako s tými motorkami. Všade vidíte len veľké množstvo ľudí, každý niečo nesie, robí alebo niekam smeruje. Má svoj cieľ a úlohu a tú splní za každú cenu. Nič ho nezastaví ani neodradí, maximálne ho môžete spomaliť, skomplikovať mu splnenie jeho úlohy, ale nikdy mu v tom, aby dosiahol svoj cieľ nezabránite.
Tak tomu bolo aj v 17. storočí pri „vietnamizovaní“ vtedajšieho kmérskeho prístavu Prey Nokor. Najprv prišlo zopár vietnamských rybárov a obchodníkov, ktorým kmérsky kráľ Chey Chettha v roku 1623 dovolil usadiť sa tu. Potom pribudli ďalší a ďalší a nakoniec Kméri ani nezbadali ako a v meste bola odrazu prevaha Vietnamcov. Skončilo sa to tým, že Vietnamci obsadili celú deltu rieky Mekong a Kméri stratili prístup do juhočínskeho mora. V roku 1698 bol do vtedy už Saigonu vyslaný z hlavného mesta Hue šľachtic menom Nguyen Huru Canh, aby v oblasti vybudoval fungujúcu vietnamskú administratívu. Svoju úlohu splnil dokonale a vybudoval prosperujúce mesto. Jeho prosperita natoľko zaujala Francúzov, že sa rozhodli mesto kolonizovať, čo sa im postupne v rokoch 1848 až 1852 podarilo. Začala sa francúzska koloniálna éra v juhovýchodnej Ázii, ktorá skončila obsadením celého Vietnamu, Laosu a Kambodže.
Ho Chi Minh City museum sa nachádza v budove Gia Long Palace. Palác bol uvedený do prevádzky v roku 1890 ako múzeum obchodu, ale dlho svojmu účelu neslúžil, lebo si ho vybral ako sídlo nový guvernér Cochin Chiny Henri Éloi Danel. Éra Francúzskej Indočíny skončila Druhou svetovou vojnou. Francúzi sa síce pokúsili obnoviť svoju koloniálnu nadvládu, ale ako vieme, už sa im to nikdy nepodarilo. Aby na to Vietnamci nikdy nezabudli, vytvorili práve v tejto budove múzeum dokumentujúce históriu južného Vietnamu.
Počas Druhej svetovej vojny po prehre Francúzska vo vojne s Nemeckom obsadili Indočínu Japonci. Tým skončila koloniálna nadvláda Francúzska nad touto oblasťou. Po vojne sa síce ešte pokúsili obnoviť svoju moc, ale vo vojne s Vietnamom prehrali a museli sa stiahnuť. Volá sa to aj Prvá vietnamská vojna. Začala sa 19.12.1946 a skončila 1.8.1954. Výsledkom bolo rozdelenie Vietnamu na dve časti. Severný Vietnam a Južný Vietnam. Delila ich 17. rovnobežka. Severný Vietnam bol komunistický satelit Sovietskeho zväzu a Južný Vietnam bol prozápadne orientovaný štát. Jeho hlavným mestom sa stal Saigon.
Severo-vietnamskí komunisti na čele s Ho Chi Minhom sa ale s týmto stavom neuspokojili a požadovali zjednotenie celého Vietnamu, samozrejme pod svojou vládou. A tak vznikla druhá vietnamská vojna, ktorá trvala od 1.11.1955 do 30.4.1975, kedy padol Saigon. K zjednoteniu krajiny došlo 2. júla 1976 vyhlásením Vietnamskej socialistickej republiky práve v hoteli Rex.
Túžba Vietnamcov po znovu zjednotení a osamostatnení sa bola silnejšia ako akékoľvek mocenské záujmy obidvoch súperiacich veľmocí: USA a ZSSR. Dôsledky vojny boli hrozné. Odhady hovoria, že zahynulo jeden až tri milióny vietnamských vojakov a civilistov a 58 220 amerických vojakov, poväčšine mladých ľudí s priemerným vekom 21 rokov. Bombami bola zdevastovaná bola veľká časť krajiny, celé oblasti boli zamorené chemickými látkami.
Z prosperujúceho mesta sa Saigon razom stal komunistami ovládanou enklávou. Prepadol sa do dlhotrvajúcej ekonomickej stagnácie, z ktorej sa len postupne zotavoval. Na spoločnom štáte sa prejavilo zjednotenie tým, že komunistický sever postupne uvoľnil najmä pod vplyvom ľudí z juhu krajiny podnikanie a v krajine vzniklo niečo, čo už dávno nie je socialistické alebo komunistické zriadenie. Opäť sa vopred ospravedlňujem, ale môj názor je, že tu už vládne voľný trh a kapitalizmus, iba pri moci ostala komunistická mafia.
Vietnam je budhistická krajina a preto sme samozrejme navštívili aj niektoré budhistické svätyne a chrámy.
Medzi najkrajšie a najvýznamnejšie kresťanské pamiatky Saigonu patria Notre Dame Cathedral a Church of St. Martin of Tours.
Ďalšími významnými architektonickými skvostmi, okrem hotelov, ktoré som už spomínal sú budova pošty, budova Opery, Palác nezávislosti, budova múzea vietnamskej histórie, Vincom Center a samozrejme mnoho iných, ktoré sa už do tohoto blogu nezmestia.
V múzeu môžete obdivovať tie najvýznamnejšie predmety zo všetkých periód vietnamskej histórie a to od prehistorického obdobia až do roku 2879 pred n.l., z obdobia doby železnej datované do rokov 2879 až 179 pred n.l., z obdobia čínskej dominancie v rokoch 179 pred n.l. až do roku 938 nášho letopočtu, a potom postupne všetkými vietnamskými vládnucimi dynastiami až do konca Druhej svetovej vojny.
Saigon má niekoľko výškových budov, z ktorých je pekný výhľad na mesto. Najvyššia z nich je Bitexco Financial Tower, ktorá bola postavená v roku 2010 a v tom čase bola najvyššou budovou v celom Vietname. V súčasnosti je už so svojimi 262,5 metrami až na treťom mieste. V Saigone je však stále najvyššou budovou v meste. Má 68 poschodí. Medzi 48. a 52. poschodím je vybudovaný Skydeck a na jeho streche na 52. poschodí je heliport. Na 49. poschodí je 360 stupňová vyhliadka s reštauráciou, kde dokonca každý večer hrá džezová kapela.
Pekná vyhliadka je aj z hotela Sheraton, ktorý sa nachádza na ulici Nguyen Hue Boulevard. Na terase 23. poschodia sa nachádza vínny bar, kde si okrem dobrého vína môžete dať aj večeru a vychutnať si krásny výhľad na Saigon. Ako na dlani budete mať aj terasu hotela Rex, z ktorej je tiež nádherný výhľad.
Iný pekný výhľad je z budovy Centec Tower, na streche ktorej sa nachádza vynikajúca reštaurácia Shri.
Iné dobré miesto na ochutnávku vietnamskej kuchyne je reštaurácia Quán Ngong.
Saigon sme navštívili na dvakrát. Najprv sme boli ubytovaní v hotel Continental, potom sme si odleteli pozrieť stredný Vietnam (mestá Hue a Hoi An) a nakoniec sme sa vrátili opäť do Saigonu, aby sme si ho dopozerali a pozreli si aj deltu rieky Mekong. Pri druhej návšteve sme sa ubytovali v hoteli Rex. Obidva hotely som vybral s jasným a symbolickým úmyslom. Sú súčasťou histórie Saigonu ako žiadne iné.
Hotel Continental v Saigone bol otvorený v roku 1980 a mal slúžiť ako luxusné ubytovanie pre francúzskych turistov a obchodníkov, aby si po dlhej ceste z Európy do Indočíny oddýchli a zregenerovali. Počas svojej histórie prešiel vlastníctvom niekoľkých bohatých rodín z Francúzska, až skončil v roku 1975 v rukách štátu. Počas vojny (najprv s Francúzmi a potom so Severným Vietnamom) tu často bývali ubytovaní novinári. Na izbe číslo 214 dlho býval spisovateľ Graham Green, ktorý napísal román Tichý Američan. Dej sa odohráva v Saigone päťdesiatych rokov 20. storočia. Román bol sfilmovaný dvakrát, v roku 1958 a v roku 2002. Prvá verzia filmu je skôr propagáciou antikomunizmu, druhá sa viacej drží románového deja.
Do hotela Rex som sa tešil hlavne kvôli jeho terase. Budova bola postavená v roku 1927, teda počas „zlatej éry“ francúzskeho kolonializmu v Indočíne ako showroom a predajňa áut značky Citroen. Dokonca tam boli aj garáže. Na hotel bola prestavaná v roku 1961. Svoju slávu si získal počas vojny so Severom, kedy tu boli ubytovaní dôstojníci veliteľstva americkej armády. Práve kaviareň na streche hotela bola miestom, kde sa pri poháriku stretávali dôstojníci s novinármi. Po skončení vojny v roku 1975 sa hotel dostal do rúk štátnej turistickej agentúry.
V obidvoch hoteloch sme boli svedkami vietnamskej svadby. Bohaté vietnamské rodiny organizujú svadby svojej „zlatej mládeže“ v hoteloch. Obľube sa teší aj Saigonské Hard Rock Cafe.
Súčasný Ben Thanh Market vznikol presťahovaním pôvodného trhu, ktorý fungoval od roku 1870 na brehu rieky Saigon. Stalo sa tak v roku 1912 a najprv ho volali Nový Ben Thanth Trh. Nájdete tu obchody so suvenírmi a textilom, ale aj produkty lokálnej kuchyne s čerstvými surovinami. V krátkej budúcnosti tu bude prestupná stanica metra, ktorého prvá časť bude uvedená do prevádzky už na budúci rok.
Iba pár sto metrov odtiaľto na ulici Thu Khoa Huan je iný trh, tentokrát gurmánsky. Volá sa Ben Thanh Street Food Market alebo len Street Food Market. Sem sa chodia najesť hlavne cudzinci, ale nájdete tu aj domácich. Všetky jedlá sú čerstvo pripravené, často priamo pred vašimi očami.
Na záver sa musím ešte zmieniť o vietnamskej káve. Ja som kávičkár a kávu mám veľmi rád, povedal by som na „taliansky spôsob", teda silné espresso z kvalitnej kávy podávané v štýlovej keramickej šálke. Preto mám veľký problém v Amerike, kde vám ponúknu prekvapkávanú kávu v plastovom pohári, alebo prinajlepšom espresso, ale stále v plastovom pohári. Vo Vietname to na pohľad vyzerá ešte horšie. Ponúknu vám prekvapkávanú kávu v špeciálnom sklenenom pohári pripomínajúcom „horčičák“, nalejú vám do nej sladké kondenzované mlieko a dosypú ľadom. Piť to máte so slamkou. Používajú svetové odrody kávy arabiky ale aj robusty, ktorú ale dopestujú vo Vietname. Haha, zasmial som sa a povedal som si toto teda nie. Som ochotný ochutnať miestnu kávu, ale mlieko si do nej neprosím a ľad už vôbec nie. Ochutnal som, nebolo to zlé, ale nepochutil som si. Pritom manželka si objednala kávu tak, ako je to vo Vietname obvyklé, so slamkou, ľadom a kondenzovaným mliekom. A pochvaľovala si. Haha, zasmial som sa. Blufuješ, to predsa nemôže byť dobré. Na ďalší krát som pristúpil na variantu s mliekom. Nechutilo mi to veľmi, mal som pocit, že pijem sladké kakao, ibaže veľmi čierne a silné ako káva. Hahaha, manželka si pochutnáva na pravej vietnamskej káve a smeje sa mi. Ale ja som tvrdohlavý. Predsa nebudem piť kávu slamkou a ešte k tomu s ľadom. Nakoniec po neviem koľkých dňoch som podľahol. Zahodil som hrdosť a prispôsobil som sa miestnym zvykom. Odvtedy vietnamskú kávu milujem. A viete čo? Kúpil som si aj ten ich pohár a prekvapkávací mechanizmus a občas si ju varím aj doma. Hahaha.
Ďalšou destináciou Vietnamu bude jeho stredná časť s mestami Hue a Hoi An. Nebude chýbať ani návšteva starobylého mesta My Son a nakoniec sa ešte vrátime aj do delty rieky Mekong.
Lubo Repka
