Rozdelila ich rieka Connecticut, ktorá aj teraz tvorí štátnu hranicu medzi štátmi New Hampshire a Vermont. O Vermont sa totiž sporili dve kolónie a neskôr štáty. New York a New Hampshire. A kde sa dvaja bijú tretí zvíťazí.
Ale teraz sa venujme tej časti kolónie New Hampshire, ktorá sa v roku 1788 (21. júna) podpisom ústavy Spojených štátov stala jej deviatym štátom v poradí.
Predtým, ako sem prišli prví Európania bola oblasť obývaná kmeňom Abenaki. Žili tu roztrúsení v malých skupinách a živili sa prevažne lovom. Krajina bola bohatá na zver a rieky boli plné rýb. Občas mali medzi sebou šarvátky, ale tie neboli veľmi krvavé. Miesta tu totiž bolo dosť a nebolo potrebné o nové loviská a územia bojovať. V sedemnástom storočí sa všetko začalo meniť. Z juhu prichádzali prví anglickí osadníci, ktorí dostali práva na vybudovanie kolónie ako odmenu za rozličné služby preukázané kráľovi. Ako prví to boli v roku 1622 John Mason a Sir Ferdinando Gorges. Územie, ktoré mohli obsadiť nebolo veľmi presne špecifikované a tak sa čoskoro dostali medzi sebou do konfliktu. Len pár rokov pred nimi oblasť preskúmali dvaja bádatelia, Francúz Samuel de Champlain a Angličan John Smith. Mason ani Gorges nikdy nenavštívili Nové Anglicko a už vôbec nie New Hampshire, ale vyslali sem svojich ľudí. Konflikty medzi nimi boli vyvolané delením územia a tak vznikli dve kolónie. Jedna, ktorá mala patriť Gorgesovi dostala názov Hampshire a druhá, Mansonova si dala názov New Hampshire. Rozpory ukončila vláda susednej kolónie Massachusetts, ktorá už bola lepšie spravovaná a zobrala pod svoju správu obidve tieto územia. Mason medzitým zomrel, ale jeho dediči sa snažili o prinavrátenie svojich práv. Kráľ Karol II. (Charles II) im v roku 1679 ich práva opätovne garantoval a ustanovil novú kolóniu s názvom Province of New Hampshire. Jej prvý guvernérom, ktorý dostal titul prezident bol menovaný John Cutt. Ale ani to dedičov neuspokojilo a tak stále protestovali, dá sa povedať donekonečna. Ale to nekonečno netrvalo veľmi dlho, lebo v roku 1691 svoje práva predali podnikateľovi Samuelovi Allenovi. Myslíte, že tým sa to vyriešilo? Nevyriešilo a neporiadok a zmätočná správa pokračovali ďalej. Menili sa nielen guvernéri, ale aj králi. Prišlo aj nové storočie, osemnáste a stále trvali spory. K tomu sa pridali územné konflikty so susedným Novým Francúzskom (teraz kanadský Quebeck) a v tomto celkovom zmätku sa pôvodní obyvatelia, o ktorých práva sa nikto nestaral postupne vytrácali. Dôsledkom týchto zmätkov bol veľmi pomalý rast populácie. V roku 1630 tu bolo asi 500 osadníkov. O sto rokov len asi 10 tisíc a v roku 1773 stále iba 73 tisíc. Indiánov nikto nepočítal, tí v týchto počtoch vôbec nie sú zarátaní.
I napriek všetkému sa obyvatelia provincie New Hampshire nakoniec zjednotili a našli spoločného nepriateľa a vinníka. Bol ním anglický kráľ. Spolu s ostatnými dvanástimi kolóniami povstali proti britskej nadvláde a útlaku, aby vybudovali nový slobodný štát, do ktorého na základe demokratických pravidiel dobrovoľne vstúpia a vytvoria úniu. Tou úniou sa stali Spojené štáty americké.
Na území provincie New Hampshire sa odohrala iba jediná bitka medzi revolučnými vojskami a britskou armádou. Odohrala sa 14. decembra 1774 v prístave Portsmouth, keď miestni patrioti prepadli pevnosť Fort William and Mary. Dostalo sa ku nim varovanie, ktoré sprostredkoval Paul Revere (spomínali sme ho v predchádzajúcom článku o štáte Massachusetts). Patriotom išlo o zásoby strelného prachu a zbrane, ktoré sa v pevnosti nachádzali. Tie sa im aj podarilo ukoristiť. Boje netrvali dlho a nikto pri tom nezahynul. Britská posádka pevnosti nebola veľmi početná a ani nebola taká odhodlaná bojovať. Nadšenie patriotov a ich túžba po slobode po prvýkrát zvíťazili nad profesionálnou armádou. Asi to je najvýznamnejší odkaz tejto bitky, na ktorú sú obyvatelia New Hampshire doteraz právom hrdí.
V tom období bol najväčším a najvýznamnejším mestom Portsmouth, ktorý má teraz asi 22 tisíc obyvateľov. Vtedy ich bolo asi 4 500. I napriek tomu sa nestal hlavným mestom nového štátu, nachádza sa totiž na pobreží a Američania majú dodnes strach z invázie od mora, preto sú skoro všetky hlavné mestá umiestnené vo vnútrozemí. V roku 1808 sa ním stalo mesto Concord. Malo síce iba asi 2 300 obyvateľov, ale to nebolo dôležité. V súčasnosti má Concorde asi 44 tisíc obyvateľov a je tretím najväčším mestom štátu New Hampshire.
Mesto bolo sídlom kmeňa Abenakiov už dávno pred príchodom Angličanov. Pôvodní obyvatelia ho volali Pennacook. Leží na rieke Merrimack, ktorá bola vždy bohatá na ryby a tie Indiáni lovili. Migrovali po nej lososy a jesetery. Pre kánoe bola rieka splavná vždy a tak slúžila Indiánom aj pre obchodné a komunikačné účely. Okrem toho pestovali aj kukuricu, fazuľu a tekvice. V roku 1725 do tohoto raja vstúpil prvý beloch. Volal sa Ebenezer Eastman, bol to kapitán, ktorý velil skupine osadníkov z mesta Haverhill v Massachusetts. Založili tu plantáž, ktorú pomenovali menom prevzatým od pôvodných obyvateľov: Penacook. V roku 1734 svoje mesto premenovali na Rumford. Netuším prečo, s rumom to asi nemalo nič spoločné. Možno skôr preto, že vtedajší vládca mesta Sir Benjamin Thompson bol vojvodom z Rumfordu. Ale už v roku 1765 mesto dostalo svoje terajšie meno. Concord totiž v angličtine znamená niečo ako zhoda, svornosť, harmónia. V New Hampshire proste opäť raz riešili nezhody a roztržky medzi sebou, tak aspoň symbolicky ich takto chceli urovnať.
Symbol každého amerického štátu je budova, kde sídli vláda a parlament. State House. Tá „newhampshirská“ bola postavená v rokoch 1815 až 1818. Dizajnovaná bola architektom Stuartom Parkom a následne bola niekoľkokrát rozširovaná a prestavaná až do dnešnej podoby.
Druhým najväčším mestom štátu New Hampshire je mesto Nashua. Má asi 91 tisíc obyvateľov a do týchto rozmerov sa mesto rozrástlo hlavne kvôli textilnému priemyslu. Leží na sútoku riek Merrimack a Nashua. Rieka Nashua vďačí za svoje meno miestnemu kmeňu Indiánov. Nashuovia obývali túto oblasť dávno pred príchodom Európanov.
V roku 1823 tu bola založená spoločnosť Nashua Manufacturing Company, ktorá využívala rieku na pohon textilných strojov pomocou vodných kolies. Po vybudovaní železnice nastal priemyselný rozmach mesta.
Najväčším mestom štátu New Hampshire je mesto Manchester. Tiež leží na rieke Merrimack a má asi 115 tisíc obyvateľov. V roku 1727 sa na mieste, ktoré miestni Indiáni volali „dobré miesto na chytanie rýb“ – Namaoskeag usadil vojenský veterán z indiánskych vojen menom John Goffe a stal sa tak prvým obyvateľom mesta, ktoré tu neskôr vzniklo. Malo výhodnú polohu, stretávali sa tu dve rieky, ktoré mali veľmi príjemné brehy, vhodné na budovanie vodných mlynov. V roku 1734 sa sem definitívne presťahoval aj s celou rodinou. Vtedy sa mesto ešte volalo Derryfield. V roku 1807 Samuel Blogett dokončil na rieke Merrimack stavbu kanálu a systému derivačných komôr. Tým sa stala rieka splavnou od Atlantického oceánu až po hlavné mesto Concord. Blogett mal víziu, že vybuduje Manchester v Amerike. Manchester v Anglicku bol v tej dobe symbolom textilnej priemyselnej výroby. Myšlienka spočívala v tom, že na pohon textilných strojov sa tu použijú vodné mlyny. To by bola oproti anglickému Manchesteru obrovská výhoda. Na jeho návrh sa v roku 1810 meno mesta zmenilo na Manchester. Následne ešte v tom istom roku založil Benjamin Prichard spolu s tromi bratmi Stevensonovcami spoločnosť Amoskeag Cotton and Woolen Manufacturing Company. Sídlo mala pri moste Amoskeag, takže názov jej dal most. Postavili vodný mlyn a aby ušetrili, kúpili spriadacie stroje z druhej ruky. Na svojom vrchole zamestnávala firma 17 000 ľudí, ktorí pracovali v asi 30 budovách. Stala sa najväčšou textilnou továrňou na svete.
Rieka Merrimack začína sútokom riek Pemigewasset a Winnipesaukee pri mestečku Franklin a ústi do Atlantického oceánu pri meste Newburyport. Je ústrednou riekou štátu New Hampshire, na jej brehu sa nachádzajú všetky jeho najvýznamnejšie mestá. Druhou najdôležitejšou riekou štátu New Hampshire je rieka Connecticut, ktorá tvorí jeho západnú hranicu so štátom Vermont.
Prejsť do štátu Vermont a navštíviť jeho hlavné mesto, to bol ďalší cieľ našej cesty. Rieku som chcel prekročiť v mieste, kde sa stretáva s Bielou riekou – White River. Na východnom brehu rieky Connecticut sa nachádza mestečko West Lebanon (do roku 1950 skôr známe ako železničný uzol Westboro). V päťdesiatych rokoch minulého storočia železničná doprava prakticky skolabovala a mesto upadlo. Dnes je tu len múzeum. Oproti na druhej strane rieky je už vermontské mesto White River Junction. Je rovnako malé a bezvýznamné ako sesterské mestečko oproti. A z rovnakého dôvodu. Zavinil to útlm v železničnej doprave.
História Vermontu je veľmi zaujímavá. Ako som už spomínal, o jeho územie sa sporili štáty New Hampshire a New York. Pôvodne súčasť kolónie New Hampshire sa oblasť stala predmetom záujmu osadníkov zo štátu New York. Vláda kolónie New York a neskôr aj štátu New York začala vydávať tzv. granty na pôdu v tejto oblasti. Problém bol, že na tú istú pôdu už vydala granty aj vláda kolónie a neskôr štátu New Hampshire. Išlo o územie na západ od rieky Connecticut až do stredu pohoria Green Mountain (po francúzsky Vert Mont). Opäť raz si osadníci delili územia, ktoré patrili pôvodným obyvateľom. Tí tu žili už 12 000 rokov. Dominovali dva kmene, Abenaki a Mohawk. Obidve vetvy patrili do rodiny algonkiánskych Indiánov, ale tu sa kmeň Abenakiov nazýval Sokoki a kmeň Mohawkov tvorili hlavne aj u nás známi Mohykáni. Aj keď aj oni medzi sebou často bojovali, to čo tu predvádzali belosi bolo nad ich chápanie. A to bol práve ich problém. Keby totiž s takým odhodlaním a spoločne aj oni bránili svoje územia, možno by sa dejiny tejto oblasti vyvíjali úplne inak.
Na rozdiel od nich sa pôvodní vlastníci grantov z New Hampshire spojili a vytvorili civilnú milíciu, ktorej dali aj pekný názov - Green Mountain Boys. Niečo ako „chlapci od Zelenej hory“. V roku 1777, teda počas Americkej vojny za nezávislosť vyhlásili na svojom území Vermontskú republiku. Tú samozrejme nikto neuznal, ale v podstate pretrvala až do roku 1791, kedy sa Vermont stal 14. štátom USA. Číslo 14 je odvtedy určitým symbolom štátu Vermont. Po 14 rokoch sa stali 14. štátom USA. Tým sa aj naplnili ich požiadavky a stali sa samostatným štátom, ale samozrejme v rámci únie s USA. To vlastne tiež chceli, lebo o úplnú samostatnosť až taký veľký záujem nikto nemal. Stalo sa to takto.
V januári roku 1777 sa zišli zástupcovia 28 obcí a deklarovali svoju samostatnosť, ktorá pretrvala 14 rokov. Ohradili sa nielen voči záujmom New Yorku a New Hampshire, ale aj voči britským a francúzskym nárokom na územia, ktoré pokladali za svoje. Francúzskym preto, lebo na severe susedí Vermont s provinciou Quebeck, ktorá bola v tom čase súčasťou francúzskych kolónií v dnešnej Kanade. V krčme Windsor Tavern spísal Elijah West ústavu nového štátu. Inšpiroval sa pritom ústavou štátu Pennsylvania. Vermont začal dokonca raziť mince, ktoré sa volali Vermont coppers, teda niečo ako „vermontské medenáky“.
Založili si aj nové hlavné mesto, ktoré nazvali Montpelier. Stalo sa tak presne 14. augusta 1781. Prví obyvatelia sa sem nasťahovali v máji roku 1787. Ako sa v encyklopédii vtipne píše: „populácia rýchlo rástla a už v roku 1791 malo mesto 117 obyvateľov“. V súčasnosti má 7 477 obyvateľov a je najmenším hlavným mestom v USA.
Veľa sa ale nebojovalo a keď sa bojovalo, tak iba proti Angličanom. Štáty New York aj New Hampshire nakoniec uznali právo obyvateľov Vermontu na vlastný štát, takže všetko sa vyriešilo za rokovacími stolmi. Veľké zásluhy na tom mal pán Thomas Chittenden.
Chittenden sa narodil v štáte Connecticut, kde sa aj oženil s rodáčkou Alžbetou Meigs. Mali spolu 4 synov a 6 dcér a všetci sa dožili dospelosti, čo vtedy nebolo samozrejmé. V roku 1774 sa presťahovali na pôdu, ktorú im grantom zaručovala kolónia New Hampshire na území dnešného Vermontu. Zúčastnil sa aj rokovaní kontinentálneho kongresu, kde zastupoval záujmy Vermontu, ktorý sa tiež chcel stať súčasťou novovznikajúcich Spojených štátov. Kvôli sporom o granty medzi New Yorkom a New Hampshire to kongres neumožnil. Platila totiž klauzula, že v prípade nevyriešených a neuzatvorených územných sporov sa štát, ktorého sa to týka nemôže stať členom únie až kým sa územné spory definitívnym spôsobom nevyriešia. No a práve pán Chittenden má najväčšiu zásluhu na tom, že sa to nakoniec podarilo.
Týmto sme uzatvorili časť o štátoch Nového Anglicka a zostali nám už iba tri južanské štáty, Georgia a Severná a Južná Karolína. O nich budú posledné tri články tejto série. Tak vytrvajte v čítaní a ja sa pokúsim vytrvať v písaní.
Lubo Repka.
