Ak budeme pokračovať ďalej na sever dostaneme sa do oblastí, v ktorých od začiatku dominovali Angličania a doteraz sa volá Nové Anglicko.
Nové Anglicko tvoria štáty Connecticut, Rhode Island, Massachusetts, New Hampshire, pričom posledné dva menované sa delili aj o územie terajších štátov Vermont a Maine. Tie sa osamostatnili až neskôr, ale mali by sme sa s ich históriu vysporiadať v rámci niektorého zo štátov, ktoré sa o ich územie sporili.
Najprv sa ale pozrieme na kolóniu Connecticut, kde takýto problém nemáme.
Prvým Európanom, ktorý sa po rieke Connecticut dostal do vnútrozemia a preskúmal ho bol v roku 1614 Holanďan Adriaen Block, ktorý išiel v stopách Henryho Hudsona a v rokoch 1611 až 1614 podnikol 4 výpravy do oblasti od New Jersey až po Massachusetts. Po svojej poslednej výprave v roku 1614 nakreslil mapy novopreskúmaných oblastí, ktoré boli základom ich ďalšej kolonizácie. Veľmi dobre zmapoval práve rieku Connecticut, ktorú vtedy pomenoval „Versche Rivier“, čo znamená čerstvá, osviežujúca alebo živá rieka. Plavil sa po nej až tam, kde sa dnes nachádza hlavné mesto Hartford. Je to asi 100 kilometrov od pobrežia Atlantického oceánu.
Bol to síce Holanďan, kto oblasť zmapoval, ale Angličania boli prví, kto sa tu usadil. Prišli sem v roku 1633 a už v roku 1636 ich nasledovali puritáni z kolónie Massachusetts, ktorí oblasť rýchlo obsadili. Viedol ich Thomas Hooker a obsadil územie okolo terajšieho mesta Hartford. Iná skupina kolonistov vytvorila samostatnú kolóniu v oblasti dnešného mesta New Haven. Nazvali ju Quinnipiack Colony. Keďže ich bolo viac, vytvorili si samostatné pravidlá, niečo ako ústavu. Podpísali ju okrem iných John Davenport a Theophilus Eaton. Obidve kolónie boli založené bez povolenia kráľa, ale v roku 1662 sa dostavili pred kráľa Charlesa II. a ten kolónie spojil do jednej, dal im svoje požehnanie a povolenie a aj novú kolóniu pomenoval. Dostala meno Connecticut.
Všetko toto prebiehalo spočiatku relatívne pokojne a pôvodní obyvatelia nekládli odpor. V západnej časti novovnikajúcej kolónie v oblasti mesta Harford, ktoré bolo založené v roku 1635 a je tak jedným z najstarších miest v USA čoskoro došlo k prvému vojenskému stretnutiu. Bolo to v roku 1636. Kmeň Pequot sa postavil kolonizátorom na odpor a vojna trvala dva roky. Pridali sa k nim aj bojovníci z kmeňov Narragansett a Mohegan. Vojna skončila pre pôvodných obyvateľov veľmi zle. Kmeň Pequot prakticky prestal existovať. Asi sedemsto ich bolo zabitých, ostatných zajali a predali do otroctva na Bermudy a do Karibiku. Ďalšie potýčky medzi pôvodným obyvateľstvom a kolonistami už neboli významné. V časti okolo mesta New Haven bol priebeh kolonizácie oveľa pokojnejší, ale k tomu sa vrátim neskôr.
Connecticut sa stal úspešnou kolóniou. Jeho územie nebolo veľké, aj v súčasnosti je tretím najmenším štátom USA, ale mali veľmi pekný kus pobrežia a vo vnútrozemí úrodnú, rovinatú a zalesnenú pôdu s mierne zvlneným profilom. Proste Nové Anglicko. Aj dnes, keď ste tu si pripadáte ako v Anglicku. Zásluhu na tom majú práve puritáni, ktorí sa sem presunuli z kolónie Massachusetts.
Puritáni sú príslušníci náboženského spoločenstva predstavujúceho radikálny protestantský smer. Názov je odvodený od anglického slova pure – čistý. Kladú dôraz na potrebu očisty náboženskej náuky a bohoslužieb v zmysle súkromnej zbožnosti a verejnej mravnosti bez okázalých a bohatstvom omamujúcich náboženských obradov. Opierajú sa hlavne o Bibliu a kázať podľa nej mohol hocikto, kto sa na to cítil, alebo koho si spomedzi seba veriaci vybrali.
Populácia ale rástla aj tak veľmi pomaly. V roku 1790 v Hartforde žilo 2 683 obyvateľov, o 100 rokov neskôr to bolo 53 230 obyvateľov a teraz má mesto asi 122 tisíc obyvateľov. Je v poradí až štvrtým mestom v štáte Connecticut čo do počtu obyvateľov, ale pozíciu hlavného mesta si udržalo doteraz.
Kapitol štátu Connecticut je honosná budova, postavená v roku 1878. S jej výstavbou začali v roku 1781. Na stavbu vyčlenili milión dolárov a vyberali spomedzi dvoch hlavných kandidátov na jej realizáciu. Zvíťazil architekt Richard M. Upjon, ale hlavným dozorom nad stavbou poverili druhého kandidáta, Jamesa G. Battersona. To sa ukázalo ako problém, lebo tí dvaja spolu neustále súperili a presadzovali svoje plány. Aktívny bol hlavne pán Batterson, ktorý ani nebol architektom. Bol obchodníkom a dodával na stavbu všetko kamenné. Dnes by sme povedali, že bol v konflikte záujmov. Výsledkom bolo, že stavba nakoniec stála 2,5 milióna namiesto jedného.
Ako miesto pre jeho stavbu vybrali park Bushnell. Z tohoto parku sú aj najkrajšie výhľady na budovu kapitolu.
V meste Hartford nesmiete vynechať návštevu ďalších dvoch domov. Prvým z nich je dom, v ktorom bývala pani Hariett Beecher Stowe, autorka svetoznámeho románu Chalúpka strýčka Toma (Uncle Tom’s Cabin). Knihu vydala v roku 1852, teda ešte pred vojnou severu proti juhu pod pseudonymom Christopher Crowfield. V prvom týždni sa predalo celé vydanie (5 000 kusov), do roka to bolo 300 000 kusov a nakoniec sa stala druhou najpredávanejšou knihou 19. storočia, hneď po Biblii.
Keď si knihu prečítate teraz, bude na vás pôsobiť sentimentálnym dojmom, až naivne. Pred 170 rokmi zapôsobila na čitateľov ohromujúcim dojmom, ľudia fandili úbohým otrokom a držali im palce, aby sa stali slobodnými. Teda tí na severe. Tí na juhu knihu pokladali za prehnanú dramatizáciu skutočnosti. Sever proti juhu. Keď sa Abraham Lincoln stretol v roku 1862 s autorkou vraj sucho konštatoval: „Tak toto je tá malá žienka, ktorá napísala tú knihu, ktorá naštartovala veľkú vojnu?“ Takže trochu nadnesene môžeme konštatovať, že najväčším príspevkom štátu Connecticut ku zrušeniu otroctva v Spojených štátoch amerických bola kniha Chalúpka strýčka Toma.
Druhý dom, ktorý musíte navštíviť sa nachádza na tom istom pozemku, hneď vedľa. Bol to dom Samuela Clemensa, ktorého každý pozná pod menom Mark Twain. Kým Harietta Stowová nebola moja obľúbená autorka a tu sa otvorene priznávam, že jej slávny román som nikdy nečítal, tak Mark Twain je iná trieda. Tiež som síce od neho všetko neprečítal, ale Dobrodružstvá Toma Sawyera a Huckleberyho Finna som zhltol už ako dieťa. Neskôr som objavil aj jeho humor a satiru. Jeho poviedky sú proste majstrovské diela a dajú sa porovnávať snáď iba s Čechovom. Alebo skôr nie porovnávať, ale rovnako užívať.
V roku 1870 sa dobre oženil. Za manželku si zobral Olíviu Langdonovú, dcéru bohatého obchodníka s uhlím. V roku 1868 odmietla jeho prvú ponuku na sobáš, ale Twain bol vytrvalý. Najprv žili v dome, ktorý im kúpil jej otec v meste Buffalo pri Niagarských vodopádoch, ale v roku 1871 sa presťahovali do Hartfordu, kde si prenajali dom. Vtedajšie Twainove príjmy im umožňovali splniť si sen a tak najprv kúpili pozemok a potom si postavili svoj dom snov. V roku 1874 bol hotový a žili v ňom až do roku 1891. Mali spolu tri dcéry a jedného syna, ale ten zomrel, keď mal asi rok.
Musím povedať, že návšteva tohoto domu bola pre mňa zážitkom. Nielen kvôli tomu, že som tohoto spisovateľa mal vždy rád, ale aj preto, že dom bol taký progresívny a premyslene vybudovaný. Všetko v ňom bolo podriadené tvorivej sile autora a zároveň jeho rodine. Vytvoril si tam priestor pre písanie a štúdium, ale aj priestor pre deti, spoločné obedy a komunikáciu. Áno komunikáciu, v každej miestnosti boli totiž naťahané trubky, ktoré umožňovali niečo také ako „telefonovanie“ z izby do izby.
Už som veľakrát spomínal, že mám rád námorné múzeá a tu v štáte Connecticut som si nemohol nechať ujsť Mystic Seaport Museum, najväčšie námorné múzeum v USA.
Múzeum bolo zriadené v roku 1929. Postupne v jeho zbierke pribúdali rozličné lode, ktoré boli zakotvené v prístave. Najvýznamnejším príspevkom z jeho začiatkov bola veľrybárska loď Charles W. Morgan, ktorú múzeum získalo v roku 1941. Jedná sa o jedinú zachovalú drevenú veľrybársku plachetnicu z celkového počtu 2 700 lodí operujúcich vo veľrybárskej flotile USA. Na vodu bola spustená v roku 1841 v „hlavnom“ meste lovu veľrýb New Bedford, ktorému sa budeme venovať v článku o štáte Massachusetts. Pomenovaná bola po svojom majiteľovi a počas 80 rokov svojej plavebnej kariéry vykonala 37 loveckých expedícií prevažne v Tichom oceáne. Bežne jedna expedícia trvala aj niekoľko rokov, ale v rokoch 1887 až 1904 kotvila v prístave v San Franciscu a odtiaľ podnikla aj niekoľko kratších výprav. Posádku tvorilo 30 až 36 námorníkov a lovcov veľrýb. Pri love boli rozdelení po šiestich a v malých člnoch harpúnami zabíjali veľryby, ktoré následne ihneď na palube spracovávali. Vyrábali olej, ktorý sa v tých časoch používal hlavne do svietidiel.
V roku 1921 išla loď do „dôchodku“, ale stále je plavby-schopná. V roku 2014 vykonala po 90 rokoch svoju oslavnú 38. plavbu popri pobreží Nového Anglicka.
Súčasťou areálu je aj množstvo hospodárskych budov, v ktorých sú sústredené ukážky remesiel týkajúcich sa námornej dopravy a stavby lodí, ako aj doky, v ktorých sa v čase našej návštevy (júl 2017) vykonávala kompletná rekonštrukcia lode Mayflower II.
Mayflower II je reprodukcia slávnej lode, ktorá mala v roku 1620 priviezť ďalších vysťahovalcov z Holandska a Anglicka do novovznikajúcej kolónie Virgínia. Namiesto toho zhodou nešťastných náhod pristáli na Cape Code v terajšom štáte Massachusetts. Tam neskôr založili mesto Plymouth a prežili prvú krutú zimu bez zásob. Zachránili ich pôvodní obyvatelia, ktorí im darovali moriaka a odvtedy sa slávi Thanksgiving Day – Deň vďakyvzdania. Tomu sa ale podrobnejšie budeme venovať v článku o štáte Massachusetts. Teraz si iba pripomenieme loď Mayflower a jej veľmi nešťastnú plavbu do Ameriky, aby sme pochopili, prečo je reštaurovanie kópie tejto lode také významné.
V holandskom meste Leyden žilo začiatkom 17. storočia asi 400 anglických protestantov, ktorí sem ušli z Anglicka pred náboženským prenasledovaním. Niektorí z nich sa rozhodli vysťahovať do Nového sveta, kde verili, že budú môcť spokojne žiť podľa svojej viery. Kúpili si starú loď menom Speedwell a tou sa prepravili do Anglicka. Tu sa k výprave pridali ďalší ľudia a aj ďalšia loď. Volala sa Mayflower. V polovičke júla roku 1620 vyplávala z Londýna do Southhamptonu, kde sa stretla s loďou Speedwell. Obidve výpravy sa spojili, aby spoločne vyplávali do Ameriky. Plánovaný termín koncom júla sa musel odložiť, lebo v lodi Speedwell sa objavila trhlina, cez ktorú presakovala voda a bolo ju treba opraviť. Po oprave sa 5. augusta vydali na cestu. Ďaleko sa ale nedostali, po asi 200 kilometroch plavby sa v lodi Speedwell objavila ďalšia trhlina a tak sa zastavili v meste Darthmouth, aby ju dali opraviť. Po oprave znovu vyplávali, ale čoskoro sa objavila ešte jedna trhlina a museli sa vrátiť. Bol už začiatok septembra a tak sa rozhodli nečakať na opravu lode Speedwell a v plavbe pokračovať iba na lodi Mayflower. Na lodi pribudli ľudia a naopak zásoby ubudli. Dostali ale priaznivý vietor a tak 6. septembra vyplávali na Atlantik.
Prvá polovička plavby bola pokojná, ale potom sa zmenilo počasie. Loďou zmietali silné búrky, často museli úplne skasať plachty a len tak sa nechať unášať na vlnách. Cestou sa jedno dieťa narodilo a jeden člen posádky zahynul. Po neskutočných útrapách 19. novembra 1620 pristáli úplne inde, ako pôvodne plánovali.
Loď Mayflower sa potom vrátila do Londýna, ale bola taká poškodená, že ju rozobrali a čo sa dalo použiť využili pri oprave iných lodí. V roku 1955 sa anglický novinár Warwick Charlton a múzeum Plimoth Plantation dohodli na postavení repliky lode Mayflower. Dňa 20. apríla roku 1957 sa Mayflower II vyplavila z mesta Plymouth v anglickom Devone do mesta Plymouth v USA, kde úspešne zakotvila 22. júna a stala sa nevídanou turistickou atrakciou.
Návšteva štátu Connecticut bez návštevy mesta New Haven to je ako tvrdiť, že ste boli v Čechách, ale mesto Praha ste nevideli. New Haven je určite najvýznamnejšie a podľa mňa aj najkrajšie mesto Connecticutu a je zároveň aj jeho hlavným kultúrnym centrom.
Založené bolo v roku 1638. Pod vedením Johna Davenporta a hlavne jeho zástupcu Theophilusa Eatona sa sem prepravila asi 500 členná skupina puritánov zo štátu Massachusetts. Oblasť vtedy obýval kmeň Quinnipiac, ktorý bol neustále napádaný susedným kmeňom Pequotov a tak sa okamžite rozhodli nových osadníkov prijať. Predali im svoju pôdu za ochranu proti nepriateľom. Táto „ochrana“ sa neskôr zmenila na indiánsku rezerváciu Mioonhktuck, jednu z prvých na území Severnej Ameriky.
Theophilus Eaton sa potom stal prvým guvernérom novovzniknutej kolónie. Rovnako ako Davenport bol veľkým zástancom vzdelávania a spolu sa zaslúžili o vybudovanie podhubia, na ktorom neskôr vyrástla sláva školstva štátu Connecticut a Massachusetts.
A prečo je New Haven kultúrnym centrom Connecticutu? Pretože je sídlom Yale Univerzity.
V roku 1716 sa New Haven stalo centrom vzdelávania. Pred 15 rokmi bola založená škola Collegiate, v roku 1718 premenovaná na Yale College. Bola v poradí treťou školou vyššieho vzdelávania na území amerických kolónií. Nové meno dostala po svojom najväčšom sponzorovi, pánovi Elihu Yale. Tento pán bol obchodník a prezident Východo-indickej spoločnosti, ktorú viedol v rokoch 1687 až 1692. Celý svoj život strávil v Ázii a pokiaľ viem v Amerike nikdy nebol. Škole daroval 417 kníh, portrét kráľa Juraja a tovar v hodnote 800 libier. Na vtedajšie pomery to asi bol tak významný príspevok, že ju z vďaky pomenovali podľa neho. V súčasnosti sa vynárajú aj pochybnosti o jeho názoroch na otrokárstvo. Sám síce otrokov nikdy nevlastnil, ale nikdy sa ani proti otroctvu nepostavil.
Nič to nemení na fakte, že táto univerzita vychovala počas svojej existencie množstvo významným študentov, ktorí sa neskôr stali štátnikmi a vedcami svetového mena. Spomeňme iba tých najznámejších: prezidenti USA William Howard Taft, George Bush mladší aj starší, Gerald Ford a Bill Clinton, ale aj prezidenti iných štátov, napríklad mexický prezident Ernesto Zedillo, nemecký prezident Karl Carstens alebo litovský, filipínsky, taiwanský či prezident Malawi. Silne je zastúpená skupina právnikov, vedcov – nositeľov Nobelovej ceny (za literatúru Sinclair Lewis), nositelia Pulitzerovej ceny, herci a režiséri (Jodie Foster, Paul Newman, Meryl Streep, Elia Kazan, Oliver Stone), hudobníci ako Cole Porter atď. Množstvo úspešných podnikateľov a zakladateľov svetoznámych firiem, ako napríklad William Boeing, Frederick W. Smith (FedEx), Henry Luce (Time Magazine), Juan Trippe (Pan Am), Harold Stanley (Morgan Stanley)...
Študentom sú k dispozícii nielen vynikajúci učitelia, ale aj kvalitné priestory, bohatá knižnica a dokonca aj veľmi zaujímavá umelecká zbierka. Yale University Art Gallery obsahuje viacej ako 200 000 umeleckých diel vrátane mnohých svetového významu.
Škola je v súčasnosti otvorená celému svetu, študuje tu mnoho študentov z Číny, Európy, Latinskej Ameriky a Ázie. Ja im len ticho závidím. Keby sme my mali tieto možnosti študoval by som s radosťou a nie s nechuťou, ako to bolo za čias vlády komunistov v našej krajine.
Nakoniec som si nechal návštevu ikonickej hamburgerovej reštaurácie Louis Lunch, ktorá sa chváli tým, že je prvou a najstaršou „hamburgárňou“ v USA. Otvorená bola v roku 1895 a ako prvá začala ponúkať steakové sendviče. Najprv sídlili v malom jedálenskom vozni. V roku 1917 sa premiestnili do malej, hranatej kamennej budovy, ktorá bola kedysi garbiarňou. Do týchto priestorov sa presťahovali v roku 1975.
Ako to už v Amerike chodí, Louis Lassen, pôvodom z Dánska nebol kuchárom, bol kováčom a vo voľnom čase kazateľom. Do New Haven sa prisťahoval v roku 1886 a hneď rozbehol svoj vlastný obchod. Začal predávať maslo a vajíčka z pojazdného dreveného voza, neskôr začal ponúkať aj jedlo, hlavne steaky. Keď sa ľudia ponáhľali, žiadali ho, aby im ich dal iba medzi dva chleby, že si to zjedia cestou.
Hamburgery, ktoré sa tu robia teraz sú z piatich rozličných častí hovädzieho mäsa, samozrejme mletého. Niektorí študenti Yale univerzity si k tomu vypýtajú kečup, tých neobslúžia a vyhodia von.
Ďalším štátom Nového Anglicka, do ktorého sa pozrieme bude Rhode Island.
Lubo Repka.
