Macapá je mesto nachádzajúce sa už na rieke Amazon, ale až v pondelok sme pristáli v meste Santarém, ktoré bolo našim prvým cieľovým mestom na plavbe po Amazonke.
Celkovo od prístavu Port of Spain po mesto Santarém sme prekonali vzdialenosť 1458 námorných míľ (2700 kilometrov). Z toho 1157 námorných míľ (2143 kilometrov) po mesto Macapá a potom ešte 301 námorných míľ (557 kilometrov) hore prúdom rieky Amazon do mesta Santarém.
Tie tri dni na mori ubehli veľmi rýchlo. Jednak som písal články, ktoré ste si už prečítali o ostrovoch, ktoré sme navštívili predtým a zároveň som sa pripravoval na to, čo nás najbližšie cestou čaká. Každý deň boli dve hodinové prednášky na tému toho, čo budeme vidieť. Veľmi dobrá bola prednáška o histórii Brazílie až do čias republiky. Čítal som o tom a tak mi dobre padlo osviežiť si pamäť pred našim príchodom do Brazílie. A samozrejme zaujímavá a pútavo prednesená bola lekcia o rieke Amazonke. A ďalšia o Amazonských pralesoch a ich flóre a faune vzbudila vo mne trošku neprimerané očakávania toho, čo uvidíme, ale o tom neskôr.
Cesta rieky Amazon sa začína vysoko v Peruánskych Andách, odkiaľ sa voda vyberie na svoju 6437 kilometrovú púť do Atlantického oceánu. My spoznáme jej časť od ústia až po mesto Manaus, kde sa svojim spôsobom začína sútokom riek Solimôes a Rio Negro. Rieka Solimôes ja pravdaže stále Amazonka, len sa inak volá. V hornom toku mení svoje meno častejšie, ale od mesta Manaus je to už stále Amazonka.
Za toto svoje meno vďačí jednému z prvých Európanov, ktorí preskúmali jej tok, španielskemu dobyvateľovi a vojakovi menom Francisco de Orellana. V roku 1541 rieku splavil cez jej prítokové rieky z Ekvádoru až do jej ústia a cestou musel bojovať aj s kmeňom pôvodných obyvateľov, medzi ktorými bojovali aj ženy, vraj tomu útoku dokonca velili, tak si spomenul na príbeh Amazoniek z gréckej mytológie a rieku pomenoval podľa nich.
Orellana pochádzal zo španielskeho mesta Trujillo rovnako ako rodina Pizarro, ktorej najslávnejším sa stal Francisco, dobyvateľ ríše Inkov. Orellana bol pri tom a výrazne tomu napomohol. V roku 1541 Fracisco Pizarro poveril svojho brata Gonzala hľadaním škoricovej krajiny, ktorá sa mala nachádzať niekde na východ od Quita, terajšieho hlavného mesta Ekvádoru. Na túto expedíciu sa vypravil s 220 Španielmi a 4 tísickami domorodých indiánov. Orellana bol jeho pobočníkom, ktorého vyslal, aby ešte priviedol posilu španielskych jazdcov. Orellana ich zhromaždil 23 a snažil sa rýchlo vrátiť na miesto stretnutia s Pizarrom. Toho ale už nezastihol, pretože sa mu nedarilo a v Andských horách stratil alebo mu dezertovalo viacej ako 3 tisíc domorodcov a zo španielskych vojakov mu zostalo iba 80 mužov, s ktorými sa vrátil do Quita. Orellanovi zanechal odkaz, aby preskúmal rieku Coca a potom sa vrátil za ním do Quita. Orellana spolu s ďalšími 50 mužmi sa ale pod vplyvom povestí o krajine zlata rozhodli hľadať bájne El Dorado. Postavili si novú loď a začali so splavom rieky Napo, o ktorej samozrejme vôbec netušili, kade povedie jej cesta. Tretieho júna roku 1542 dosiahli rieku Rio Negro a po nej sa dostali do rieky Amazon. Po mnohých dobrodružstvách sa konečne 26. augusta roku 1542 ocitli v ústí rieky do Atlantického oceánu. Orellana bol tak bezo sporu prvým Európanom, ktorý krížom prešiel juhoamerický kontinent.
Nakoniec sa mu podarilo vrátiť do Španielska, narozprával tam príbehy o bohatej krajine, ktorú objavil a nazval Nová Andalúzia. Vtedajší španielsky kráľ Karol I. ho v roku 1544 poveril kolonizáciou novoobjavenej časti sveta, čo ale bolo v rozpore so zmluvou z Tordesillas, podľa ktorej väčšina tzv. Novej Andalúzie patrila Portugalsku. Aby som to skrátil, druhá výprava Orellana nebola úspešná a sám zahynul v roku 1546 niekde pri pobreží Venezuely.
Nič to nemení na fakte, že Orellana navždy ostane prvým Európanom, ktorý splavil Amazonku. O tejto výprave bolo nakrútených niekoľko filmov, z ktorých najznámejší je film režiséra Carlosa Sauru z roku 1988 s názvom El Dorado.
Naša expedícia našťastie nie je až taká dobrodružná. Plavíme sa zatiaľ opačným smerom, teda hore prúdom po rieke Amazon a našim najbližším cieľom je mesto Santarém.
Najprv sa ale musíme podrobiť administratívnym procedúram a tak stojíme na rieke pri meste Macapá. Našťastie tým nijako neobťažujú pasažierov a tak asi po dvoch hodinách naša loď dvíha kotvu a na ďalší deň sme v cieli.
Ešte musím spomenúť, že mesto Macapá sa nachádza na rovníku. Amazonka pri ňom pretína rovník a my sme sa presunuli zo severnej zemskej pologule na južnú. Tu na tomto mieste je na ľavom brehu rieky Amazon jeseň a na jej pravom brehu jar. Ak by platili naše ročné obdobia. V skutočnosti v Brazílii majú len dve ročné obdobia: obdobie dažďov a obdobie sucha. Alebo, ako oni sami žartom hovoria: teplo a veľmi teplo.
Santarém sa nachádza v mieste, kde sa do Amazonky vlieva rieka Tapajos. Mesto bolo založené v roku 1661 a najprv sa volalo Nový Santarém. Pôvodný Santarém ako správne tušíte sa nachádza v Portugalsku. Tento náš Santarém je jedno z najstarších miest na brazílskej Amazonke. Je doteraz sídlom katolíckej diecézy. Samozrejme najvýznamnejšou stavbou mesta je tým pádom Metropolitná katedrála. V portugalštine sa jej meno píše nejak takto: „Cathedral Nossa Senhora da Conceicao“. Venovaná je pamiatke nepoškvrneného počatia Panny Márie.
V slove „Conselcao" mi nad písmenom „a" chýba taká čudná vlnovka, naznačujúca buď prízvuk alebo špecifickú výslovnosť. Nevedel som toto písmeno na klávesnici nájsť, tak som ho napísal bez toho znaku. Portugalčina tu robí problémy každému. Oni Brazílčania totiž zásadne nehovoria žiadnym cudzím jazykom. Je im úplne jedno, či sa s nimi rozprávate po anglicky alebo po slovensky, akoby ste spadli z vesmíru. Tvária sa, že takú čudnú reč nikdy nepočuli, nechcú počuť a ani nebudú počúvať. Kto sa s nimi chce rozprávať, nech pekne hovorí po brazílsky, teda aspoň portugalsky a keď nie inak, môže aj miestnym indiánskym dialektom, tomu ešte rozumejú.
Samozrejme sú aj výnimky, ako bol napríklad náš sprievodca amazonským pralesom. Volal sa Adriano. Na jeho meno nikdy nezabudnem, bol to taký idiot, že málokto sa mu vyrovná. A kričal. Nielen v autobuse, ale aj v lese, teda v pralese. Vďaka nemu sme nevideli nijaké zvieratá, len mravce a aj tie sme museli z úkrytu vyhnať pichaním paličky do ich hniezda. Nasrdené termity vybehli zo svojho úkrytu a začali behať po strome ako šialené. Adriano sa už držal radšej bokom a štval proti týmto domorodcom iného miestneho domorodcu, nášho indiánskeho sprievodcu, ktorého ten náš sprievodca volal José. V skutočnosti sa určite volal inak a portugalsky nevedel ani ceknúť, tak radšej nehovoril nič, len sa uškŕňal nad vyvádzaním nášho sprievodcu.
Keby mali stromy nohy ani tie by sme nevideli. Našťastie, tie tu stoja už po stáročia, tak sme si ich mohli pozrieť. Pri každom väčšom strome sme stáli desať-pätnásť minút, aby sme sa okolo neho zhromaždili a Adriano nám o ňom rozprával asi také odborné veci, ako že tento strom je veľký, má vysokú korunu a jeho kôra má liečivé účinky. Joséééé, aké liečivé účinky má kôra tohto stromu? Odháňa komáre. Aha. A tak ďalej. Ak som mal túto exkurziu ohodnotiť v rozpätí bodov od jedna do desať, tak jej dám mínus 5 bodov.
Jediné, čo v lese bolo príjemné bol aký-taký tieň. Dusno bolo ako v pekle. Keď sme sa vrátili do mesta, tak sa k tomu dusnu pridalo aj teplo, spôsobené výkonným ohrievačom zvaným rovníkové slnko. Poviem vám, že som bol rád, keď sme sa zase prepravili na našu loď. Chvíľku som ešte nadával, ale potom som si pozrel fotky z pralesa a mal som zase dobrú náladu. Veď pozrite si ich aj vy, tu sú niektoré:
Pochopil som. Kto tu v Amazónii chce ísť na pravý výlet do džungle nemôže prísť na takej lodi ako my a ani sa nedá vidieť a zažiť pravá džungľa na výlete, ktorý trvá pár hodín. Ozajstné expedície treba robiť zo vzdialenejších miest, ako je napríklad Manaus a tie musia trvať niekoľko dní. Pravý Amazonský prales už dávno ustúpil a nájdete ho iba ďaleko od ľudských obydlí.
Pokračujeme v našej plavbe a naša ďalšia zastávka bude v malej dedine na brehu Amazonky, kde nič nie je a nič nikto neočakáva. A prezradím vám už dopredu, bude to jeden z najkrajších zážitkov, aké sme na našich cestách zažili. Tak tešte sa na ďalší článok, už ho len musím napísať.
Lubo Repka.
