Vientian je najväčším mestom sedem-miliónového Laosu a leží na ľavej strane rieky Mekong. Na jej pravom brehu je Thajsko, odkiaľ prichádzame. V meste Udon Thani sme nechali svoje veľké kufre a iba s príručnou batožinou a osobnými vecami na 2 dni sme nasadli na autobus, ktorým sme sa dostali až na hranicu k Mostu thajsko-laoského priateľstva.
Most bol postavený v roku 1994 a v tom čase bol len druhým mostom cez rieku Mekong po celej jej dĺžke. Meria 1170 metrov a je určený nielen pre autá, ale aj pre peších a železnicu. Po prejazde mostom si musia šoféri dať pozor, lebo v Laose sa jazdí po pravej strane, kým v Thajsku sa jazdí vľavo.
My sme takéto starosti nemali. Akurát sme museli vystúpiť z autobusu a prejsť thajskou pasovou kontrolou. Následne sme sa za 20 bahtov odviezli autobusovou kyvadlovou dopravou cez most. Sme už v Laose a aj nie sme. Musíme si ešte vybaviť vstupné víza. Treba na to jednu pasovú fotku a 30 dolárov. Víza vám vystavia na počkanie. Potom môžete prejsť pasovou kontrolou a ste v Laose.
Dá sa použiť aj jednoduchší spôsob dopravy priamo z Udon Thani do Vientianu medzinárodným autobusom, ale na to musíte mať už vopred vybavené víza.
Náš prvý kontakt s Laosom nebol najlepší. Potrebovali sme sa dostať taxíkom do hotela, ktorý sme mali rezervovaný vo Vientiane. Ale taxikári sú takmer všade na svete osobitná kasta ľudí. Z určitých miest, kde turista nemá inú možnosť vás dopravia iba za značne prehnanú sumu. Mňa to vždy zbytočne vytočí a teraz som sa snažil byť trpezlivý. Jeden z taxikárov si nás zobral ako svojich privátnych klientov a ostatní sa už potom držali bokom. Jeho cenu som neakceptoval a snažil som sa zjednať na polovicu. On najprv razantne odmietol, ale keď videl, že ani ja nehodlám ustúpiť, tak ku mne znovu pristúpil a odrazu súhlasil s mojou cenou. Bol som príjemne prekvapený mojimi vyjednávacími schopnosťami a tak sme nasadli. Ale na taxikárov som ešte nedorástol. Po vystúpení pri hoteli som mu podával dohodnutú cenu, ale on stále pýtal viacej. Nakoniec som pochopil. Vytasil sa s fintou, že tá dohodnutá cena bola za osobu a keďže sme dvaja, tak je to dvojnásobok toho, čo som mu dával. Dostal ma. Pamela sa už bála, že bude bitka, ale ja som ustúpil. Nechcel som si pokaziť náš krátky výlet. Spätne som neľutoval, tí ľudia majú naozaj ťažký život. Komunisti zdevastovali nielen ich krajinu, ale aj ich etiku a morálku, veď to poznáme na sebe. Oni bohužiaľ musia v tomto režime ešte stále žiť, kým my už máme vytúženú slobodu, aj keď škody na morálke sú aj na Slovákoch ešte stále viditeľné. Nešlo mi ani o tie peniaze, niekedy sa na cestách nechám blahosklonne ošmeknúť, to patrí k údelu turistov, ale ten spôsob ma naštval. Taký malý Bašternák.
Laos je, čo sa týka rozlohy, druhý najmenší štát juhovýchodnej Ázie (najmenšia je Kambodža), ale aj tak je viacej ako štvornásobne väčší ako Slovensko. Dokonca takmer dvakrát tak veľký, ako bolo pred rozdelením naše Československo. Ale kým naša spoločná krajina s bratmi Čechmi sa ťahala zo západu na východ, Laos sa ťahá zo severu na juh.
Najdôležitejším štátnym útvarom v dejinách krajiny bolo kráľovstvo Lan Xang, ktoré pretrvalo od 14. storočia až do storočia 18-teho. V roku 1353 sa kráľom stal Fa Ngung, ktorý dal kráľovstvu aj jeho meno. Lan Xang znamená milión slonov. Pekný a priliehavý názov pre túto krajinu jej priniesol prosperitu. V roku 1563 sa hlavným mestom ríše milióna slonov stalo mesto Vientian.
Pôvodne khmérska osada sa po vzniku ríše Lan Xang stala významným administratívnym centrom jej strednej časti, hlavne vďaka výbornej polohe na brehu rieky Mekong. V roku 1563 sa Vientian stal hlavným mestom a zostal ním až do rozpadu ríše v roku 1707. Vtedy sa ríša milióna slonov rozpadla na tri samostatné kráľovstvá. Na severe to bol Luang Prabang, na juhu Champasak a v strede vzniklo Kráľovstvo Vientiane.
Kráľovstvo Vientiane si udržalo samostatnosť iba do roku 1779, kedy ho obsadil siamský generál Phraya Chakri (neskorší thajský kráľ a zakladateľ súčasnej dynastie Rama I.). Vientian sa stal vazalom Thajska. Formálne ostal jeho kráľ vládcom svojej krajiny, v skutočnosti musel plniť príkazy z Thajska. Proti tomuto sa vzbúril posledný kráľ Chao Anouvong a v rokoch 1826 až 1828 viedol rebéliu proti thajskej okupácii Vientianu. Výsledkom bolo úplné zničenie mesta Vientian a všetci jeho obyvatelia boli nútení sa vysťahovať. Mesto ostalo nielen zničené, ale aj opustené.
Obnovené bolo až príchodom ďalších okupantov, tentoraz z Európy. Boli to Francúzi. Kolonizáciu Laosu začali v roku 1893 a za hlavné mesto si zvolili Vientian. Už v roku 1896 mali obsadené všetky tri bývalé laoské kráľovstvá, ktoré znovu spojili a vytvorili protektorát Laos.
Pre Vientian to bola dobrá správa. Francúzi ho nielen vzkriesili, ale aj stavebne obnovili. Mnohé chrámy zrekonštruovali, postavili celé nové mesto, ktoré sa neskôr stalo výkladnou skriňou celej Indočíny. Tri mestá vtedy v tejto oblasti prekvitali: vo Vietname Saigon, v Kambodži Phnom Penh a v Laose Vientian.
Francúzi ovládli Indočínu až do vypuknutia Druhej svetovej vojny. Potom nastúpila vojenská nadvláda Japonska a po jeho kapitulácii v roku 1945 sa všetko pohlo iným smerom, ako si to Francúzi predstavovali. Najprv sa snažili o obnovenie svojej koloniálnej nadvlády nad Laosom, Kambodžou a Vietnamom, ale oslobodzovacie hnutia v týchto krajinách sa už nedali zastaviť. Nepomohla ani americká vojenská sila a v roku 1975 všetci agresori ponechali Indočínu jej osudu. A tak vo Vietname došlo k zjednoteniu juhu so severom pod nadvládou severu, teda komunistov. V Kambodži sa chopili moci Červení Khméri, ktorí boli ešte horší ako komunisti. A v Laose získali moc do svojich rúk tiež komunisti a tí ju majú doteraz. Všetky tri krajiny boli vojnou úplne zničené a z jej následkov sa spamätávali veľmi dlho. Vietnam z toho vyšiel nakoniec najlepšie, asi aj preto, lebo je to veľká krajina. O Saigone som už písal (https://luborepka.blog.sme.sk/c/492734/saigon-mesto-spomienok-ci-mesto-buducnosti.html ), a o Phnom Penhe, ktorý sme navštívili tento rok tesne pred vypuknutím koronakrízy napíšem hneď, ako dokončím tento článok o Vientiane.
Vientian má asi 820 tisíc obyvateľov, nie je to teda príliš veľké mesto. Najdôležitejšou pamiatkou a symbolom nielen mesta, ale aj celého Laosu je kláštorný komplex Pha That Luang.
Jeho súčasná podoba pochádza z roku 1930, ale podľa domácich bol postavený už v prvom storočí, pôvodne ako hinduistický kláštor. V treťom storočí sem prišli budhistickí misionári, ktorí vraj so sebou priniesli veľmi vzácnu relikviu, prsnú kosť samotného Budhu. Tú umiestnili v stupe a tak sa hinduistický kláštor premenil na budhistický. V 13. storočí za vlády Khmérov bol prestavaný v ich štýle na hinduistický kláštor, ale dlho nevydržal. Vraj sa rozpadol. Počas existencie ríše Lan Xang, keď kráľ Setthathirat presunul hlavné mesto ríše z Luang Prabang do Vientianu bol chrám zrekonštruovaný, dokonca o pár kilometrov posunutý a opäť sa zasvätil Budhovi. Hlavná pozlátená stupa má štvorcový základ s dĺžkou 69 metrov a výšku 45 metrov a je obklopená tridsiatimi menšími stupami. V 17. storočí stupu popísal Holanďan Gerrit van Wuysthoff, ktorému sa tu dostalo veľkolepé privítanie s pompéznou oslavou. Chrámom bol očarený a pre svojich krajanov ho v správe o ceste juhovýchodnou Áziou popísal v superlatívoch.
Napriek tomu alebo aj vďaka tomu bol chrám neustále plienený, raz Thajcami, inokedy Barmáncami alebo Číňanmi a nakoniec ho v roku 1828 úplne zničili Thajci. Opustený a zničený ostal až do roku 1900, kedy sa Francúzi rozhodli ho znovu postaviť podľa starých nákresov. To sa ale celkom nepodarilo a tak ho museli znovu zrekonštruovať v roku 1930 do jeho dnešnej podoby. Počas Druhej svetovej vojny bol zbombardovaný a opätovne obnovený až v nasledujúcich rokoch. Ďalej nech tento príbeh hovoria fotky.
Na pamiatku kráľa Anouvonga bol v roku 2010 zriadený park, ktorý nesie jeho meno. Dominuje mu pamätník na jeho rebéliu, síce neúspešnú, ale o to slávnejšiu. Park je veľmi obľúbeným miestom na prechádzky, lemuje totiž breh rieky Mekong. Každý večer je tu organizovaný populárny nočný trh, skupiny ľudí tu pred západom slnka cvičia tai chi alebo si prídu len tak vychutnať miestne pivo Lao ako ja. Na záver nasleduje krásne predstavenie: západ slnka nad riekou Mekong.
Park potom plynule pokračuje na nábrežie rieky Mekong.
Naozaj sa sem oplatí prísť podvečer a úplne najlepšie je, keď si k tomu naplánujete pozrieť prezidentský palác. Ten sa nachádza oproti parku. Takže najprv si pozrite palác a potom sa pokúste prejsť cez rušnú cestu naproti do parku a po západe slnka sa kľudne vráťte k palácu. Budete ho vidieť zase inak.
Budova Cultural Center bola postavená v roku 2000 za pomoci čínskeho kapitálu. Využíva sa len na slávnostné príležitosti, je tu sála pre 1500 ľudí, dve konferenčné miestnosti ale, dovnútra sa nedostanete. Nachádza sa hneď oproti cez cestu od národného múzea, kde sa už samozrejme dostanete, ale nemajte veľké očakávania. Múzeum bolo založené ešte v roku 1970 a tomu aj zodpovedajú jeho zbierky, z ktorých polovicu tvoria samopaly, guľomety a iné výdobytky revolúcie.
Len kúsok od múzea nájdete veľmi pekný, ale málo známy chrám Wat Haysok.
Wat Si Saket postavil kráľ Anouvong v roku 1818 a je paradoxne najstarším zachovaným chrámom vo Vientiane. Keď v roku 1828 Thajci Vientiane prakticky zrovnali so zemou, tento chrám ako jediný ušetrili. Vraj bol postavený v thajskom štýle a preto ho nezbúrali. A naozaj má veľa prvkov, ktoré sme mohli pozorovať pri chrámoch v Thajsku. Vnútorné steny sú plné výklenkov a v nich stoja rozličné sochy Budhu v rôznych polohách a z rozličných materiálov. Niektoré sú drevené, niektoré kamenné alebo z kovu.
Na trhoch Vientianu je to veľmi podobné, ako na hocijakých iných trhoch v juhovýchodnej Ázii. Ale jeden rozdiel som si všimol. Pozrite sa na fotky a všimnete si to určite aj vy. Tovar nie je tak pekne poukladaný, je to také nedbalé, bez lásky k predaju.
Pagoda That Dam bola síce rekonštruovaná v roku 1995, ale už zase sa nachádza v dosť zlom stave. Legenda hovorí, že sa v nej ukrýva sedemhlavý drak, ochranca mesta. Podľa mňa sa už odsťahoval.
Patuxai Victory Monument je vlastne laoský Víťazný oblúk. Bol postavený v roku 1969. Vraj bol postavený z cementu, ktorý poskytli Spojené štáty Laosu na výstavbu letiska. Namiesto letiska postavili tento Víťazný oblúk. Letisko bolo postavené až v roku 1999, volá sa Wattay International Airport. Oblúk má na streche vyhliadku, čo je asi na ňom to najzaujímavejšie.
Budha Park v Laose vybudoval pán Bunleua Sulilat v roku 1958, ale v roku 1975, keď komunisti ovládli krajinu sa presťahoval naspäť do Thajska, kde sa v roku 1932 narodil. Laoský park musel zanechať jeho osudu, ale park samotný ako vidno prežil. Kto chce vedieť viacej o tomto projekte, nech si prečíta môj predchádzajúci blog o Ban Chiang v Thajsku.
Naspäť do Thajska sme sa dostali presne tak isto, ako sme sem prišli. Taxíkom, kyvadlovou dopravou po moste priateľstva a potom autobusom do mesta Udon Thani. Ako som už naznačil v článku, nasledujúci blog bude o hlavnom meste Kambodže.
Lubo Repka.
