Na pozostatkoch poľnej nemocnice si tu postavil svoju živnosť jeden z miestnych náčelníkov. Z nemocnice ostala len vybetónovaná plocha, cez ktorú prerástol prales. Turisti ale aspoň nemusia chodiť po blate a tanečníkom sa tiež na betóne tancuje lepšie.
Do podniku zapojil celý svoj malý kmeň. Deti tancujú bojové tance a ukazujú, aké sa kedysi stavali pasce na lov zveri. Dospelí pripravujú jedlá a kavu. Ženy ukazujú ako vyrábajú z prírodných materiálov košíky, klobúky a pod. Predviedli nám aj ukážku kreslenia v piesku, čo je špecialita Vanuatu. Bolo na čo pozerať :)
Príprava s povinnou kavy ochutnávkou.
V jednej z chatrči ukrýva náčelník svoje poklady, ale nám ich ukázal.
Náčelník potom osobne zapálil oheň bez použitia zápaliek, len trením kresadla o kmeň stromu.
Na inom mieste sme mali možnosť vidieť a počuť ďalšiu raritu Vanuatských ostrovov - vodnú hudbu. Miestne ženy rytmicky plieskajú dlaňami do vody a vytvárajú tak hudbu. Pre nás turistov to urobili v bazéne, ale pôvodne sa to dialo v mori a muži na brehu tancovali svoje bojové tance.
Tie nám samozrejme predviedli tiež. Išli do toho naplno, malo to grády a viem si predstaviť časy, kedy boli ešte ľudožrútmi a takto tancovali okolo hrnca. Jednu turistku sa im podarilo chytiť, iba nechápem, prečo tú najštíhlejšiu, keď tam boli iné obliny.
Po dôkladnom ohmataní uznali, že sa z nej nenajedia a pustili ju.
Lubo Repka
