„Ľuboš, čo budeš robiť, keď prídeš domov?“ Zaskočila ma svojou otázkou zvedavá kolegyňa na konci smeny. „Noo keď prídem domov, budem hladkať svojho kocúra.“ Odpovedám pravdivo. Trochu sa zákerne kochám zdeseným výrazom v jej očiach. „Vážne. Ja mám krásneho kocúra. Mám foto v mobile. Ukážem Ti.“ Pritvrdzujem odomykajúc mobil. „Niééé!!!“ Počujem zamietavé stanovisko. Nevadí. Fotku v mobile ukazujem inej okoloidúcej kolegyni. „Jej, tá je zlatá. To je tvoja číča?“ Pýta sa. „Áno, to je môj kocúr. Môj Murko.“
Mám rád svoju malú šelmu zubatú a rád sa pochválim aká je krásna. Už sa ma aj pýtali, či je čistokrvný. Nie je, ale to nie je dôležité. Keď prichádzam z práce, zďaleka mi beží naproti. Víta ma hlasitým mňaukaním a s chvostom zdvihnutým hore, ako palica. Nedá sa nepohladiť po zamatovom kožúšku. Zhrbí slastne svoj chrbát a obtiera sa o mňa. Tak roztomilo, ako to len mačky vedia robiť.
Cestou od auta ku dverám spolu aj podebatíme. Ja sa mu prihováram a on odpovedá tichým a spokojným mrnčaním. Neviem síce, čo mi hovorí, ale rozumieme si. Vidím, aký je spokojný, že ma vidí. Vie dať najavo radosť zo stretnutia. Zvieracia láska nikdy nie je falošná. Je úprimná a krásna.
Občas mi domov prinesie ulovenú myš. Je to veľký prejav priateľstva od každej mačky. Lenže minule som musel priznať, že aj pes má svoje výhody. Kempovali sme počas súťaže v ryžovaní zlata. Vtedy kamarátke jej malá fenka Lejdy dotiahla k táborovému ohňu, šnúru špekačiek.
Svojho kocúra by som napriek tomu nikdy nevymenil. Už neviem, čo by som si počal bez mojej malej šelmy zubatej.
