A niekedy ho označujú ako štát ležiaci medzi mestami Philadelphia a New York. A my sme ho aj takto spoznali. Vyrazili sme z Philadelphie a keď sme odchádzali, čakal nás New York. Pre mňa ostane štátom, ktorý sa nachádza medzi týmito dvoma významnými mestami.
Z Philadelphie prejdete po moste Benjamina Franklina a ste v štáte New Jersey, konkrétne v meste Camden. Nie je to veľmi zaujímavé mesto. Niekedy ho berú ako jednu z horších štvrtí Philadelphie. Ja som tu mal jeden jasný cieľ. Chcel som si pozrieť bojovú loď USS New Jersey. Kotví na brehu rieky Delaware a pozrieť si ju môžete ako múzeum. Loď je doteraz najväčšou bojovou loďou aká kedy bola postavená.
Na vodu bola spustená 7. decembra roku 1942. Až do 7. januára 1944, kedy preplávala Panamským kanálom do Tichého oceánu ju testovali v Karibskom mori, kde zároveň cvičili posádku lode a pripravovali ju na bojové aktivity. Aj posádka aj loď sa potom vyznamenali nielen v bojoch proti Japonsku počas Druhej svetovej vojny (Guam a Okinawa), ale bola nasadená aj v Kórejskej vojne (1950 až 1953), Vietnamskej vojne (1967 až 1969) a počas občianskej vojny v Libanone (1983 až 1984). Naposledy slúžila počas vojny v Perzskom zálive v roku 1989. V roku 1990 bola „poslaná do dôchodku“. Do svojho terajšieho kotviska v Camdene priplávala 15. októbra 2000 a odvtedy je tu.
Loď je nositeľkou mnohých vyznamenaní. Deväť „bojových hviezd“ má za svoju službu v Druhej svetovej vojne, štyri za Kórejskú vojnu, dve za Vietnamskú a štyri za Libanon a Perzský záliv. Spolu 19 bojových hviezd. Okrem toho dostala aj množstvo iných vyznamenaní a je najviac dekorovanou bojovou loďou v histórii námorníctva USA.
Po dĺžke loď meria 270 metrov. Dokázala vyvinúť rýchlosť 33 uzlov (61 kilometrov) za hodinu. Posádku tvorilo 1921 námorníkov a veliteľov. Jej výzbroj bola impozantná. Menila sa s rokmi, ktoré lodi pribúdali a bola niekoľkokrát vylepšená, modernizovaná. Mala dva katapulty pre lietadlá a palubu pre 4 helikoptéry.
Po prehliadke tejto lode sme smerovali do hlavného mesta, ktorým je Trenton. Trenton je pekné a upravené mesto, ale ako veľa iných hlavných miest je to v podstate malomesto, sídlo úradníkov. Pôsobilo smutne prázdno, múzeá boli zatvorené a budova kapitolu v rekonštrukcii.
Iné je to, čo sa týka histórie štátu New Jersey. Tu zohralo mesto Trenton významnú úlohu hlavne počas americkej revolúcie pri bojoch o nezávislosť. V priebehu obdobia vojny o nezávislosť medzi Američanmi a Britmi sa tu odohralo veľa významných bitiek. Štát New Jersey si preto vyslúžil aj prezývku „križovatka vojny o nezávislosť“. Na začiatku boli britské vojenské jednotky oveľa lepšie vycvičené, vyzbrojené a aj oveľa lepšie zásobované. Mnohí vojaci si predstavovali, že ľahko zvíťazia v každej bitke. Sprvu to tak aj bolo, ale neskôr sa situácia úplne otočila. Tí, ktorí bojujú za svoju slobodu to možno majú spočiatku ťažšie, ale história nás učí, že takmer vždy nakoniec vyhrajú.
Začiatkom decembra roku 1776 bola morálka amerických vojakov na bode mrazu. Presne ako počasie vonku. Z New Yorku ich Briti vytlačili až do Pensylvánie za rieku Delaware. Generál Washington nariadil svojim jednotkám prechod rieky Delaware a plánoval útok na Trentonskú posádku. Tvorili ju žoldnieri z Hessenska, Nemci, ktorí sa dali najať za peniaze a bojovali na strane Britov. Boli rozdelení do troch regimentov po 500 vojakoch, teda celkom ich bolo 1 500.
Washingtonovi vojaci sa cez rieku dostali na pltiam podobných plytkých člnoch. Každý vojak mal 60 nábojov a proviant na tri dni. Celkom ich bolo 2 400. Rieku prechádzali v noci za dažďa, ktorý sa neskôr zmenil na sneženie. O ôsmej ráno 26. decembra roku 1776 boli všetci pripravení a zahájili prekvapivý útok na Hessencov. Trenton mal vtedy iba dve ulice a asi 100 domov. Jedna ulica sa volala King Street a druhá Queen Street. Po tvrdých bojoch v uliciach aj domoch, keď sa na stranu amerických vojakov často pripojili aj obyvatelia mesta sa bitka skončila úplným víťazstvom revolučnej armády. Žoldnieri, ako ich hanlivo volali Američania, mali 22 zabitých, 83 ranených a 896 sa ich vzdalo. Zahynul aj ich veliteľ plukovník Johann Rall. Američania ukoristili množstvo zbraní, munície, proviantu (pivo a tvrdý alkohol), obuv a ošatenie. A hlavne toto víťazstvo zdvihlo morálku vojakov. V priebehu ďalších desiatich dní sa odohrali ešte dve bitky a v obidvoch zvíťazili Američania. Tak sa im podarilo vytlačiť Britov z juhu New Jersey a až do konca zimy bol pokoj.
Po boji sa šírili správy, že Nemci noc pred útokom slávili Vianoce a riadne sa opili, takže na druhý deň mali opicu a preto tak slabo bojovali. Historici to ale spochybňujú, vraj to sú len fámy. Ktovie.
Z nudného Trentonu sme sa ponáhľali do Jersey City. Nevedeli sme sa dočkať výhľadov na mesto New York. Pozeral som si rozličné fotky na instagrame a bol som pripravený nájsť tie najlepšie miesta na fotenie. Keď chcete mať dobré fotky, musíte na dôkladne vybraté miesto prísť v rozličných časoch. Ráno aj večer a potom samozrejme aj v noci. Prvé večerné zábery sme stihli ešte v deň nášho príchodu.
Teraz sa vám pokúsim vysvetliť, ako to je s mestom Jersey City. Samotný okres Jersey City má iba 262 tisíc obyvateľov. To by znamenalo, že sa jedná o mesto, ktoré je polovičkou Bratislavy. Striktne administratívne to tak aj je, ale vy, keď sem prídete ako návštevník, ocitnete sa v meste, ktoré má 20 miliónov obyvateľov. Ako je to možné? Jednoducho tak, že vy vôbec nevidíte hranice, kde sa jednotlivé mestá, resp. ich časti prelínajú. Keď si organizujete svoj pobyt napríklad v New Yorku, v pohode sa môžete ubytovať v Jersey City, pretože v konečnom dôsledku sa ocitnete uprostred aglomerácie, ktorá má ako som už spomenul 20 miliónov obyvateľov. Metrom sa presuniete z jedného mesta do druhého za pár minút a za drobné. Ráta sa sem aj mesto Newark, ktoré je síce trochu vzdialenejšie od New Yorku, ale po celej ceste z jedného mesta do druhého ste stále v husto zastavanej obytnej časti. Alebo také mesto Hoboken. Administratívne je to samostatné mesto s počtom obyvateľov asi 50 tisíc, ale vy kľudne pešo popri rieke Hudson prejdete z Jersey City do Hobokenu a ani si to nevšimnete.
Celá oblasť je okrem toho ohromne kozmopolitná. Oficiálne štatistiky uvádzajú 47% bielych, 15,7% čiernych, 24,1% hispánskych a 10,8% aziatov. Všetci z nich majú rozličné korene, napríklad Európania sú tu zastúpení snáď každým národom. Sú tu Angličania, Nemci, Taliani, Španieli, Gréci, Slovania... Z Ázie je tu veľa Číňanov, Indov, Japoncov, Indonézanov, Filipíncov atď. Nájdete tu akúkoľvek reštauráciu, na akú si len spomeniete a väčšinou vám bude chutiť, akoby ste boli priamo v Taliansku, Indii alebo v Číne. Všetci sú tu potomkovia dávnych prisťahovalcov, alebo sa sem prisťahovali iba nedávno. Ale všetci sa cítia byť Američanmi.
Najväčšia vlna prisťahovalcov prišla koncom 19. storočia a na začiatku 20. storočia. V rokoch 1892 až 1924 sem prišlo 12 miliónov ľudí. Lode, ktorými prichádzali zakotvili v prístave buď v New Yorku alebo v Jersey City. Všetci museli prejsť imigračným procesom a ten sa konal výlučne na ostrove Ellis.
Imigračný úrad tu bol oficiálne otvorený 1. januára roku 1892 a prvou oficiálnou imigrantkou bola Anna Moorová, sedemnásťročná Írka z mesta Cork. Spolu s ňou a jej dvoma bratmi v ten deň vybavili 700 prisťahovalcov. Imigračný pohovor pozostával z lekárskej prehliadky a motivačného rozhovoru. Neprešlo ním asi jedno percento, teda jeden zo sto sa musel vrátiť tam, odkiaľ prišiel. Po roku 1924 boli podmienky imigrácie do USA podstatne sprísnené, takže už toľko prisťahovalcov neprichádzalo. Svojmu účelu prestal ostrov slúžiť v roku 1954.
Tí, ktorí mali namierené do Nového Anglicka, išli cez New York a tí, ktorí chceli ísť do južných štátov išli na vlakovú stanicu v Jersey City. Pritom drvivá väčšina z nich išla cez New Jersey, podľa odhadov až 10,5 milióna. Pre všetkých to bolo životné rozhodnutie. Na začiatku bolo rozhodnutie ísť za lepším životom. Ten Amerika sľubovala. Potom bolo potrebné prežiť cestu do Ameriky. Pre nás Slovákov bolo ťažké len sa dostať na loď. Najprv ste sa museli dostať do Anglicka alebo aspoň do Amsterdamu. Potom vás čakala plavba loďou, niekde v podpalubí ste nezvyknutý na kolísanie lode vracali možno aj celú cestu. Hygiena veľmi úbohá, strava odporná. Takýto zničení ste sa potom postavili pred imigračnú komisiu na ostrove Ellis. A keď sa vám podarilo dostať do USA, tak ste boli len na začiatku. Ak ste tam už niekoho poznali, išli ste za ním. To ale mohlo byť ďaleko, predstavme si, že v Pittsburghu. Na stanici v Jersey City ste si najprv vymenili peniaze v zmenárni, kde vám dali doláre aj za zlato, striebro a všetky možné európske papierové peniaze. Nasadli ste na vlak a množstvom komplikovaných prestupov ste precestovali nejakých 500 kilometrov. Anglicky ste nevedeli a tak ste sa museli dorozumievať rukami-nohami. Pritom celý váš majetok, všetky ušetrené peniaze, oblečenie na dlhú cestu a podobne, ste mali v kufri, alebo skôr v ruksaku a nosili ste to všade so sebou, aby vám ich niekto neukradol. Obdivuhodné. Welcome to America!
Dnes je na ostrove múzeum a spolu s ostrovom, na ktorom sa nachádza Socha slobody je hojne navštevované turistami. Dá sa sem dostať iba loďou. Keď si kúpite lístok je to zároveň vstupenka do múzea. Lode sem chodia z Manhattanu a z Jersey City. Počas našej návštevy lode z Jersey City nepremávali, pretože búrka zničila lodné nástupište a ešte nebolo opravené. Z Manhattanu sa sem dalo dostať, ale keďže Sochu slobody sme už videli, tak sme si to nekomplikovali a boli sme sa na Ellis ostrov pozrieť iba z brehu z Liberty State Parku.
V tomto parku je aj pamätník na jedenásty september 2001. Je venovaný obetiam teroristického útoku na dvojičky. Volá sa Empty Sky. Tento memoriál sa nachádza priamo oproti miestu, kde kedysi stálo Svetové obchodné centrum (World Trade Center). To, akú má tento pamätník podobu bolo rozhodnuté v anonymnej súťaži pozostalých po obetiach a tých, ktorí útok prežili. Vyberalo sa z 320 projektov. Pri týchto teroristických útokoch (na WTC, Pentagón a Shanksville v Pensylvánii) zahynulo celkom 749 obyvateľov New Jersey. Ich mená sú vyryté do platní z nehrdzavejúcej ocele, ktoré majú po dĺžke presne ten istý rozmer, ako bola široká stena každej budovy dvojičiek. Názov memoriálu je z rovnomennej pesničky Brucea Sprinsteena, v ktorej spieva o prázdnom nebi na mieste, kde kedysi stáli dvojičky.
Central Railroad of New Jersey Terminal je vlaková stanica v Jersey City. Postavená bola v roku 1889. Nahradila starú budovu z roku 1864 a slúžila až do roku 1967. Nachádza sa tiež v Liberty State Parku. Cez hlavnú budovu ste sa dostali ku dvanástim nástupištiam. K nim prichádzali vlaky po dvadsiatich koľajiskách.
Druhou veľkou železničnou stanicou je Hoboken Terminal, ktorý funguje ešte aj v súčasnosti. Sem sme sa presunuli Uberom a naspäť sme si to pekne odkráčali až do nášho hotela.
Terminal Hoboken spájal Manhattan so západom Ameriky. Otvorili ho 25. februára roku 1907. Stanica je veľmi obľúbená u producentov filmov. Bola použitá pri scénach v takých kasových trhákoch, ako boli Funny Girl, Tri dni kondora alebo Vtedy v Amerike.
Hoboken leží na pravom brehu rieky Hudson a priamo oproti nemu sa nachádza možno najkrajšia časť New Yorku. Výhľady na siluetu New Yorku sú odtiaľto z Hobokenu jedinečné. Úprimne, mal som veľký problém vybrať nejaké fotografie. Musel som totiž vyberať asi z 50 záberov a jeden bol krajší ako druhý. Snáď som ich sem nedal príliš veľa, nechcem vás unudiť.
Hoboken je úzko spätý aj s najväčšou speváckou hviezdou Ameriky – Frankom Sinatrom. Narodil sa tu 12. decembra roku 1915. Bol jediným synom talianskeho prisťahovalca Anthonnyho Martina Sinatru, ktorý prišiel do Ameriky v roku 1895 a Natalie Delly Gavarantovej. Tá sa sem prisťahovala z talianskej Ligúrie o dva roky neskôr. Svet a umelci sú niekedy nevďační a tak to bolo aj v prípade Sinatru. Žiadna jeho pesnička nie je venovaná Hobokenu, ani New Jersey ale zato New Yorku venoval jednu zo svojich najslávnejších. New York New York.
Ako som už spomenul, pešo sme sa vrátili až do nášho hotela v centre New Jersey a po sprche sme sa vybrali urobiť si posledné fotky mesta pri západe slnka s cieľom niekde sa navečerať. Ešte možno k tomu chodeniu. Dnes už vám smartphone meria aj vašu fyzickú aktivitu v priebehu dňa, takže na konci dňa máte možnosť si pozrieť, koľko krokov ste v ten a ten deň urobili. Ja si to raz za čas rád pozriem. Niekedy som aj prekvapený, koľko sme sa nachodili. Desať až dvanásť kilometrov za deň nie je žiadna výnimka.
A máte pravdu! Ešte chýbajú fotky s východom slnka. Samozrejme, že som si kvôli tomu v posledný deň privstal. O pol šiestej ráno som bol opäť na brehu rieky Hudson. A tu je zopár fotiek z toho rána. Stálo to za to.
V ďalšom článku sa už budeme venovať štátu New York. Trochu samozrejme spomeniem aj mesto, ale o tom už som jeden blog napísal, môžete si ho prečítať tu: https://luborepka.blog.sme.sk/c/423298/new-york-city-brana-do-noveho-sveta.html
A tak sa sústredíme na iné lokality, napríklad Woodstock alebo Niagarské vodopády.
Lubo Repka.
