Videl som fotografie z posledných osláv SNP vo Zvolene. Bratali sa tam Fico s pripáleným náckom, čo si ozdobil hruď metálom vraj kúpeným na internete a s „protifašistickými bojovníkmi“, ktorí sa zrejme narodili až po vojne. Obdivujú Putina a v hrudi im bije komunistické srdce. Som zhnusený s akou bezočivosťou títo ľudia pošliapavajú pamiatku skutočných hrdinov a bojovníkov z SNP.
Bol som ešte dieťa, respektíve pubertiak. Predsa si ešte pamätám čo rozprávali moji starí rodičia, príbuzní alebo susedia, ktorí boli skutočnými účastníkmi SNP. Vtedy ma to až tak nezaujímalo. Dnes moje spomienky časom blednú a už sa nemám koho opýtať na podrobnosti. Viem však, že to neboli žiadne rozprávky. Že sa to naozaj stalo a že zážitky z vojny boli neraz skutočne hrozné. Že im naozaj často šlo o život. Nikdy nedostali žiadne vyznamenanie, ani nechodili na oslavy výročia. Len v súkromí občas zaspomínali. Nepotrebovali sa svojimi skutkami chvastať na verejnosti.
Jeden môj starý otec pochádzal z Horných Pršian od Kečkárov. Malá dedinka pri Banskej Bystrici. Cez SNP narukoval do Brezna k delostrelcom. Staral sa tam o kone. Neviem, či sa zúčastnil nejakých ostrých bojov. Po povstaní sa vrátil domov, kde ho čakala tragédia. Jeho mladá žena pri oberaní jabĺk spadla zo stromu. Spôsobila si zrejme nejaké vnútorné zranenia a trvalo niekoľko dní, kým umrela. Neviem či ju starý otec zastihol ešte živú. Ostali po nej dve malé deti. Môj otec a jeho mladšia sestra.
Druhá časť mojich predkov pochádza z Povrazníka z rodu Potančokovcov, Lokšovcov a Močkovie. Tiež malá dedinka pri Ľubietovej. Chotár sa dotýka severných svahov Poľany. Aj druhý starý otec narukoval ako vojak k pechote. Bojoval pri Starej Kremničke. Nerád na to spomínal. Často len pokrútil hlavou, že to bolo hrozné. Ostal sám z nejakým kapitánom. Starý otec mu podával míny a kapitán strieľal z mínometu na Nemcov ponad Starú Kremničku. Počas bojov šiel vlak plný zregrutovaných vojakov z Banskej Bystrice do Kremnice, kde boli sklady a mali dostať výstroj. Lenže v Kremnici už boli Nemci a naši vojaci by im neozbrojení padli rovno do rúk. Neviem, či to urobil priamo môj starý otec, ale rozhodne bol pri tom. Vlak v Starej Kremničke zastavili a vrátili späť do Banskej Bystrice. Pamätám si, že to doma starý otec spomínal a mám overené aj z iných zdrojov, že sa taká udalosť naozaj stala. Koniec povstania zastihol starého otca niekde pri Krupine. Tam bola armáda rozpustená. Šiel pešo domov na Povrazník. Niekoľko dní sa ukrýval v lese a sledoval, či nie sú v dedine Nemci a či môže ísť domov. Všetci chlapi prišli z povstania domov aj so zbraňami. Na Povrazníku ešte aj v čase môjho detstva bola v každom dome puška a všade plno nábojov. Hrávali sme sa s tými nábojmi. Pred príchodom frontu fašisti naplánovali vypálenie Povrazníka. Ale nepodarilo sa im to utajiť. Povrazničania sa to dozvedeli. Chlapi zobrali pušky a bránili svoje domovy. Neviem z ktorého smeru šla maďarská jednotka na Povrazník. Chlapi sa im postavili a začali na nich strieľať. Keďže sa už blížil front, tak to Maďarskí vojaci radšej vzdali a ustúpili.
Pri potoku Zolná v lokalite Vajdovo sme mali lúky a senník. V ňom sa ukrývali židia po povstaní. Stará mama so sestrou im tam nosili jedlo. Je to asi 6km hlboko v doline. Raz ich videla nemecká hliadka a strieľali po nich. Našťastie sa im podarilo ujsť do lesa. Starej mamina sestra pracovala v Ľubietovej u notára. Občas nosila od neho falošné legitimácie pre partizánov. Raz keď šla z roboty, fašisti práve vešali v Ľubietovej chlapov z rodiny Ďurčíkovcov. Ja tiež osobne poznám tú rodinu. Žiadali o milosť prezidenta Tisa. Ale „najlepší“ prezident žiadnu milosť nedal. Pritom Ďurčíkovci ani neboli partizáni, len partizánom občas nejako pomáhali s jedlom a podobne. Rovnako, ako všetci ostatní. Len ich nejaký gardista udal. S nimi vešali aj vojaka z 1. ČS paradesantnej brigády. Ten sa pokúsil ujsť a strieľali po ňom. Starej mamina sestra sa ukryla pod bránou, ale ten vojak vbehol tiež do tej istej brány. Chcel prebehnúť tadiaľ do záhrady a do lesa. Ale dobehli ho a tam zastrelili.
Povraznk oslobodili Rumunskí vojaci. Podobne ako Banskú Bystricu a väčšinu okolia. Boli vraj v zúboženom stave a zle zásobení. Miestnych prosili o jedlo slovami: „Mama daj jajce.“. Povrazničania sa aj s nimi podelili o skromné zásoby. Ale to už boli veselšie spomienky.
