V posledných rokoch už chodím na súťaže v ryžovaní zlata menej. Ale stále chodím. Každý takýto víkend je nie len o súťaži. Je to stretnutie priateľov, spomienky aj nové zážitky. Vždy na krásnych miestach s väzbou na banícku históriu.
Na Dubník sme chodili už ako študenti geologickej priemyslovky v Spišskej Novej Vsi. Ako správni budúci geológovia sme dubnické bane podrobne preliezli. Prirovnanie opálových baní k ementálu riadne pokrivkáva. V ementáli totiž ani zďaleka nie je toľko dier a tak nahusto. Voľakedy sa hovorilo, že je tam 53 km chodieb. Neviem či je to pravdivý údaj. Každopádne neskúsený človek tam môže zablúdiť v priebehu pár minút. Po úvodnom prekope je križovatka, kde sa stretáva viacero chodieb. Jednou sa vyberiete a po pár metroch ďalšia križovatka. Už je neskúsený návštevník dezorientovaný a má problém vrátiť sa. Pritom stojí znovu na tej prvej križovatke, len sa na ňu vrátil z inej strany. Chodby sú tak nahusto, že niekde sú steny alebo stropy medzi nimi hrubé len 10 cm. Vidno to na miestach, kde sa strop prepadol alebo kde je diera do vedľajšej chodby. Dnes je vstup do bane možný len so sprievodcom, ktorý Vás chodbami prevedie bezpečným spôsobom. Každopádne je to zaujímavý zážitok a každému odporúčam návštevu opálových baní na Dubníku.
Ťažba drahého opálu na Dubníku je veľmi stará. Údajne už Kleopatra mala šperk s drahým opálom. Vzhľadom k blízkosti k jantárovej ceste je to dosť možné. Ak je to pravda, tak ho mohla mať jedine z Dubníka. Pretože až do 19. storočia to bolo jediné nálezisko drahých opálov na svete. Až vtedy sa našlo druhé nálezisko v Austrálii. Drahý opál očarí každého svojou krásou a tajomnosťou. Je typický hrou farieb. Ako ho pred očami otáčame doslova iskrivo zasvietia perlovo žiarivé farby, ktoré sa každým pohybom opálu menia. Červená, modrá, zelená..... Okrem opálov môžete v bani Jozef vidieť chodbu pokrytú citrónovo žltým alunogénom. Spodné poschodia sú zaplavené vodou. Je taká priezračná, že ju vôbec nevidíte, keď sa pozeráte do zaplavenej chodby. Až keď hodíte skalku, uvidíte odraz svetla na vlnách. Skok do takejto chodby by mohol byť osudný. Človek až po skoku zistí, že chodba nie je suchá a že skočil do studenej vody. Voda napriek svojej čírosti nie je pitná. Okolitá andezitová hornina obsahuje veľa minerálov s obsahom síry, ortuti, hliníka..... Voda v bani obsahuje rôzne rozpustené minerály a kyseliny, ktorými sa obohatila počas prenikania z povrchu cez horninu do bane. Je teda jedovatá.
Poďme ale na povrch. Na slniečko. Na rovinke pred štôlňou Jozef sú už pripravené pretekárske klajmy v ktorých sa bude súťažiť v ryžovaní zlata. Zlatokopi a zlatokopky sa stretávajú a vítajú navzájom. Asi najmilšie stretnutie je s mojím spolužiakom a kamarátom Ferom. Zaspomínali sme si na super lesné jahody, ktorými sme sa prejedli. Aj na to pod ktorým stromom sme to ešte ako študenti do rána spolu spievali pri ohníku. Vtedy nebolo v okolí pár kilometrov žiadneho iného človeka. Neozvala sa žiadna kritika na náš nočný spevácky výkon. Do ďalších podrobností by som už pre istotu nezachádzal.
Súťaž sa pre mňa rozbehla dobre. Postupoval som s najlepšími časmi a s plným počtom zlatiniek. Lenže žiadna sláva netrvá večne. V semifinále som stratil jednu zlatinku a vypadol som. Napriek tomu som sa potešil z trénerského úspechu. Môj syn Ľuboš, ktorého už dnes až tak netrénujem, ale predsa len som ho ja naučil ryžovať si vybojoval striebornú medailu na čínskej panvici a zlatú na kanadskej. Gratulujem.
Večer prebehol v pohovej a srandovnej atmosfére. Každý dal na stôl to čo mal. Mäso, slaninku, paradajku, papriku, uhorku, cibuľku, syr taký aj onaký..... Dievčatá to nakrájali. Taký super švédsky stôl nemajú ani v Hiltone. K tomu trochu alkoholu s mierou. Len tak pre dobrú náladu bez vážnych následkov napriek miešaniu rôznych ochutnávok. Od doma vareného piva, cez super bazové víno až po voňavú malinovicu a ešte kadečo iné. Spomínali sme na staré príhody a zažili sme aj nové. Rozprávanie dobrých vtipov a zážitkov, často veselších ako tie vtipy. Priateľské ohováranie neprítomných. Spomienky na tých čo nás už navždy opustili. Pod stolom Lady. Malý kučeravý psík. Pôvodne z útulku a riadne ustráchaná. Dnes už veselá a zvyknutá na rozmaznávajúcich zlatokopov. Tak trochu patriaca všetkým. Nie len svojej paničke. Nad hlavami letecká ochrana pred komármi v podobe množstva krásnych vážok. Obloha posiata miliardami hviezd, ktoré nemáte šancu vidieť v miestach s nočným osvetlením.
Ráno sme po sebe upratali a pozbierali všetky smeti. Už je tu lúčenie. Majte sa dobre zlatokopi a tešíme sa už na ďalšie preteky v ryžovaní zlata. Na ďalšie stretnutie so starými priateľmi aj so zelenáčmi, ktorí ešte len teraz podľahli zlatej horúčke a poctivo trénujú, aby obstáli na súťažiach.
Každý odchádza svojou trasou do iného kúta Slovenska alebo aj do zahraničia. Cestou ešte navštíviť nejaké zaujímavé miesto. Nejaký hrad, jaskyňu alebo aspoň salaš s dobrými haluškami.
Do videnia zlatokopi aj zlatokopky. Do skorého videnia.
