J. A. Sutter sa narodil 15. februára 1803 vo Švajčiarsku. Jeho starý otec bol najväčším výrobcom papiera v Bazileji čo značí, že Sutter pochádzal zo zámožnej rodiny. Prúdila v ňom však krv dobrodruha a túžil po získaní bohatstva v Novom svete. V máji 1834 ako 31 ročný tajne počas noci opustil svoju manželku aj so štyrmi deťmi. Bez peňazí prekročil v Alpách hranice a túlal sa krajinou až narazil na skupinu cestujúcich nemeckých tovarišov, ku ktorým sa pripojil. Počas spoločnej cesty využil ich opitosť a v noci ich okradol o peniaze, za ktoré si zaplatil cestu dostavníkom až do Paríža. Tam vyhľadal jedného zo zákazníkov svojho starého otca. Obalamutil ho sfalšovaným úverovým listom a získal tak ďalšie peniaze. Už mu nič nebránilo v tom aby si splnil sen a vycestoval do Nového sveta, konkrétne do New Yorku.
Aby sa Sutter v New Yorku uživil, musel vystriedať mnoho zamestnaní. Postupom času sa z neho stal poslíček, balič, účtovník, podomový obchodník atď. Istý čas aj aktívne boxoval a dokonca dokázal poraziť vtedajšieho černošského šampióna a odniesol si výhru 100 guineí a otroka. Za získané peniaze si otvoril svoj vlastný výčap a začal tak s podnikaním. Jeho túžba po dobrodružstve ho však donútila opustiť New York a vydať sa ďalej. Vydal sa teda do štátu Missouri. Cesta bola nesmierne nebezpečná, keďže v tej dobe sa táto riedko obývaná oblasť právom nazývala Divoký západ. Svoju prvú farmu založil na sútoku riek Missouri a Mississippi. Toto územie bolo zároveň akousi dopravnou križovatkou a hranicou medzi civilizáciou a divočinou. Pestoval tu tabak, kukuricu, bavlnu a pšenicu. Zároveň získaval cenné informácie od okoloidúcich obchodníkov. Niektorí z nich boli úspešní, iní zase naopak. Sutter sa snažil poučiť z ich chýb. Jedného dňa sa rozhodol, že svoju úspešnú farmu predá. Naložil 3 vozy zásobami a s karavánou sa vydal na dlhú cestu do Santa Fe, v tej dobe ešte mexickej kolónie. Cestou sa od Indiánov a ďalších obchodníkov dozvedel, že za hrebeňom pohoria Sierra Nevada sa rozprestiera obrovská doposiaľ takmer neobývaná oblasť, Kalifornia. Počas svojej dlhej púte sa zo Santa Fe vrátil do Missouri, odkiaľ pokračoval až do Vancouveru. Ak by sa chcel do Kalifornie prepraviť po súši, riskoval by nebezpečnú cestu cez územie Apačov. Rozhodol sa teda na plavbu po mori, ktorá bežne trvala zhruba 3 týždne. V tom čase však nemala priamo do Kalifornie namierené žiadna plachetnica. Netrpezlivý Sutter sa teda vydal dlhšou plavbou na lodi Columbia so zastávkou na Honolulu, kde stihol založiť spoločnosť, ktorá mu mala následne zabezpečiť Kanakov (domorodci z tichomorských ostrovov), ako lacnú pracovnú silu pre jeho budúcu farmu. Napokon sa plavil popri Aljaške až do vysnívanej Kalifornie. Kto má predstavivosť alebo dobrú mapu J, vie si uvedomiť aké mal Sutter obrovské zachádzky.
Po strastiplnej ceste sa dostal do chudobnej osady na opustenom kalifornskom pobreží, San Francisco. Kalifornia v tom čase ešte stále patrila Mexiku a bola len veľmi riedko obývaná, nakoľko bola pre európskych osadníkov ťažko prístupná. Mexická vláda teda uvítala každého osadníka, ktorý chcel osídliť a zúrodniť kalifornskú pôdu. Sutter získal od guvernéra darovaciu listinu na územie v údolí Sacramento pri ústi rieky Rio de los Americanos. V tej chvíli sa stal majiteľom pozemkov, ktoré sa dali prirovnať svojou rozlohou feudálnemu panstvu v Európe. Nezabudol na svoj pôvod a svoju budúcu farmu pomenoval Nová Helvécia. Písal sa rok 1839, keď Sutter, 150 domorodcov, 30 vozov naložených potravinami, osivom a strelivom, 50 koní, 200 kráv a 5 stád oviec tiahlo údolím, aby založili novú farmu. Popri nich sa ešte po rieke plavili na lodi 3 muži s delom na palube. Okamžite začali budovať obrovské sklady, sýpky, mosty, prieplavy a cesty. Celá Nová Helvécia bola obohnaná obrovskou ohradou a na rohoch sa týčili strážne veže s delami, aby bola farma chránená pred nájazdmi Indiánov. Sutterovi sa darilo a zbohatol. Po dvoch rokoch hospodárenia vykúpil okolité farmy a jeho majetok a územia narastajú. Stáva sa z neho jeden z najbohatších mužov sveta. Plnil sa mu tzv. „Americký sen“. Vtedy si spomenul na svoju ženu a synov a necháva ich prepraviť z ďalekej Európy. Zdá sa, že Sutter sa stáva najšťastnejším človekom.
Pri stavbe moderného parného mlyna v januári roku 1848 však zaúradoval faktor osud. Pre stavbu potreboval obnoviť svoju starú pílu. O to sa mal postarať jeho tesár, James Marshall. Náhon píly však bol zanesený. Marshall preto vypustil stavidla rieky, na ktorej bola píla, aby prúd vody náhon poriadne prepláchol. Na ďalší deň, keď voda opadla, zbadal tesár záblesk. Spočiatku mu nevenoval pozornosť. Zábleskov však bolo čoraz viac a uvedomil si, že ich zdrojom sú malé úlomky. Zdvihol teda najväčší z nich a zistil, že v ruke drží zlato. Neváhal a o chvíľu sa tešil z nálezu asi 20 nuggetov. Okamžite to šiel oznámiť Sutterovi, ktorý potvrdil, že nalezené úlomky sú zlato. Vrátili sa k píle a spoločne prehľadali okolité vyschnuté korytá riek a objavili jasné stopy zlata. Tento objav samozrejme neunikol ani robotníkom. Objav sa rozhodli utajiť, takže už o niekoľko dní sa objavil článok v novinách v San Franciscu o objave zlata J. Presnú lokalitu sa im darilo tajiť až do 15.marca. Avšak jeden z robotníkov si v San Franciscu kúpil fľašu liehoviny za zlato a obchodníkovi prezradil odkiaľ má zlato. Obchodník neváhal, vybehol na ulicu a kričal: „Zlato z rieky Americanos!!!“
Vypukla zlatá horúčka a behom mesiaca zostala v San Franciscu len štvrtina obyvateľstva. Všetci prepadli ošiaľu a vydali sa hľadať zlato. V meste už nič nefungovalo, dokonca aj chudák samotný guvernér si zrazu musel sám variť večeru. Boli tam síce dôstojníci, ale nemali komu veliť, lebo všetci vojaci sa vydali na honbu za zlatom. Bez posádok zostali aj všetky lode v prístave. Všetci vtrhli na Sutterove pozemky a začalo sa masovo ryžovať zlato. To bol však len začiatok. Správa o náleze zlata sa šírila a postupne boli vyľudnené aj mestá Monterey, Santa Cruz či Los Angeles. V septembri vyšiel o kalifornskom zlate článok v Baltimore Sun. Zlatá horúčka sa tak rozšírila aj na všetky štáty východného pobrežia. Z New Yorku bolo vyplavených 21 lodí plných zlatokopov. Začiatkom roku 1849 sa správa o zlate dostala aj do Európy a ľudstvo tak zažilo najväčšiu migráciu v novodobej histórii. Ako sme si však spomínali, cesta do Kalifornie nebola vôbec jednoduchá. Existovali 3 cesty, ktorými sa do Kalifornie hnali zlatokopi z celého sveta. Prvá viedla od východného pobrežia po súši cez celý kontinent, cez stepi a púšte, cez Skalnaté hory a štíty pohoria Sierra Nevada. Touto trasou sa vydalo vyše 50 000 zlatokopov. Ďalšie tisíce si zvolilo cestu cez takmer neschodné džungle v Paname a Tichý oceán. Tretia cesta bola dlhá „len“ 30 000km. Viedla po mori z New Yorku cez Hornov Mys až do San Francisca. takto sa plavilo vyše 15 000 zlatokopov. Z Austrálie vyplávala do Kalifornie dokonca „Zlatá flotila“ v počte neuveriteľných 7000 lodí. Z Číny sa priplavilo zhruba 35 000 zlatokopov. Všetci mierili na Sutterove pozemky, ktoré doslova spustošili a zničili. Počas Zlatej horúčky sa zmenili aj politické pomery a Kalifornia sa stala súčasťou Spojených štátov. Vláda sa snažila urobiť poriadky a zabrániť ničeniu Suttervych pozemkov, ale všetci policajti a vojaci, ktorí tam boli vyslaní, okamžite po príchode odhadzovali uniformy a pridali sa k zlatokopom.
Jeden zo Sutterovych synov vyštudoval právo. S jeho pomocou Sutter zahájil obrovský súdny proces, v ktorom žiadal o navrátenie jeho pozemkov, na ktorých stáli San Francisco, Sacramento a ďalšie vznikajúce mestá. Za pozemky žiadal náhradu 200 miliónov dolárov. Spolu zažaloval neuveriteľných 17 221 osôb, ktoré hospodárili na jeho pôde a požadoval, aby okamžite jeho pozemky opustili a zaplatili vzniknutú škodu aj s úrokmi. Od Kalifornie vymáhal 25 miliónov za využívanie ciest a mostov, ktoré vybudoval. Od federálnej vlády požadoval 50 miliónov ako odškodné za to, že nedokázala uchrániť jeho majetok pred zlatokopmi. Aby mohol financovať takýto megalomanský súdny proces, potreboval financie, ktoré získal výstavbou mnohých píl a továrni na klince, ceruzky a všetko náradie, ktoré od neho vykupovali zlatokopi.
V roku 1854 sa v San Franciscu oslavovalo piate výročie od založenia mesta. Mesto by sa však zrejme nezaložilo nebyť podnikavého Suttera. Bol preto pozvaný aj so synmi na slávnosti a bola mu pridelená hodnosť generála. Ľud ho oslavoval ako zakladateľa San Francisca. O rok neskôr vydáva najvyšší kalifornský sudca, Thompson, 200 stranový rozsudok a potvrdil, že darovacia listina mexickej vlády je platná. Sutter tak získal 7 rokov po vypuknutí zlatej horúčky naspať všetky svoje územia a opäť sa stáva najbohatším Američanom a jedným z najbohatších mužov sveta. Jeho víťazstvo v súdnom procese však zbavilo tisíce ľudí majetkov, ktoré v podstate pôvodne zabrali Sutterovi. Vypuklo povstanie a na Sutterove pozemky opätovne mierili tisíce ľudí. Tentoraz ich však vpred nehnala zlatá horúčka, ale nenávisť. Rabovali a ničili všetko čo im prišlo pod ruky z nenávisti voči mužovi, ktorého ešte pred rokom velebili a volali mu na slávu.
Sutter prišiel doslova o všetko, nielen o majetok, ale aj o synov. Jedného zabili pri obrane svojej farmy počas povstania, druhý , ktorý viedol súdny proces sa obesil a tretí zahynul pri úteku späť do Európy, keď jeho loď stroskotala. Z niekdajšieho boháča a váženej osobnosti sa stala tragikomická figúrka potulujúca sa mestom až do svojej smrti 17. júna 1880.
Ako dopadli zlatokopi, ktorý doslova zničili Sutterovi nielen majetok, ale aj život? Do Kalifornie za vidinou bohatstva vyrazilo zhruba 200 000 zlatokopov z celého sveta. Do cieľa však dorazilo len približne 90 000 zlatokopov a z nich počas prvých 6 mesiacov zomrelo až 18 000. No aj tak ich bolo až príliš veľa na to, aby mohli zbohatnúť všetci. To sa podarilo možno len pár desiatkam zlatokopov. Pre príklad, v roku 1852 bola produkcia zlata ocenená na 81 miliónov dolárov. Keby sa táto čiastka rozdelila napríklad len medzi 10 000 zlatokopov, tak by každý z nich zarobil 810 dolárov, čo je na tú dobu slušný zárobok, ale určite nie bohatstvo. Treba si však uvedomiť, že zlatokopov bolo omnoho viac ako 10 000. V skutočnosti tak na zlatej horúčke nezarobili zlatokopi, ale obchodníci, od ktorých kupovali zásoby.
Tento článok napísal môj syn. Zverejnil som ho tu, lebo si myslím, že stojí za prečítanie.
