A nielen to, ale aj to čo vieme, je dosť skreslené a nepresné, dokonca zavádzajúce. Pred pár rokmi som si predsavzal, že navštívim všetkých 13 pôvodných kolónií a pokúsim sa naštudovať si ich históriu, aby som lepšie pochopil súčasnú Ameriku. Chýbajú mi ešte tri štáty, ale dúfam, že čoskoro sa mi ich podarí navštíviť a tak som si povedal, že začnem s tými, ktoré som už videl.
A kde inde začať ako vo Virgínii? Bola prvým územím, na ktorom sa vylodili anglickí kolonizátori. Vyslaní sem boli akciovou spoločnosťou, založenou kráľom Jakubom I. (James Charles Stuart I., kráľ Anglicka a Škótska) za účelom osídlenia Severnej Ameriky. V tom čase už v Severnej Amerike mali svoje prvé kolónie Španieli, Francúzi aj Holanďania. Angličania teda meškali a cieľom bolo dohnať toto meškanie a uchytiť sa v Novom svete.
Tá úplne prvá výprava pozostávala zo 105 dobrovoľníkov (medzi nimi len dve ženy) a 39 členov posádky na troch lodiach. Jeden dobrovoľník cestou zomrel a tak sa vylodilo len 104 Angličanov. V apríli 1607 priplávali do zátoky, ktorá sa teraz volá Chesapeake Bay. Hľadali vhodné miesto na vybudovanie kolónie a preto pokračovali v plavbe po zátoke až do ústia rieky, ktorú neskôr pomenovali podľa svojho kráľa James River. Dňa 14. mája 1607 vybrali ako miesto na postavenie prvého osídlenia neobývaný riečny ostrov, pretože spĺňal kritériá, ktoré im boli písomne uložené vedením spoločnosti. Mali prikázané zapečatenú obálku otvoriť až keď budú na mieste. Okrem inštrukcií, ako vybrať bezpečné miesto v liste bol menovaný aj prvý veliteľ kolónie. Bol ním kapitán John Smith. Problém bol, že počas plavby bol obvinený zo vzbury a po pristátí plánovali jeho popravu. Na základe inštrukcií ho kapitán Christopher Newport oslobodil, čím sa vyhol obeseniu a ujal sa vedenia osadníkov.
Už 15. júna boli ukončené práce na stavbe prvej trojuholníkovej palisandrovej pevnosti. Zatiaľ boli závislí na dodávkach potravín a materiálu z Anglicka, tie však prichádzali zriedkavo. Prvá takáto zásielka prišla 2. januára 1608 a s ňou aj ďalších 70 osadníkov. Druhá prišla až 1. októbra toho istého roku. Aj s touto dodávkou prišlo ďalších sedemdesiat nových osadníkov. Medzi nimi aj prví neanglickí osadníci. Niekoľko Holanďanov, jeden Nemec, jeden Poliak a jeden Slovák. Boli to remeselníci, ktorí spočiatku nemali rovnaké práva ako ostatní kolonisti, voči čomu sa ohradili a tak bol zaznamenaný prvý štrajk v Novom svete. Nakoniec vedenie kolónie usúdilo, že by tiež mali mať rovnaké práva ako ostatní a tiež hlasovacie práva. Lebo kolónia sa od počiatku organizovala ako demokracia.
Začiatky boli neuveriteľne ťažké. Len do príchodu prvých zásob zomrelo z pôvodných 104 osadníkov päťdesiat. Ale nahradili ich noví. To ale bolo stále málo na vybudovanie riadnej kolónie. Do roku 1610 prežilo iba 60 kolonistov, pričom celkovo ich do tej doby prišlo asi 500.
Veľmi skoro došlo aj ku kontaktu s pôvodným obyvateľstvom, indiánmi. Územie ovládal náčelník Powhatan a s ním osadníci vychádzali veľmi dobre. Zásluhu na tom mala aj dcéra náčelníka, známa ako Pocahontas.
Prvý konflikt s indiánmi kmeňa Powhatan vznikol v roku 1609, ale podarilo sa ho uhasiť a nasledovalo niekoľko rokov prímeria. Indiáni mohli slobodne navštevovať Jamestown a pomáhali osadníkom získavať potraviny na prežitie. Pocahontas sa medzi belochmi páčilo a dokonca sa nechala aj pokrstiť a prijala meno Rebeka. Kapitán James Smith sa o nej zmienil aj vo svojich listoch, správach pre kráľovskú rodinu. Bohužiaľ často veci prikrášľoval tak, ako sa mu to práve hodilo. V podstate išlo neustále o boj medzi osadníkmi a indiánmi, niekedy diplomatický inokedy vojenský. Došlo to tak ďaleko, že osadníci Pocahontas zajali a vymáhali od jej otca rozličné ústupky. Ale inak sa k nej chovali veľmi dobre a tak sa netreba čudovať, že sa jej v pevnosti páčilo. Dňa 5. apríla roku 1614 sa vydala za ovdovelého plantážnika menom John Rolfe.
Práve John Rolfe zohral kľúčovú úlohu v konečnom úspechu kolónie. Doniesol so sebou nové semienka juhoamerického tabaku, ktorý kvalitou značne prevyšoval tabak, rastúci prirodzene vo Virgínii. Stal sa z neho bohatý plantážnik a veľmi úspešný obchodník. Možno aj z marketingových dôvodov priviedol svoju krásnu indiánsku manželku a s ňou aj niekoľko ďalších indiánov do Anglicka. V júni roku 1616 pristáli v Playmounthe a kočom sa vybrali do Londýna. Virginia Company ju prezentovala ako princeznú a zažila veľkú slávu, bohužiaľ ochorela a zomrela. Pohreb sa konal 21. marca roku 1617 a bola pochovaná s veľkými poctami v kostole Svätého Juraja v mestečku Gravesend. Jej hrob bol pri zemetrasení v roku 1727 zničený a odvtedy je presné miesto jej odpočinku neznáme. John Rolfe a Pocahontas mali spolu syna Tomáša, ktorý potom žil vo Virgínii. Mal dcéru, ktorá keď sa vydala mala syna a ten potom splodil ešte 6 detí, ktoré prežili...
Otec Pocahontas Pawhatan zomrel v roku 1618 a to bol koniec mierového spolunažívania pôvodných obyvateľov s osadníkmi. Jeho nástupcom sa stal jeho brat Opechancanough. Najprv sa tiež tváril ako priateľ belochov, ale pritom sa pripravoval na vojnu. Pod jeho velenie patrilo ďalších 30 kmeňov, ktoré žili v okolitých lesoch. Ráno 22. marca roku 1622 podnikol prekvapivý útok na sídla kolonistov a to odrazu na viacerých miestach. Brutálnym spôsobom zabili 347 osadníkov, mužov, ženy aj deti, ich farmy vypálili a zrovnali so zemou. Začala sa 5 rokov trvajúca vojna.
Aby ste si urobili predstavu, ako sa asi bojovalo, tak musíte vedieť, že osadníci boli skôr roľníci ako vojaci. Mali síce strelné zbrane, ale to boli muškety. Nabíjali sa spredu a pri dobrom výcviku ste boli schopný vystreliť jeden až dva náboje za minútu. Presnosť strely a jej účinnosť bola asi tak 50 metrov. Z desiatich prípadov trikrát puška zlyhala. Indián dokázal lukom za minútu vystreliť 7 šípov na vzdialenosť 70 až 120 metrov. Takže o prevahe belošských zbraní nemôže byť ani reč.
Boli to pre osadníkov ťažké časy. Ale z Anglicka prichádzali stále noví a noví osadníci, ich prílev sa už nedal zastaviť. Medzi nimi aj vydajachtivé ženy. Vidina voľnej zeme a veľkých výnosov z pestovania tabaku lákala nových a nových ľudí, lode ich nestačili privážať. A to nakoniec rozhodlo. Osadníci postupne pôvodných obyvateľov vytláčali a zakladali stále nové a nové osady a farmy. Kolónia sa uchytila. V roku 1624 kráľ James I. odobral spoločnosti Virginia všetky právomoci nad kolóniu a ustanovil ju ako svoj kráľovský majetok, Crown Colony.
Jamestown sa stal hlavným mestom kolónie Virgínia a ostal ním až do roku 1699. Vďaka tabaku kolónia prosperovala. Virdžínsky tabak sa stal svetovým pojmom a je ním doteraz. Vznikali nové mestá, plantáže a na prácu si farmári kupovali čiernych otrokov z Afriky. Lode ich vozili hlavne zo západnej Afriky, kde ich ani nemuseli chytať, v podstate ich kupovali od miestnych vládcov, ktorí predávali do otroctva vlastných ľudí. Tí boli v neľudských podmienkach prepravovaní do Ameriky a tam predávaní ako dobytok. Zajatí indiáni neboli na prácu použiteľní, boli príliš hrdí a slobodní.
Kolonisti postupne prenikali ďalej do vnútrozemia. Hranice jednotlivých kolónií boli určené iba voči iným kolóniám, ktoré s nimi susedili. Smerom na západ nebola zatiaľ žiadna hranica. Preto aj prvé mapy kolónií vyzerali takto:
Až po vzniku USA došlo aj ku štiepeniu kolónií na menšie samostatné štáty, a tak z územia kolónie Virgínia postupne vznikli štáty West Virginia, Kentucky a veľká časť štátov Illinois a Indiana. A samozrejme Washington D.C., viď môj starší blog Washington D.C.
Len asi 50 kilometrov na juh sa rieka James vlieva do Atlantického oceánu v zálive Chesapeake. Sem sa vlieva aj ďalšia virgínska rieka Elisabeth River. A na jej pravom brehu až po more sa rozprestiera mesto Norfolk.
Norfolk má asi 250 tisíc obyvateľov a je tretím najväčším mestom Virgínie. Je v podstate obklopené vodou, čím sú vytvorené ideálne podmienky pre vybudovanie prirodzeného prístavu. Je tu najväčší vojenský námorný prístav na svete a NATO tu má umiestnené až dva strategické štáby velenia.
Všetko v meste Norfolk sa točí okolo lodí, vojnových lodí a lodného priemyslu, preto si tu každý návštevník musí pozrieť múzeum Nauticus.
Múzeum bolo zriadené v roku 1988, stavať sa začalo v roku 1992 a pre verejnosť ho otvorili v júni roku 1994. Múzeum má tri poschodia. Na prízemí sú premietacie miestnosti s náučnými filmami pre deti aj pre dospelých, na druhom poschodí je námorné múzeum a vstup na bojovú loď Wisconsin a na treťom poschodí sú inštalované rozličné námorné a vedecké prístroje, s ktorých funkcionalitou sa môžete oboznámiť.
USS Wisconsin je jedna z najväčších bojových lodí aké boli kedy postavené. Zakotvili ju tu 7. decembra roku 2000 na jej 57. výročie. Na vodu bola postavená v roku 1943, dva roky po japonskom útoku na Pearl Harbor. Loď sa vyznamenala v boji proti Japoncom, ale aj v Kórejskej vojne. Dokonca sa zúčastnila aj operácie Púštna búrka v Perzskom zálive v januári a februári roku 1991. Na jej palube bolo deväť kanónov, ktoré boli schopné vypáliť 1 200 kilogramov vážiace strely s doletom 32 kilometrov. Predstavte si, že na vás páli loď a vy ju ani nevidíte. Dolet strely 32 kilometrov znamená, že loď strieľala ponad horizont. Bežne na mori vidíte maximálne desať kilometrov, potom v dôsledku guľatosti zeme je pre vás všetko za horizontom. Z výšky paluby lode mohla byť viditeľnosť tak 20 kilometrov, ale loď ste z tridsiatich kilometrov pravdepodobne ani nevideli. Opancierovaná bola 36,8 centimetrov hrubým ochranným oceľovým plášťom. Na dĺžku meria 270 metrov a mohla dosiahnuť rýchlosť až 33 uzlov (61 km/hod.). Posádku tvorilo 1 921 námorníkov. Medzi námorníkmi mala sympatickú prezývku. Volali ju Big Whisky.
Virginia Beach je čo sa týka počtu obyvateľov najväčším mestom Virgínie. Leží na pobreží Atlantického oceánu a je veľmi obľúbeným letoviskom. Dlhé kilometre pláží, stovky hotelov a nespočetné množstvo reštaurácií prilákajú každoročne milióny turistov.
Nachádza sa tu aj miesto prvého pristátia lodí, ktoré pod velením kapitána Newporta privážali v roku 1607 kolonistov do Ameriky. Až potom, ako vyhodnotili miesto ako nevhodné na postavenie novej kolónie sa presunuli hore po prúde rieky do Jamestownu.
Naval Aviation Monument je venovaný námornému letectvu a pobrežnej stráži. Je tu niekoľko bronzových sôch vytvorených sochárom menom Mike Maiden. Je tu napríklad aj socha pilota Druhej svetovej vojny, ktorý ako prvý pristál lietadlom na lodi. Volal sa Eugene Ely.
King Neptune Statue sa nachádza na slávnej promenáde Boardwalk. Na tejto promenáde sa hlavne počas víkendov odohráva všetko zaujímavé, čo si turisti môžu priať. Muzikanti tu hrajú len tak pre zábavu alebo za malé drobné, umelci predvádzajú svoje umenie, výtvarníci svoje maľby a podobne. A jedným z top miest je práve park pri soche Neptúna. Táto 11 metrov vysoká socha je asi na každej fotke, ktorú si tu turisti urobia.
Socha nórskej dámy je pamiatkou na nórsku loď, ktorá tu stroskotala v roku 1891. Loď Diktator tu nabehla v silnej búrke na pieskové dno iba 100 metrov od pobrežia. Ľudia z mesta sa všemožne snažili zachrániť posádku lode, ale nie všetkých zachránili. Zachránili 8 ľudí zo 17, ktorí sa na lodi nachádzali. Pri nešťastí zahynula aj Johanna, tehotná manželka kapitána Jorgona a ich štvorročný syn.
Súčasným hlavným mestom Virgínie je Richmond. Počas americkej občianskej vojny bol Richmond hlavným mestom konfederácie.
Richmond leží na rieke James. Akoby sa všetko vo Virgínii točilo okolo tejto rieky. Založený bol v roku 1742 a v súčasnosti má len o málo viacej ako 200 tisíc obyvateľov. Nie je to teda veľké mesto a to má svoje výhody. Môžete ho celé pochodiť pešo. A keďže leží na rieke, tak si ho samozrejme musíte pozrieť aj z jeho mostov. Je ich tu niekoľko a klenú sa nad dravou riekou, pretože tu pôvodne končili vodopády. Hladina rieky tu v dĺžke asi 11 kilometrov padá o 32 výškových metrov.
Najprv sa ale mesto vyznamenalo pri vzniku samostatných Spojených štátov. Na Druhom kontinentálnom kongrese, ktorý fakticky riadil novovznikajúci štát až do roku 1781 (ustanovený bol 10. mája 1775 v Richmonde), predniesol jeden z otcov zakladateľov (takto nazvali najvýznamnejších predstaviteľov boja za samostatnosť USA neskôr historici) Patrick Henry v kostole svätého Jána svoju slávnu reč, ktorej výrok „smrť alebo sloboda“ (Give me liberty, or give me death!) sa stal sloganom a heslom kongresu. Tento kongres naštartoval revolúciu a boj o nezávislosť s Veľkou Britániou. Neskôr sa presunul do Philadelphie. Deklaráciu nezávislosti prijal 2. júla 1776 a do platnosti vstúpila o dva dni neskôr, potom ako ju ratifikovali zástupcovia všetkých 13 bývalých kolónií. Preto je 4. júl najvýznamnejším štátnym sviatkom USA.
O nejakých 85 rokov neskôr sa už na toto heslo zabudlo, teda aspoň vo vzťahu k čiernym otrokom. Virgínia im odoprela dať slobodu a tak sa stala súčasťou konfederácie. Richmond sa dokonca stal jej hlavným mestom.
Virgínia bola v čase tesne pred vypuknutím občianskej vojny ekonomicky veľmi silným štátom. Priemysel a poľnohospodárstvo boli v rovnováhe, tabakom zásobovali sever a priemyselnými výrobkami a produktmi z ocele juh. Proti secesii (odtrhnutiu od USA) bola väčšina, k čomu ich viedli hlavne ekonomické výhody zotrvania celistvých Spojených štátov. Proste rozumné dôvody. Zvrat nastal potom, ako Lincoln požadoval v novembri roku 1860 „dodať“ do svojej armády 75 tisíc „dobrovoľníkov“. Následne zasadal parlament Virgínie a 17. apríla 1861vyhlásil odtrhnutie od USA, čo si nechal v máji potvrdiť referendom. Takže celý proces bol úplne demokratický. To vyvolalo vlnu nadšenia v radoch secesionistov a prezident konfederácie Jefferson Davis rozhodol, že hlavné mesto sa presunie z Montgomery v Alabame do Richmondu.
Konfederáciu amerických štátov pôvodne vytvorilo 7 štátov (Georgia, Louisiana, Alabama, Mississippi, Florida, Texas a Južná Karolína), ktoré nesúhlasili so zrušením otroctva. To navrhoval novozvolený prezident Abraham Lincoln. Bol prvým republikánskym kandidátom, zvoleným za prezidenta Spojených štátov. Strana republikánov vznikla v roku 1856. Demokratická strana má dlhšiu a zložitejšiu históriu. Pôvodne sa volala demokraticko-republikánska strana a založili ju Thomas Jefferson a James Madison ešte v roku 1790. V roku 1824 sa rozštiepila a republikánska časť sa zmenila na stranu Whig. Tej sa ale veľmi nedarilo a v 1856 zanikla, pričom na jej troskách vznikla republikánska strana. A do jej programu sa dostalo zrušenie otroctva. S týmto programom potom v roku 1860 vyhral voľby Lincoln a následne plniac program strany doviedol štát do rozpadu. Zjednotil ho až vojenskou porážkou konfederácie v roku 1865.
Múzeum konfederácie (Museum of Confederation) sa venuje tejto smutnej časti dejín USA. Teda venovalo. Od roku 1894 až donedávna. V roku 2018 ešte toto múzeum fungovalo a my sme ho aj navštívili. V súčasnosti už je zrušené. Zbierky múzea presunuli do Múzea občianskej vojny. Vojna si vyžiadala vyše milióna ľudských obetí, čo vtedy boli 3 percentá všetkého obyvateľstva. Hrozivejšie čísla dáva iná štatistika, podľa ktorej vo vojne zomrelo 8% mužov z celkového počtu belošského obyvateľstva vo veku od 13 do 43 rokov. Niektoré údaje o počte mŕtvych dosahujú dokonca čísla ako 853 tisíc mŕtvych na strane únie a 914 tisíc na strane konfederácie. Už či tak, alebo inak, dôsledky boli hrozné a USA sa z nich dlho spamätávali.
Právne je Virgínia najstaršou demokraciou v Severnej Amerike. Prvý snem voleného zhromaždenia reprezentantov vtedy ešte kolónie sa konal v roku 1619 v meste Jamestown. Rada volených zástupcov ľudu bola vedená guvernérom, ktorého menoval kráľ. Po získaní samostatnosti bol aj guvernér volený občanmi, lepšie povedané ich volenými zástupcami, čo platí doteraz.
Sídlom snemovne reprezentantov je kapitol. Súčasná budova bola postavená v roku 1788, ale dve bočné krídla boli dostavané až v roku 1904.
V okolí kapitolu netreba ísť ďaleko, aby ste videli množstvo pekných budov a parkov so sochami najvýznamnejších osobností spájajúcich sa s mestom Richmond alebo so štátom Virgínia. Poďme si niektoré pozrieť a potom sa ešte zastavíme pri osobe jedného z mojich najobľúbenejších amerických spisovateľov.
Edgar Alan Poe je autorom mnohých poviedok a básní. Možno ho považovať za zakladateľa detektívneho žánru a hororu. Inšpirovali sa ním Arthur Conna Doyle pri vytvorení svojho Sherlocka Holmesa, básnik Baudelaire, Fjodor Michailovič Dostojevskij, ale aj Jules Verne, pre jeho dokonalé až vedecké opisy. Navyše je to môj obľúbený autor a tak som samozrejme nemohol vynechať múzeum, ktoré mu mesto Richmond venovalo.
Pochádzal z nie veľmi podarenej rodiny. Obidvaja rodičia boli potulní herci, otec alkoholik jeho matku opustil ešte skôr, ako sa narodil a matka zomrela vo veku 24 rokov na tuberkulózu. Ako trojročný bol zverený do detského útulku, odkiaľ si ho zobrala rodina veľkoobchodníka s tabakom, pána Alana. Po nich si dal aj svoje druhé meno. Veľa radosti si s ním ale neužili. Už na vysokej škole podľahol alkoholu, drogám a hráčskej vášni. Zlé obdobia sa striedali s tvorivými až do jeho smrti. Zomrel tak, ako žil. Našli ho ležať opitého a možno aj pod vplyvom drog na chodníku v Baltimore. Zobrali ho síce do nemocnice, ale upadol do kómy, z ktorej sa už neprebral. Zomrel 7. októbra roku 1849 a mal iba 40 rokov. Pochovaný je v Baltimore, kam sa spolu určite pôjdeme pozrieť, ale až keď príde na rad štát Maryland.
Poe Museum sa nachádza čiastočne v Old Stone House, najstaršej rezidenčnej budove v Richmonde. Budova bola postavená asi v roku 1740, ale Poe tu nikdy nežil a ani netvoril. Múzeum je tu iba preto, aby si ho uctili a zachovali jeho pamiatku. V múzeu sa nachádza veľmi veľa vzácnych artefaktov, spomienkových predmetov a hlavne veľa originálnych vydaní jeho kníh.
Veľmi blízko pri Washington D.C., len cez rieku Potomac, sa nachádza mesto Alexandria. Má asi 160 tisíc obyvateľov, z ktorých mnohí pracujú v inštitúciách hlavného mesta USA. Okrem výhody svojho umiestnenia má mesto aj svoje individuálne čaro znásobené blízkosťou takých atrakcií, ako sú Pentagon a národný cintorín Arlington.
V prvej polovici 19. storočia bolo mesto známe skôr ako jedno z najvýznamnejších trhovísk s otrokmi. Koniec obchodovaniu s otrokmi urobila až občianska vojna, resp. víťazstvo unionistov nad secesionistami v roku 1865.
Mesto dostalo meno po svojom zakladateľovi. Bol ním plantážnik John Alexander, ktorý tu v roku 1669 kúpil pozemky. V roku 1732 bolo toto miesto známe ako Hunting Creek a neskôr sa stalo významným prístavom. V rokoch 1801 až 1847 slúžilo ako hlavný prístav pre Washington D.C., vtedy ešte patril federálnej vláde. V roku 1847 si toto územie Virgínia zobrala od „federálov“ naspäť. Aj tak tu ale Georgovi Washingtonovi vybudovali impozantný pamätník. Má pripomínať alexandrijský maják v Egypte. Je vysoký 101 metrov a okrem toho je postavený na vrchole kopca Shooter’s Hill, takže pôsobí naozaj veľkolepo. Symbolizuje osobnosť Georga Washingtona, ktorý z tohoto mesta pochádzal.
Pentagon sme nemohli navštíviť, ale pozreli sme si aspoň pamätník vybudovaný na počesť 184 obetí septembrového teroristického útoku na Pentagon v roku 2001. Memoriál bol navrhnutý architektmi firmy Kaseman-Beckman a pre verejnosť sprístupnený sedem rokov po útoku, presne 11. septembra 2008. Pamätník tvorí 184 lavičiek, každá predstavuje jednu konkrétnu obeť. Sú zoradené podľa veku obetí, z ktorých najmladšia mala iba 3 roky a najstaršia 71 rokov. Teroristi sa zmocnili lietadla spoločnosti American Airlines let číslo 77 ráno 11. septembra 2001 pol hodiny po jeho vzlietnutí z mesta Dulles vo Virgínii. Do cieľa svojej cesty, ktorým malo byť Los Angeles sa nedostali. Nad Boeingom 757-223 prevzal riadenie len 35 minút po štarte jeden z teroristov a narazil s ním do západného krídla Pentagonu. Jeho časť sa v dôsledku toho zrútila a vznikol požiar, ktorý hasili tri dni. Na palube lietadla zahynulo 64 ľudí a v budove 125. Keď si to spočítate, je to spolu 189 mŕtvych, ale pomník sa teroristom nestavia, lebo oni neboli obete.
Cintorín v Arlingtone je často miestom pietnych spomienok najvyšších predstaviteľov USA, ale chodia sem aj turisti a domáci. Je pod správou armády a ministerstva obrany USA, pretože sú tu hroby mnohých vojakov z rozličných vojnových konfliktov, ktorých sa zúčastnili americkí vojaci a je tu aj hrob J.F.K. Byť pochovaný na tomto cintoríne je najväčšia česť. Nebožtík musí spĺňať prísne kritériá, medzi ktoré patrí napríklad medaila za statočnosť, služba pre červený kríž, strieborná medaila udeľovaná za mimoriadne zásluhy v boji, či purpurové srdce, ktoré sa dáva za hrdinskú smrť a podobne. Samozrejme všetci prezidenti Spojených štátov majú nárok byť pochovaní na tomto cintoríne, pretože slúžili ako vrchní velitelia ozbrojených zložiek armády USA.
Arlington House je dom, ktorý kedysi patril generálovi konfederácie Robertovi E. Lee. Teraz je tu jeho pamätník. Schválne ho po občianskej vojne začlenili do Národného cintorínu, aby sa sem už nikdy nemohol nasťahovať a nepochovali ho sem ani po jeho smrti. Zomrel 12. októbra roku 1870 v meste Lexington na infarkt, ku ktorému sa pridal zápal pľúc. V čase jeho smrti boli veľké záplavy a nebolo možné zohnať rakvu. Pozostalí objednali až tri truhly, aby potom vybrali tú najkrajšiu, ale všetky zobrala veľká voda. Nakoniec jednu zohnal syn od susedov, ale bola taká krátka, že aby sa do nej zmestil, museli ho pochovať bez topánok. Pochovaný je v Lexingtone pod kaplnkou, ktorá nesie jeho meno.
Generál Lee bol významnou a najmä južanmi veľmi cenenou osobnosťou. Jeho názory na otroctvo boli kontroverzné. Na jednej strane bojoval za jeho zachovanie, a na strane druhej ho osobne odcudzoval a pokladal za veľmi nemorálne. Po prehratej vojne mu boli odňaté občianske práva a občianstvo USA dostal naspäť až v roku 1975, kedy mu senát oficiálne odpustil a umožnil vtedajšiemu prezidentovi Geraldovi Fordovi podpísať osobitný zákon, ktorým mu boli vrátené všetky občianske práva a dostalo sa mu oprávneného zadosťučinenia.
Tento článok treba čítať aj v súvislosti s predchádzajúcim článkom o Washington D.C. a budú nasledovať ďalšie, v ktorých si postupne predstavíme všetkých 13 pôvodných kolónií. Najbližšie to bude o štáte Maryland.
Lubo Repka
