Konečne víkend. Už dva týždne riadne mrzlo. To bude nádhera. Ako správnych študentov geológie nás lákalo liezť na skaly a na kopce. Tento krát sme sa tešili na niečo nové. Prvý krát na lezenie po zamrznutom vodopáde.
Autobus nás vyložil na Čingove ešte za tmy. Vstupnej bráne do Slovenského Raja. Čakala nás zahrievacia túra asi 8 km Prielomom Hornádu, popri Bielom potoku do Sokolej Doliny. Úzke a hlboké rokliny lemovali hlboké zasnežené lesy a vápencové bralá.
Na príhodnom mieste sme neodolali. Nemá sa to. Ale poznáte to o tom zakázanom ovocí. Opustili sme turistický chodník a časť cesty sme absolvovali po zamrznutom Hornáde. Pod nohami hrubý ľad. Hladký a číry ako sklo. Občas si nás zdola priplával zvedavo obzrieť nejaký pstruh alebo lipeň. Ľad je poriadne klzký a tvrdý. Našťastie dôkaz o fungujúcej gravitácii vždy stlmí mäkký zadok.
Asi po dvoch hodinách sme dorazili k nášmu cieľu. 75 metrov vysoký Závojový vodopád. Krásny aj v lete. Ale teraz v zime je to niečo úplne iné. Voda sa nerozstrekuje ale stojí. Ako v nejakej rozprávke. Tú krásu nevymyslí žiadny človek. To len divoká a nespútaná príroda dokáže. Chvíľu tam stojíme v tichosti a s úctou obdivujeme. Tenké zamrznuté prúdy vody mi pripomínajú drevený gotický oltár majstra Pavla z Levoče. Keď sa človek naň zdola pozerá, má pocit, že štíhle tvary siahajú až do oblakov. Možno tam bol kedysi aj sám majster Pavol a inšpiroval sa pri tvorbe svojho diela.
S nami zelenáčmi je aj Pepek. Skúsený lezec. Kým my obdivujeme nádheru vodopádu on už vyliezol ako pavúk cez prvú kaskádu. Bez istenia. „Je to super. Ľad je tvrdý ako skala. Bude to bezpečné.“ zavolal na nás zhora.
Vytiahli sme matroš z batohov. Vtedy sa to nedalo kúpiť v obchode, ako dnes. Skoro všetko sme si vyrábali sami doma na kolene alebo sme ukecali nejakého majstra za fľašku pálenky. Ivan vytiahol nové mačky. Majstrovské dielo. Jano nové zbrane teráky. Krátke cepíny s hrotom pripomínajúcim zobák pravekého Terodaktila. Hlavnú cenu získal Frenky. Z Ruska si priniesol titanové karabíny a frézy do ľadu. Pevné, ako oceľ. Ľahké, ako z hliníka.
Lezenie na ľade sa mi nezdalo zložité. Kopnutím zatnem predné hroty mačiek do ľadu. Teráky zaseknem rukami. Najprv jeden, potom druhý. Vytiahnem sa a znovu jedno kopnutie a druhé, jedna ruka a druhá. Ako po rebríku. Paráda! Spočiatku.
Asi po pätnástich metroch to prišlo. Ruky nie sú zvyknuté na tento druh námahy. Naviac ešte do nitky premočené rukavice. Vodopád bol síce zamrznutý, ale miestami stále tiekla voda. Mal som chuť sa nechať spustiť na lane. „Ale nie. Neurobím si predsa hanbu. Musím zabojovať.“ Hoci mi ruky úplne odchádzali od vysilenia. Cítil som sa, akoby som týždeň rúbal drevo bez prestávky. Z posledných síl som sa predsa len dostal k istiacemu bodu na kovovom mostíku ponad vodopád.
Po krátkom oddychu som zliezol dole po turistickom rebríku. Stál som práve na chodníku a pozeral sa na Fera, ako bojuje on. Trochu škodoradostne som sa tešil, že ani pre neho to nie je také ľahké. Liezol ako prvý. Už mal v ľade jednu istiacu tenkú vývrtku. Práve sa vo výške asi desať metrov chystal zavŕtať frézu. Vtedy sa dolinou ozval srdcervúci výkrik. Akoby zareval zranený lev z celej sily.
Videl som, ako sa Fero odkláňa dozadu a potom padá dole hlavou. Po pár metroch sa lano naplo. Ale vývrtka nevydržala a zlomila sa. Len spomalila letiace telo. Cuknutie ho otočilo do polohy dole nohami.
Bolo to ako v spomalenom filme. Fero dopadol na nohy. Mačky sa pevne zasekli do natečeného ľadu pod vodopádom. Šiel do hlbokého drepu. Všetko stíchlo. Chvíľu sa nikto nedokázal od hrôzy ani pohnúť. Každému leteli v hlave myšlienky, čo treba urobiť. Kde je stanica Horskej služby? Na Kláštorisku. Nie, tam nie. Je to do kopca veľmi. Rýchlejšie to bude dole dolinou na Čingov. Hodina tam a dve hodiny naspäť. Nesmie sa podchladiť. Chystal som sa rozopnúť svoju bundu a poskytnúť mu ju.
Vtedy sa Fero opatrne postavil. „Do piči!“ rozletel sa roklinou jeho druhý výkrik. Ozvena to správne slovo nezabudla pár krát zopakovať. Už sa k nemu všetci zbehli. Chvála bohu. Nič vážne. Len malá otvorená rana na brade. Ani tej krvi z neho netieklo až tak veľa. Niekto z batohu vytiahol prostriedok prvej pomoci. Fľašu borovičky z ktorej si čerstvý novorodenec poriadne uhol a po ňom všetci ostatní.
S naším sprievodom, ale po vlastných došiel do nemocnice. Jeho bradu skrášlili štyri stehy a nápadný obväz. Keď v pondelok ráno vošiel do triedy, ozvalo sa zvolanie: „Aha. Pašek prišiel!“. Nasledoval výbuch smiechu. Nášmu spolužiakovi prischla nová prezývka po známom hokejistovi, ktorý počas zápasov nosil biely chránič na brade. Úplne, ako náš kamarát Fero.
