Všetko sa to začalo 21. novembra roku 1620, keď pri Cape Cod zakotvila loď Mayflower. Jej strastiplnú plavbu sme si už opísali v predchádzajúcom článku v súvislosti s návštevou dokov a múzea v mestečku Mystic, k tomu sa vracať nebudeme. Na palube sa nachádzalo 102 pútnikov, puritánov, ktorí pod vedením Williama Bradforda chceli kolonizovať Ameriku. Prišli ale neskoro, začala už zima a okrem toho na nesprávne miesto. Pôvodne mali pristáť v kolónii Virginia, kde už bola vybudovaná prvá osada Jamestown. Prvú zimu strávili na lodi a takmer polovička ľudí zomrela, vrátane asi polovičky posádky lode. Na jar si postavili prvý tábor. Loď definitívne opustili 21. marca 1621. Piateho apríla Mayflower zdvihla plachty a odplávala naspäť do Anglicka. Pútnici ostali odkázaní iba sami na seba.
Aby vás nemýlili dátumy musím niečo vysvetliť. Všetky dátumy, ktoré tu uvádzam sú podľa starého kalendára. V tom období sa nový rok začínal Dňom Zvestovania Pána. Deň Zvestovania (Lady Day) je 25. marec, keď archanjel Gabriel zvestoval Panne Márii, že bude matkou Božieho syna. Týmto dňom sa podľa starého kalendára (Old Style - v Európe známy pod menom juliánsky kalendár) začínal v kráľovstve Veľká Británia a jej kolóniách nový rok a to až do roku 1752. Prvého januára 1752 sa začal uplatňovať nový kalendár - New Style – v Európe známy ako gregoriánsky kalendár. Po strede 2. septembra roku 1752 nasledoval štvrtok 14. septembra. Tým sa napravila nepresnosť starých výpočtov dĺžky roka. Juliánsky kalendár zaviedol v roku 45 pred našim letopočtom Gaius Iulius Caesar. Podľa vtedajších výpočtov mal rok dĺžku 365,25 dní, ale v skutočnosti má rok o trochu menej, iba 365,242 dní. Tento malý rozdiel (jedenásť minút a 14 sekúnd) v priebehu stáročí znamenal predbehnutie slnečného času o celé dni.
Za poznámku stojí, že Škótsko prešlo na gregoriánsky kalendár už v roku 1600, teda 150 rokov pred Anglickom, Írskom a Walesom. Na pevninskej Európe nový kalendár zaviedol pápež Gregor XIII. v roku 1582 a preto sa mu u nás hovorí gregoriánsky.
Ale vráťme sa naspäť ku kolonistom. V čase definitívneho opustenia lode Mayflower ich už bolo iba 57, vrátane detí a žien. Založili kolóniu, ktorú nazvali Plymouth. Od začiatku dobre vychádzali s pôvodnými obyvateľmi, ktorí ich prijali priateľsky. Pútnici sa pustili do práce. Zasadili, čo si doviezli z Anglicka, chovali to, čo si doviezli (niekoľko prasiatok, kozy a hydinu) a zrejme zasadili aj nejakú kukuricu a fazuľu, čo dostali od Indiánov. V októbri 1621 tak mohli oslavovať prvú úrodu. Oslavy sa zúčastnilo 53 pútnikov, ktorí sa úrody dožili a asi 90 Indiánov. To bol ich prvý a aj prvý americký „Thanksgiving Day“. Piekol sa už aj divý moriak a Indiáni doniesli aj nejakú ulovenú zver.
V ďalších rokoch prichádzali postupne noví pútnici a kolónia sa rozrastala. Ale nebolo to rýchlo. Ešte v roku 1630 ich bolo iba asi 300, v roku 1640 tisíc, v roku 1650 1586 atď. V roku 1691 asi 7 000. Pomalý rast bol spôsobený aj tým, že nie všetci novoprichádzajúci pútnici zostali v Plymouthe. Mnohí odchádzali ďalej a budovali nové osady. Pôvodní obyvatelia si uvedomili, že na svoje územie prichýlili ľudí, ktorých je ale oveľa viacej, ako si mysleli. Ich pôvodná vlasť sa začala plniť cudzincami a nie všetci sa správali priateľsky. Ale už bolo neskoro. Príliv belochov sa už nedal zastaviť ani dohodami, ani vojnou. Pritom verím, že drvivá väčšina prisťahovalcov chcela žiť s pôvodným obyvateľstvom v mieri. Indiáni začali proti presile bojovať partizánskym spôsobom, čo osadníkov frustrovalo. Vzájomná nenávisť sa stupňovala. A keď prisťahovalci zvíťazili, začali bojovať medzi sebou. Aspoň z pohľadu Indiánov. V skutočnosti sa osadníci búrili proti nariadeniam prichádzajúcim z Veľkej Británie. Kolónie chceli žiť vlastným životom, mať svoju vládu a nenechať sa spravovať nejakým vzdialeným kráľom. Ale to sme sa už presunuli asi o 150 rokov a do úplne iného mesta, do Bostonu.
Boston bol založený v roku 1630 ako kolónia puritánov, ktorých sem doviedol John Winthrop z Plymouthu. Priplával sem na čele flotily jedenástich lodí s asi 700 až tisíc pútnikmi. Stretol sa tu s absolútne prvým obyvateľom európskeho pôvodu, Angličanom Williamom Blaxtonom. Ten tu žil sám už od roku 1625 a krajinu dobre poznal. Odporučil im, aby sa usadili na polostrove Shawmut. Samozrejme po dohode s ním a s pôvodnými obyvateľmi, ktorí tu žili. Boli to Indiáni kmeňa Massachusett, ktorých viedol náčelník Chickatawabut. Zomrel na kiahne v roku 1633.
Puritáni zaručili Blaxstonovi vlastníctvo 50 akrov (200 000 metrov štvorcových) pôdy, ale ten ju v roku 1634 predal naspäť mestu a tak tu je dodnes v úplnom centre mesta park, ktorý sa volá Boston Common. Je to najstarší verejný park Spojených štátov.
John Winthrop sa stal prvým guvernérom nového mesta, ktoré nazval Boston, rovnako, ako sa volá mesto v anglickom Lincolshire. Bolo to 7. septembra roku 1630, podľa starého kalendára samozrejme. Tým zároveň vznikla nová kolónia, ktorá dostala oficiálny názov The Massachusetts Bay Colony.
V roku 1691 kráľ William III zjednotil Massachusetts, Plymouth, Martha’s Vineyards, Nantucket a teritóriá Maine, New Brunswick a Nova Scotia do jedného celku, ktorý nazval Provincia Massachusetts Bay. Boston sa stal jej hlavným mestom.
V súčasnosti má Massachusetts asi 6,9 milióna obyvateľov. V roku 1790 to bolo 378 tisíc obyvateľov. A to sem patrili aj teritóriá ako Maine a podobne. V Anglicku vtedy žilo asi 8 miliónov ľudí. Napriek tomu ekonomika provincie bola veľmi silná. Opierala sa hlavne o obchod, Boston bol najvýznamnejším prístavom. Ale silné bolo aj poľnohospodárstvo a rybolov (najmä lov veľrýb, ktorého hlavným mestom bol New Bedford). A netreba zabudnúť na obchod s otrokmi.
V druhej polovici 18. storočia narastala nespokojnosť vo všetkých kolóniách, ale Massachusetts a najmä Boston boli veľmi nespokojné. Bola to reakcia na nezmyselné daňové zákony, ktoré predražovali tovar dovážaný z Anglicka. Najprv sa v roku 1770 nespokojný dav postavil proti britským vojakom, ktorí ale reagovali neadekvátne a v panike začali strieľať do ľudí. Výsledkom bolo 5 mŕtvych. Udalosť je dodnes známa ako Bostonský masaker. Potom sa situácia ešte vyostrila. Vyšetrovanie prebiehalo nie celkom ku spokojnosti verejnosti, z obvinených vojakov boli potrestaní iba dvaja. V roku 1773, konkrétne 16. decembra došlo k ďalším nepokojom. Kameňom úrazu bol zákon o čaji (Tea Act) z mája toho istého roku, ktorý umožňoval Britskej východo-indickej spoločnosti predávať v kolóniách čaj dovážaný z Číny bez zdanenia. Istú časť Synov slobody (The Sons of Liberty) to tak dopálilo, že žochy s čajom dovezeným z Číny a uskladneným na lodi Dartmouth pohádzali do vody v Bostonskom zálive. Zničili tak celý náklad. Táto na pohľad zábavná historka prerástla do Americkej revolúcie. Heslo revolúcie znelo: „žiadna daň bez súhlasu našich zástupcov“.
Americká vojna za nezávislosť trvala od 19.4.1775 do 3. septembra 1783. Jej dôsledkom bol vznik Spojených štátov amerických. Deklarácia nezávislosti bola jednomyseľne schválená novým kongresom USA, ktorý spoločne vytvorilo 13 kolónií. Jednou z kľúčových osobností bol bostonský právnik John Adams.
John Adams sa narodil v mestečku Braintree, Massachusetts v roku 1735 a zomrel v deň osláv nezávislosti 4. júla roku 1826 vo veku 90 rokov. Právo vyštudoval na Harvarde. V roku 1764 sa oženil s Abigail Smithovou (mali spolu syna John Quincy Adams, ktorý sa stal šiestym prezidentom USA) a o dva roky sa presťahovali do Bostonu, kde sa stal poprednou osobnosťou v boji proti kolkovému zákonu. V roku 1770 bol zvolený do Valného zhromaždenia štátu Massachusetts a aj ho reprezentoval na Prvom kontinentálnom kongrese v roku 1774. Bol vášnivým zástancom Deklarácie, ktorú vytvoril Thomas Jefferson. V rokoch 1778 až 1788 pôsobil ako diplomat vo Francúzsku, Holandsku a Veľkej Británii. Od roku 1789 bol viceprezidentom Georga Washingtona a od 4. marca 1797 do 4. marca 1801 bol druhým americkým prezidentom. Patrí mu čestné miesto v skupine otcov zakladateľov.
Jeho bratranec Samuel Adams tiež patrí medzi „otcov zakladateľov“ a tiež študoval na Harvarde. Bol vodcom tajnej organizácie Synovia slobody, ktorá stála za „Bostonským čajovým večierkom“ (Boston Tea Party). Sám sa ale týchto výstredností nezúčastnil, bol skôr filozofom ako bojovníkom. V rokoch 1794 až 1797 zastával funkciu guvernéra štátu Massachusetts.
Keď sme už pri tej Harvardovej univerzite musím povedať, že už len návšteva jej areálu je užasným zážitkom. Harvard University je najstaršou vysokou školou v Severnej Amerike. Škola bola založená v roku 1636 a o tri roky po svojom vzniku dostala meno podľa svojho najväčšieho sponzora Johna Harvarda, Angličana, ktorý sa presťahoval do Nového Anglicka v roku 1637 a bol veľkým podporovateľom vzdelania. Škole daroval 779 libier a asi 400 kníh. Zomrel v roku 1638 na tuberkulózu a tejto pocty sa nedožil.
Univerzita sa nachádza asi 5 kilometrov od centra Bostonu v časti Cambridge za riekou Charles v areáli o veľkosti 85 hektárov, ktorý sa volá Harvard Yard. Tu sa nachádzajú hlavné administratívne budovy školy, výukové haly, knižnice...
Peabody Museum of Archeology and Ethonology je pridružené k Harvardovej univerzite. Múzeum daroval univerzite dňa 8. októbra roku 1866 pán George Peabody, bohatý finančník a filantrop. Je tu zhromaždených viacej ako milión exponátov z celého sveta. Pozrite si niektoré z nich na fotkách, ktorých som tam urobil asi tisíc.
Zoznam jej úspešných absolventov by bol dlhý, dlhočizný. Spomeniem len niektorých z tých najvýznamnejších: okrem Adamsovcov to boli Theodore Roosevelt, John F. Kennedy, Barack a Michelle Obama, Bill Gates alebo Mark Zuckerberg.
Pri zmienke o bostonských múzeách nemôžme obísť to najvýznamnejšie. Boston Museum of Fine Arts. Bolo založené v roku 1870. Postupne sa rozrastalo a v roku 1907 mu už museli pohľadať naozaj reprezentačnejšie priestory. Postavili úplne novú bodovu, ktorej architektom bol Američan Guy Lowell. V roku 1909 sa sem múzeum presťahovalo. Neskôr boli pristavané ešte ďalšie krídla až do dnešnej podoby.
Podľa jednotlivých krídel budovy a podľa lokality pôvodu sú organizované aj umelecké zbierky. Zaujímajú vás archeologické umelecké pamiatky japonské, grécke, asýrske alebo aztécke, mayské či juhoamerické? Nájdete tu všetko. A ja som si k tomu našiel niečo, čo ma špeciálne zaujíma. Oddelenie hudobných nástrojov. Tam som zamieril najprv.
Až potom som si šiel pozrieť umelecké zbierky venované pôvodným obyvateľom oboch Amerík. Severnej aj južnej. Boli fascinujúce, pozrite si niekoľko ukážok.
A na záver oddelenie modelov lodí, ďalšia moja srdcovka.
Ale musíme ísť ďalej, lebo Boston je veľmi bohatý na osobnosti a udalosti. Keď si neviete dať rady kam ísť a čo si pozrieť, stačí sledovať značky a držať sa trasy Freedom Trail.
V roku 1951 dostal jeden miestny žurnalista skvelý nápad. Volal sa William Schofield a vtedajšiemu starostovi mesta Boston, Johnovi Hynesovi navrhol vybudovať pre chodcov trasu, ktorá by spájala všetky historické miesta mesta. Starostu tento nápad nadchol a aj ho v roku 1953 realizoval. Cesta sa začína pri návštevníckom centre v Common Parku. Meria 4 kilometre a nakoniec vás zavedie až do prístavu k lodi USS Constitution.
Najradšej by som sa na tejto lodi preplavil do našej ďalšej destinácie, ale to nie je možné a tak sadáme do auta a ideme do mesta New Bedford. Na jednu noc sme sa ubytovali v susednom mestečku Fairhaven a mali sme šťastie. Akurát tu mali prehliadku svojej techniky miestni hasiči.
Veľrybárske mesto New Bedford vzniklo v roku 1787 z pôvodne malej osady Bedford Village. Jej obyvatelia sa živili poľnohospodárstvom a rybolovom. Hlavným veľrybárskym mestom bol v tom čase Nantucket, ten ale trpel britskou blokádou počas revolučnej vojny o nezávislosť USA v rokoch 1775 až 1783. V dôsledku toho sa viaceré veľrybárske rodiny presunuli do New Bedfordu. A tak sa začala pre toto mesto zlatá éra devätnásteho storočia, ktorá skončila až objavením petroleja. Ten nahradil veľrybí tuk.
V decembri roku 1840 prišiel do New Bedfordu mladý námorník, ktorý sa nechal najať na úplne novú veľrybársku loď Acushnet. Volal sa Herman Melville. Jeho pozícia na lodi bola „green hand“, čo znamenalo chlapec pre všetko, zelenáč. Majiteľom lode bol Melvin Bradford zo susedného mesta Fairhaven. Loď vyplávala na more 3. januára 1841. Na prvé veľryby narazili pri Bahamských ostrovoch a v marci už poslali z Ria de Janeiro do svojho domovského prístavu 150 barelov veľrybieho oleja. To je asi 24 tisíc litrov. Pre lepšiu predstavu si treba uvedomiť, že z jednej veľryby vytopili asi 40 barelov oleja. Trvalo to tri dni kým ju rozkrájali, obrezali tuk a ten v kotloch na palube lode vytopili. Tých 150 barelov znamenalo minimálne 4 veľryby. Na jednej výprave museli uloviť 40 až 50 veľrýb, inak sa nesmeli ani vrátiť domov a tak takéto výpravy trvali aj niekoľko rokov. Niekedy sa plavili aj mesiac a nevideli žiadnu veľrybu. Ich trasy boli po celom Atlantickom a Tichom oceáne. Acushnet sa plavila od Bahamských ostrovov na juh okolo pobrežia Južnej Ameriky až k mysu Horn, potom do južného Pacifiku, kde dorazila v máji. Pri ostrove Juan Fernández (poznáme ho aj ako ostrov Robinsona Crusoa) naplnili ďalších 160 barelov. Zakotvili po druhý raz, tentokrát v meste Santa Harbor, olej poslali po inej lodi do Bedfordu a znovu vyplávali. V septembri mali ďalších 600 barelov a v októbri dokonca 700. Potom prekročili rovník a ďalej lovili na sever od Galapágskych ostrovov. To už začal rok 1842 a oni sa stále plavili v Tichom oceáne. Niekedy sa dve-tri lode spojili a lovili spoločne. Ak sa potom niektorá z lodí vracala do Bedfordu, posielali po nej listy rodine. V lete Melville opustil loď a ostal na brehu zálivu Nuku Hiva na ostrovoch Francúzskej Polynézie. Potom sa nalodil na austrálsku veľrybársku loď Lucy Ann, ktorá smerovala na Tahiti. Posádka lode sa na Tahiti pokúsila o vzburu, do ktorej sa zaplietol aj Melville a tak ho posadili do väzenia. Odtiaľ aj s kamarátom ušiel a skrývali sa na ostrove Moorea u domorodcov. V novembri sa nechal najať na americkú veľrybársku loď Charles & Henry, kde slúžil 6 mesiacov. Potom sa na 4 mesiace usadil na Hawai, konkrétne v meste Lahaina na ostrove Maui. Nasledovala služba na námornej lodi USS United States, s ktorou brázdil po celom Tichom oceáne a neskôr aj Atlantickom, do ktorého sa dostali zase plavbou okolo mysu Horn a potom na sever až do Bostonu, kde bol 14. októbra 1844 prepustený zo služby. Tým skončili jeho námorné dobrodružstvá a začala sa kariéra spisovateľa.
Román Moby Dick (Biela veľryba) napísal v rokoch 1850 až 1851. Úspechu sa ale nedočkal. Živil sa ako colný úradník. Zomrel v roku 1891 vo veku 72 rokov. Počas jeho života sa v USA predalo len 3 215 kusov a vo Veľkej Británii 500 výtlačkov, čo spisovateľovi vynieslo 1 259 dolárov a 45 centov. Jedna kniha v roku vydania stála 1,5 dolára, teraz by ste za ňu dostali 75 000 USD. Sláva knihy začala až po Prvej svetovej vojne. Odvtedy vychádzajú stále nové a nové vydania. Neviem koľko sa jej doteraz predalo, možno by sme sa mohli informovať v kávovom reťazci Starbucks, ktorý si požičal svoje meno od prvého dôstojníka z tohoto nesmrteľného románu.
Na záver tejto časti si povedzme niečo o území, ktoré bolo až do roku 1820 súčasťou štátu Massachusetts.
Pôvodne District of Maine sa od štátu Massachusetts osamostatnil 15. marca roku 1820 a stal sa 23. štátom USA. V tom období tu žilo asi 300 tisíc obyvateľov, teraz ich má Maine o milión viacej.
Portland leží v zálive Maine a v súčasnosti má asi 66 tisíc obyvateľov. Pôvodne, v roku 1632 tu bola založená osada, ktorá sa volala Casco. Keď v roku 1658 prevzala nad zálivom, v ktorom sa mesto nachádza vládu kolónia Massachusetts premenovali ho na Falmouth. Ten bol v roku 1775 počas občianskej vojny vypálený. Časť obyvateľov následne vybudovala nové mesto, ktoré nazvali Portland, po ostrove v anglickom Dorsete. V roku 1820, keď sa Maine stal samostatným štátom sa Portland stal jeho hlavným mestom. Kvôli jeho polohe (príliš blízko Atlantického oceánu) bola o desať rokov neskôr ako hlavné mesto ustanovená Augusta. Napriek tomu je Portland doteraz najväčším mestom štátu Maine. Vďačí za to hlavne svojmu ekonomickému významu pre celý štát. A má aj veľmi výhodnú polohu, do Bostonu je to odtiaľto iba 105 kilometrov.
Prístav mesta Portland je jedným z najväčších a najvýznamnejších prístavov v celom Novom Anglicku. Stráži ho maják Portland Head Light. Poloha, kde bol v roku 1791 postavený je strategicky dôležitá dodnes. Bez jeho svetla bolo veľmi ťažké vplávať do prístavu Portland, vody sú tu totiž veľmi zradné a býva tu často hmla. Postavili ho na príkaz prezidenta Georga Washingtona, vtedy bol Maine ešte súčasťou štátu Massachusetts. Samotný maják stále funguje, len je už elektrizovaný a prepnutý na automat, takže už nepotrebuje „strážcu majáka“ a preto bol jeho dom premenený na námorné múzeum.
Štát Maine, aj keď bol kedysi súčasťou kolónie a neskôr štátu Massachusetts s ním priamo nehraničí. Preto, keď idete do štátu Maine zo štátu Massachusetts musíte prejsť cez územie štátu New Humpshire. A o tomto štáte bude nasledujúci článok.
Lubo Repka.
