Plavba týmito miestami skoro ráno bola zážitkom sama o sebe. Príroda je tu proste nádherná. Škoda, že sa nad vodou vznášal opar, bohužiaľ to na fotkách vidno. Ale možno je to tu práve takto to pravé.
Z prístavu sme to mali do centra mesta len pár sto metrov. Program sme mali bohatý, chceli sme toho veľa stihnúť a tak sme predĺžili krok. Prvou zastávkou a potom ešte raz aj poslednou bol trh Pike Place. Tento trh je dušou aj srdcom Seattlu. Milujú ho nielen domáci, ale aj všetci návštevníci. My sme sa k nim s radosťou pridali. Zaradili sme sa tak medzi 10 miliónov návštevníkov, ktorí si ho ročne prídu pozrieť.
Otvorili ho v auguste roku 1907 ôsmi farmári, ktorí boli nespokojní s priekupníkmi a ich maniermi a rozhodli sa svoje produkty predávať priamo zákazníkom bez sprostredkovateľov. Svoj tovar predali ešte doobeda toho istého dňa. O tri mesiace tu už bolo 76 predajných stánkov.
V súčasnosti je tu asi v jedenástich budovách viacej ako 500 predajných miest.
Nachádza sa tu aj originálny Starbucks. Prvý bol síce otvorený o kúsok ďalej na ulici Virginia v roku 1971, ale už v roku 1975 sa presťahovali sem. V osemdesiatych rokoch minulého storočia začali expandovať a v súčasnosti majú po celom svete (zatiaľ okrem Slovenska) viacej ako 20 tisíc prevádzok. Založili ho dvaja učitelia a jeden spisovateľ. Firmu pomenovali po prvom dôstojníkovi Starbuckovi z knihy Moby Dick od Hermana Melvila.
Mesto bolo založené v roku 1852 na indiánskom území dvoch kmeňov - Duwamish a Suquamish. Meno dostalo po náčelníkovi kmeňa Duwamish, ktorý sa volal Si’ahl - poangličtené na Seattle. Žil v rokoch 1786 až 1866. S belochmi sa snažil vychádzať v mieri, ale požadoval od nich rešpekt voči pôvodným obyvateľom a rešpekt voči prírode. Svojou múdrosťou sa zapísal do histórie a pre mnohých je inšpiráciou dodnes.
Socha náčelníka Seattla z roku 1908 stojí na námestí Tilikum.
Múzeum Zlatej horúčky na Klondike bolo pre mňa povinnou návštevou. Dokonca sme na jeho otvorenie museli asi pol hodiny čakať.
Na kolese šťastia ste si mohli vyskúšať pravdepodobnosť vášho úspechu pri hľadaní zlata na Klondike. Bolo rozdelené tak, aké boli štatistiky úspechu zlatokopov smerujúcich na Klondike. Na cestu sa vypravilo 100 000 zlatokopov, z nich 40 000 sa na Klondike aj dostalo. Mnohí z nich ale prišli neskoro, a tak sa im žiadny pozemok na hľadanie zlata nepodarilo zaregistrovať. Svoj zlatonosný úsek si registrovalo iba 20 000 zlatokopov. Z nich 300 našlo zlato v hodnote viacej ako 15 000 USD (v roku 2006 by táto suma predstavovala hodnotu 330 000 USD). Tí úspešní predstavujú žltý prúžok. Čo si myslíte, čo som vytočil?
Zlatá horúčka na Klondike vypukla v roku 1887 potom, ako správa o objavení zlata bola uverejnená v novinách v San Franciscu a v Seattli. Stalo sa tak až keď sa v júni roku 1887 uvolnili ľady a šťastlivci mohli svoje zlato dopraviť do civilizácie, čo bol vtedy najbližšie Seattle. Tomu ale predchádzal nález zlata, ktorý urobili miestny prospektori v auguste roku 1896 na rieke menom Rabbit creek - Králičí potok. Samozrejme teraz sa už volá Bonanza creek, čo ani nemusím prekladať. Je prítokom rieky Klondike, ktorá sa zase pri meste Dawson (v tom čase 500 obyvateľov) vlieva do rieky Yukon. Jednou z mála možností sa sem dostať, bolo práve po rieke Yukon.
Mesto Seattle odrazu zažilo taký rozmach, o akom sa mu ani nesnívalo. Stalo sa východiskovým bodom takmer všetkých výprav za hľadaním zlata na Klondike. Všetky lode boli vyťažené, prestali sa chytať ryby, pretože aj rybári radšej prepravovali zlatokopov. Plavba smerovala na Aljašku a to buď do mesta St. Michael, odkiaľ sa dalo hore prúdom po rieke Yukon dostať až do Dawson City, alebo do miest Dyea a Skagway, odkiaľ viedla horská cesta do Kanady. Najznámejšia bola cesta Chilkootským priesmykom. Každý zlatokop bol povinný niesť so sebou zásoby na celý rok a tie nakupoval už v Seattli.
Nebeská ihla Space Needle bola postavená pri príležitosti Svetovej výstavy, ktorá sa konala v Seattli v roku 1962. Je to postaršia dáma, ale stále sa na ňu dá spoľahnúť. Z výhliadkovej plošiny vo výške 158 metrov si môžete vychutnať panorámu mesta.
Dole pod nebeskou ihlou je múzeum, ktoré malo pre mňa opäť status povinnej návštevy. Experience Music Project and Science Fiction Museum and Hall of Fame je oficiálny názov, ale každý ho pozná pod menom múzeum Jimiho Hendrixa. Založil ho v roku 2000 Paul Allen, jeden zo zakladateľov Microsoftu. Ja som si užíval hlavne gitarovú galériu - viac ako 50 unikátnych gitarových nástrojov, ich históriu až po súčasnosť, osobnosti, ktoré na nich hrali, technické vlastnosti, spôsoby výroby atď. Vedel som napríklad, že na gitaru Rickenbacker hral okrem množstav iných aj George Harrison, ale že na ňu hral aj Roger McGuinn zo skupiny The Byrds, ma prekvapilo. Každý milovník hudby, a gitár najmä, si tu nájde svoje vlastné prekvapenie. Ale nájde tu aj to, čo očakával a má rád. Keby sme ostali v Seattli týždeň, chodím do tohoto múzea každý deň.
Naspäť do centra mesta sme sa už ponáhľali, aby sme nezmeškali odplávanie našej lode do ďalšieho prístavu, ktorým bol kanadský Vancouver. Tak sme sa ponáhľali, že sme ešte získali čas na ďalšiu povinnú návštevu - Hard Rock Cafe Seattle. Bol som taký plný dojmov, že ani fotku som si neurobil.
Naša lodička sa už chystala na vyplávanie, keď sme dorazili. Prekvalilo nás ako sa zmenilo zloženie pasažierov. Samá mládež, všetci popíjali a hlasno sa bavili. Potom sme pochopili. Boli to jednodňoví pasažieri, ktorí využívajú vylodenie Američanov v poslednom americkom prístave a prepravu lode do Kanady na zorganizovanie lodnej párty. Pochopili sme, prečo naši priatelia žijúci v meste Viktória radšej vystúpili z lode už v Port Angeles a prepravili sa ferry domov do Viktórie.
Lubo Repka.
