Budova v ktorej bol údajne Atahualpa väznený.
Inkský vládca Atahualpa si v roku 1532 užíval zaslúžený relax v Cajamarce. Vyhral práve päť ročnú občiansku vojnu proti svojmu staršiemu, nevlastnému bratovi Huascarovi. Vojna síce ríšu vyčerpala, nový a jediný vládca však mohol hľadieť do budúcnosti s optimizmom. Ríša bola znovu jednotná a vládol mier. Obyvatelia sa mohli venovať v pokoji pestovaniu plodín, remeslám, stavbe technicky úžasných poľnohospodárskych terás a ciest na strmých úbočiach divokých Ánd. Mohli budovať nové mestá a chrámy na počesť svojho slnečného božstva. Chrámy kde boli steny obložené zlatom. Samotný vládca mal vraj záhradu, kde bolo všetko vyrobené zo zlata. Stromy, kvety, zvieratá, vtáci. Inkovia zlatom neplatili. Mali zlata veľa, ale nemalo pre nich komerčnú hodnotu. Zlato pre nich zosobňovalo boha Slnko.
Prišli nejakí cudzinci. Dosť divní. Nikto im poriadne nerozumie. Vraj vyslanci nejakého mocného kráľa. Ale čudne oblečení, zanedbaní a špinaví. Priviezli zo sebou zvláštne zvieratá, ktoré ešte nikto nikdy nevidel. Veľké a také silné, že cudzinci na nich môžu jazdiť. Nie, títo cudzinci nemôžu byť nebezpeční. Veď ich nie je ani dvesto. Atahualpa prijal ich pozvanie na slávnosť. Aspoň zistí o nich viac. Cudzincom ukáže svoju majestátnosť a svoju veľkosť. Na nádvorí paláca v Cajamarce sa zíde slávnostne vystrojená Inkská elita. Generáli, vládni úradníci, správcovia, najvyššia šľachta... Nádherné odevy, zlaté ozdoby, zlaté nosidlá a na nich Atahualpa. A žiadne zbrane. Veď načo by ich potrebovali. Niektoré zdroje uvádzajú, že Inkov bolo až 30 000. Reálne asi o dosť menej. Aj tak to zrejme boli tisícky ľudí.
Španielsky kňaz podal Atahualpovi bibliu. Ten nevedel čo to je. Nebol to žiadny šperk, ani iná drahocennosť, či zaujímavosť hodná vládcovej pozornosti. Pohodil bibliu bokom. Vtom sa ozvala obrovská rana. Hromový zvuk, ktorí indiáni nikdy nepočuli. Na signál výstrelom z dela sa zo svojich úkrytov vyrojili ťažko ozbrojení Španieli a všetkých zmasakrovali. Neozbrojený a vystrašený dav nemal šancu. Prežil jedine Atahualpa, pretože vodca Španielov ho chcel zajať živého.
Inkskému vládcovi bolo hneď jasné jeho postavenie. Rýchlo postrehol aj hlad Španielov po zlate. Ponúkol im výkupné za svoju slobodu. Sľúbil miestnosť v ktorej bol väznený zaplniť do výšky kam dosiahne rukou zlatými predmetmi a dva krát toľko strieborných predmetov. Po roztavení Španieli získali odhadom šesť ton zlata a dvanásť ton striebra. Obrovská hodnota v kove. Hodnota historická a umelecká sa nedá ani odhadnúť. Napriek tomu, že Atahualpa svoj sľub splnil, Španieli ho popravili uškrtením garottou 26.7.1533.
Samotní dobyvatelia neskončili oveľa lepšie. V boji o moc a o podiel z koristi sa začali vraždiť medzi sebou. Aj ich vodca Francisco Pizzaro skončil s chladným železom vo svojom tele. Obrovský prílev zlata a striebra spôsobil Španielsku 30% infláciu a ekonomickú krízu.
