Na letisku sme si požičali auto, aby sme boli mobilní. Náš plán je navštíviť nielen Chiang Rai, ale aj iné mestá ako sú Chiang Saen, Lampang a hlavnú atrakciu oblasti Chiang Mai. A samozrejme niekoľko miest a chrámov ležiacich medzi nimi. To by sme inou formou dopravy v danom čase nestihli.
Obdobie 13. storočia bolo v juhovýchodnej Ázii plné veľkých zmien. Ešte na jeho začiatku celú oblasť ovládali dve veľké ríše. Na východe to bol Angkor a na západe Pagan. Stavali možno doteraz neprekonané architektonické pamiatky, vznikali umelecké diela nesmiernej hodnoty, do kameňov boli vytesané záslužné činy ich veľkých vládcov. Na konci storočia už boli len tieňom svojej zašlej slávy.
Kráľovstvo Pagan v dnešnom Mjanmarsku, ktorého história trvala takmer 400 rokov, bolo pod tlakom mongolskej armády Kublajchána. V jeho dôsledku sa rozpadlo a v roku 1287 prakticky prestalo existovať na dobu asi 250 rokov. Na druhej strane Khmérske kráľovstvo s hlavným mestom Angkor sa rozvrátilo vnútorne v dôsledku epidémie malárie a vplyvom zmeny náboženstva. Hlavným náboženstvom sa stával théravádsky budhizmus, ktorý nahradil hinduistickú vieru.
Medzi nimi tak vznikol priestor, ktorý využili rozdrobené thajské kmene. Zjednotil ich kráľ Mangrai a vytvoril prvú veľkú ríšu Thajcov, ktorá dostala pomenovanie Lanna.
Kráľ Mangrai sa narodil 2. októbra roku 1238 v meste Chiang Saen do kráľovskej rodiny. Jeho otec bol kráľ Lao Meng a matka čínska princezná Ua Ming Chom Mueang. Ako 21-ročný prevzal korunu po svojom otcovi a hneď začal realizovať svoj detský sen zjednotenia malých thajských kniežactiev do veľkej ríše. Nasledovala rýchla expanzia, ktorá vyústila do založenia nového hlavného mesta. V roku 1262 sa ním stalo mesto Chiang Rai. V názve mesta je odkaz na dynastiu Mangrai, lebo Chiang znamená mesto a Rai pochádza z mena (Mang) Rai.
Chiang Rai má v súčasnosti asi 200 tisíc obyvateľov. Vraví sa, že toto mesto je lepšie na bývanie ako na turistiku, že tu je málo zaujímavostí a nie je tu veľmi čo robiť. S týmto úplne nesúhlasím, ale je fakt, že tu nie je ani zďaleka toľko historických pamiatok ako príklad v Chiang Mai. A musím aj priznať, že sú tu reštaurácie a trhy, ktoré sú príjemné, nikto sa nikam neponáhľa a žije sa tu veľmi jednoducho, ale dobre. A oveľa, oveľa lacnejšie ako napríklad v Bangkoku alebo na Phukete.
Najvýznamnejšou historickou pamiatkou je chrám Phra Kaew. Wat Phra Kaew v Chiang Rai je miesto, kde sa našla originálna soška smaragdového Budhu. Je to socha sediaceho Budhu v meditačnej polohe vyrobená z jedného kusu zeleného jadeitu. Trochu asi neznalosťou, možno omylom, ale ujal sa názov Smaragdový budha. Je vysoká iba asi 66 centimetrov, ale pre Thajcov je to najvzácnejšia soška na svete.
Legenda hovorí, že jedného dňa roku 1434 udrel blesk do stupy v kláštore, ktorý sa vtedy volal Wat Pa Yia (kláštor bambusového lesa), teraz sa volá Wat Phra Kaew. Áno, bol to tento kláštor, o ktorom si teraz rozprávame. Chedi (stupa) sa otvorila a vo vnútri sa objavila obyčajná sadrová soška Budhu. Umiestnili ju v kláštore, ale nevenovali jej veľkú pozornosť, kým sa sadra nezačala rozpadať a zrazu sa objavila nádherná jadeitová soška meditujúceho Budhu. Potom sa samozrejme udialo ešte niekoľko zázrakov, takže o sošku prejavil záujem samotný kráľ Sam Fang Kaen z Chiang Mai. Poslal pre sošku veľkú výpravu slonov, ale keď ju naložili na slony tie sa pobrali namiesto do Chiang Mai do mesta Lampang. To sa pokladalo za zázrak a tak soška už zostala v Lampangu, v kláštore Wat Phra Kaeo Don Tao. Tu ostala 32 rokov. V roku 1468 sa ju konečne podarilo kráľovi menom Tiloka preniesť do hlavného mesta Chiang Mai. Soška bola umiestnená v Chedi Luang, ktorá bola na tento účel postavená. Tu ostala do roku 1552, kedy sa na dva roky premiestnila do Luang Prabang, slávneho a mocného mesta v Laose. Bola to súčasť mocenských bojov o siamský trón, ktoré ukončil kráľ Lan Xang a sošku doviezol naspäť do Chiang Mai. Ale už o 12 rokov neskôr musel kráľ ujsť pred Barmáncami, tiež do Laosu, ale tentokrát do Vien Tianu. Tu soška ostala dlhých 214 rokov. Všetkému nedobrovoľnému cestovaniu Smaragdového Budhu urobil koniec generál Chao Praya Chaakri v roku 1779, ktorý sa neskôr stal kráľom Ramom I. Vpochodoval s celou armádou do Vien Tianu, sošku jednoducho vzal so sebou a doma v Thajsku ju umiestnil do kláštora Wat Arun. Následne dal pokyn vybudovať nový kláštor v areáli svojho paláca (dnes Grand Palace). Kláštor dostavaný v roku 1784 dostal meno Wat Phra Kaew a tu je soška doteraz. Dotýkať sa jej smie iba kráľ, ktorý ju trikrát do roka prezlieka, vždy podľa sezóny. Stal sa a je aj doteraz najvýznamnejším symbolom dynastie Chakri.
Musel som tento príbeh dopovedať celý, inak by to nemalo zmysel sa o ňom zmieňovať. My sme ale stále ešte iba v meste Chiang Rai. V areáli kláštora Wat Phra Kaew sa ešte nachádza zaujímavé múzeum. Volá sa Saengkaew Museum.
Ďalší významný kláštor je Wat Phra Singha. V každom budhistickom kláštore sa musí nachádzať nejaká významná relikvia alebo soška alebo obraz, proste niečo, čo ho robí osobitým. Vo Wat Phra Sing(ha), ha sa nečíta, sú to obrazy. Teda kedysi tu boli umiestnené, teraz sú tu už len repliky. Veľmi vzácne obrazy Budhu pochádzajúce pravdepodobne zo Srí Lanky, odkiaľ sa sem do Thajska théravádsky budhizmus dostal, sa volajú Phra Singh. Originálne obrazy sú teraz niekde v Chiang Mai.
Navštívili sme aj Hill Tribe Museum, kde sa môžete dozvedieť veľa zaujímavých vecí o horských kmeňoch, ktoré žijú v tejto oblasti.
Toľkokrát sa tu zmieňujem o meste Chiang Mai, že to musím trochu vysvetliť, kým sa do tohto mesta dostaneme a popíšeme si ho podrobnejšie.
Kráľ Mangrai sa ale nezastavil na pol ceste, a nekompromisne pokračoval v budovaní novej ríše. Menšie kniežactvá si podrobil a s väčšími uzatvoril priateľské zväzky. Išlo o také významné kniežactvá, alebo dá sa povedať kráľovstvá ako Sukothai alebo Lampang. Keď mu už aj Chiang Rai bol malý rozhodol sa založiť úplne nové hlavné mesto. Vyhliadol pre mesto významnú polohu na rieke Ping, ktorá tečie smerom na juh a spolu s riekou Nan na ich sútoku vytvára pri meste Nakhon rieku Chao Praya. Takto sa napojil vodnou cestou na hlavnú dopravnú líniu riek smerujúcich do mora.
Nové mesto nazval jednoducho: Nové mesto – Chiang Mai. Bolo založené v roku 1296. V tomto meste v roku 1311 skonal. Jeho nástupcom sa stal jeho druhý syn Khun Kham, pretože jeho starší brat princ Khram sa nevedel dočkať kráľovského titulu a zorganizoval prevrat proti vlastnému otcovi. Ten sa ale nevydaril a otec ho musel dať popraviť.
Kým sa ale dostaneme do mesta Chiang Mai, čaká nás ešte mesto, kde sa kráľ Mangrai narodil. To si nemôžeme nechať ujsť.
Preto sme sa si urobili výlet do mesto Chiang Saen, ktoré bolo založené asi v roku 545 a leží na rieke Mekong. Tá tu tvorí hranicu s Laosom. Nad mestom sa do rieky Mekong vlieva rieka Kok, ktorá zase tvorí hranicu medzi Thajskom a Mjanmarskom. Sme v Zlatom trojuholníku.
Do roku 1262 hlavné mesto ríše Lanna bolo v 16. storočí dobité Barmáncami, čo mu veľmi nepomohlo, ale prežilo. Úplne ho dorazilo až oslobodenie od Barmáncov v roku 1803, kedy ho slávny kráľ Rama I. oslobodil, pripojil k Siamu, ale zároveň prakticky zrovnal so zemou. Úplne vyľudnené mesto zarástlo lesným porastom a padlo do zabudnutia. Až v dvadsiatom storočí došlo k jeho obnoveniu a postupnej rekonštrukcii jeho významných pamiatok.
Po celom meste môžete vidieť ruiny stavieb chronologicky očíslovaných. Je tu aj múzeum, ktoré bolo v čase našej návštevy zatvorené. Navštívili sme pekné informačné centrum mesta a potom sme si pozreli niektoré zaujímavosti a nadýchali sa atmosféry tohto pradávneho mesta.
Na južnom okraji mesta sa nachádza veľmi zaujímavý kláštor Wat Phra That Pha Ngao. Na vrchu kopca bola iba nedávno, v 80. rokoch minulého storočia, vybudovaná biela pagoda, ktorej hlavná krása spočíva vo výhľade na rieku Mekong tvoriacu hranicu medzi Laosom a Thajskom. Okrem toho sa tu nachádza veľmi príjemná kaviareň s nádherným výhľadom a dobrou kávou.
Prefrčíme cez mesto a smerujeme do ópiového raja. Našim cieľom je teraz Hall of Opium. Toto múzeum sa venuje histórii Zlatého trojuholníka, pestovaniu makovíc, dejinám ópiových vojen a výrobe ópia, ale hlavne dokumentuje úsilie thajskej vlády pomôcť obyvateľom tejto oblasti k iným zdrojom obživy. Najväčšiu zásluhu na prerode z pestovania maku na výrobu ópia k turistickým aktivitám má kráľovská rodina. Aj toto múzeum založila a financovala kráľovská rodina a doteraz jej patrí.
Na začiatku vojdete do 137 metrového tmavého tunela, v ktorom okamžite dostanete silné negatívne emócie z dôsledkov užívania drog. Fajčenie ópia zničilo život mnohým ľuďom v Ázii. Ešte tvrdšie drogy, ktoré sa z ópia vyrábajú sú morfium a heroín. Tie sú populárne hlavne v západnom svete.
Tunelom sa dostanete do haly, ktorá sa venuje pestovaniu maku a výrobe ópia. Zdrojom ópia je mak siaty. Makovica sa v nedozretom stave jemne nareže asi ako kaučukový strom. Z nej potom vyteká lepkavá, sivobiela šťava, latex. Šťava na vzduchu rýchlo tuhne a premieňa sa na tvrdú tmavohnedú hmotu ópium.
Ópium sa fajčí v drevených, sklenených alebo hlinených fajkách s malou hlavičkou, v ktorej tlie ópium zmiešané s tabakom. Cez dlhú rúrku sa vdychuje dym. Dlhá je práve z toho dôvodu, aby dym vychladol. Fajčí sa poležiačky, lebo chuť dymu je odporne horká, až tak, že po sediačky by vás naplo a povracali by ste sa. Teda na začiatku fajčenia, neskôr už je to jedno, lebo účinkom ópia úplne zblbnete, tak vás to omámi, že vám je všetko jedno. Upadnete do úplnej apatie a zaspíte. Keď sa preberiete je vám zle, máte depresiu a najradšej by ste si zase pofajčili, aby ste zabudli. A tak dookola, až do úplného sebazničenia. Nemám to samozrejme z vlastnej skúsenosti, ale takto nejak je to popísané v múzeu.
Fajčenie ópia rozšírili v Ázii Angličania a to z obchodných dôvodov. Potrebovali Čínu položiť na kolená a to sa im aj podarilo. Dokonca kvôli tomu viedli s Čínou aj vojny a tie vďaka technickej prevahe vyhrali. Do Číny dovážali ópium a vyvážali čaj. Ópium najprv pestovali v Indii, neskôr sa zistilo, že najkvalitnejšie makovice rastú v oblasti Zlatého trojuholníka. Thajsku sa na jeho území podarilo prakticky úplne zlikvidovať pestovanie maku a výrobu ópia. Venovali sa tomu hlavne horské kmene, ktoré nemali iný zdroj obživy. To ale skončilo. Naučili sa pestovať iné poľnohospodárske plodiny a pomáha im aj turistický priemysel. Všetko, čo súvisí s drogami je v Thajsku veľmi prísne potláčané a trestané. Oveľa prísnejšie ako inde na svete.
Na záver sme si nechali najvýznamnejšiu pamiatku mesta Chiang Saen, Wat Pa Sak. Tento chrám je jeden z najstarších, pochádza z prelomu 13. a 14. storočia. Nachádza sa mimo mestských hradieb, len kúsok od hlavnej brány do mesta. Najlepšie sa zachovala jeho stupa, vysoká je 12,5 metra. Vyzdobená je reliefmi zobrazujúcimi Gautamu Budhu v klasickom prevedení. Chrám je obklopený platanmi.
Po návrate do Chiang Rai sme dosť unavení, ale to nám nemôže zabrániť vo večernej návšteve centra mesta. Dávame si výbornú večeru, už ani neviem kde...
Zajtra sa presúvame do mesta Lampang a cestou si pozrieme aj nejaké zaujímavosti, ktoré geograficky patria ešte k Chiang Rai, my si ich ale necháme na ďalší článok.
Lubo Repka.
