Bolo to začiatkom dväťdesiatych rokov. V Kremnici sme mali prieskumnú štôlňu na zlato. Je to veľmi staré ložisko. Možno tam dolovali už Kelti. Celý vrch je prešpikovaný stáročia starými banskými chodbami, ktoré sa bežne križovali s našou štôlňou. O rozsiahlej banskej činnosti svedčí obrovské prepadlisko. Vzniklo v roku 1447 zrútením prázdnych priestorov po vyťaženej zlatej rude. Údajne tam vtedy zahynulo niekoľko sto bankov. Naša štôlňa a chodby viedli práve v blízkosti a popod prepadlisko.
Jedného dňa som prišiel na banícku ubytovňu neskoro večer. Netešila ma predstava krátkeho spánku a skorého ranného vstávania. Musel som ísť do štôlne zdokumentovať a odobrať vzorky z čelby skôr, ako baníci začnú vŕtať do nej diery na nový odstrel. Ale ak pôjdem hneď večer, môžem potom spať až do obeda.
Nie som veriaci. Aj tak je ale polnočná prechádzka po prázdnej bani trochu strašidelná. Na cintoríne je aspoň ticho. V podzemí sú stále rôzne zvuky. Tečie voda, niečo buchne, žuchne, zapraská... Tma hustá, ako smola. Moja lampa síce svieti dobre, ale zároveň vrhá rôzne pohyblivé tiene.
Po príchode na čelbu som sa pustil sústredene do zakresľovania puklín, kremenných žiliek, merania a odoberania vzoriek. Práca tak na hodinu.
Už som bol hotový, keď sa to stalo. Zrazu som mal pocit, že sa na mňa niekto pozerá. Inštinktívne som sa otočil a ostal som zarazene stáť. Bol tam malý chlapec. Odkiaľ sa tam zobral?
„Zdar boh.“ pozdravil som automaticky.
„Zdar boh.“ odpovedal.
„Čo tu robíš?“ pýtam sa.
„Ja som tu doma, ale čo tu robíš ty?“ zaznelo prísne.
Lepšie som si na neho posvietil. Je malý, ale nie je to chlapec. Červené nohavice, svetlá blúza, kožený opasok, dlhá brada a červená špicatá čiapka. Veď je to permoník. Nechcelo sa mi uveriť.
„Ja tu robím geologickú dokumentáciu. Robíme prieskum na zlato.“
„Zlato, zlato a znovu zlato. Vy ľudia túžite len po zbohatnutí. Ste chamtiví.“
„Zlato dnes už neslúži len na zbohatnutie. Robí sa z neho veľa krásnych aj užitočných vecí.“ oponujem.
„Áno? A akých? To som teda zvedavý.“
„Používajú ho napríklad lekári. Pozlacujú sa špičky hromozvodov na ochranu pred bleskom, ale najviac sa používa v elektronike na pozlacovanie kontaktov.“
„To je čo tá elektronika?“ permoníkovu prísnosť postupne vystriedala zvedavosť.
Vytiahol som z vrecka mobil a ukázal mu ho.
„Táto užitočná vecička by bez zlata nefungovala. Cez mobil sa dá rozprávať s inými ľuďmi, hoci sú aj na druhom konci sveta. Môžem si pozrieť, aké bude počasie, čo je nového vo svete, pozrieť si film, počúvať hudbu, poslať správu alebo urobiť fotku.“ odfotil som ho a ukázal mu jeho obrázok.
„Veď to som ja.“ čuduje sa.
„Vidím, že máš pravdu. Že zlato môže byť naozaj užitočné. Tu si zabudol ešte zakresliť niečo.“ Zapichne svoj ukazovák doprostred čelby.
Naozaj. Je tam jedna malá kremenná žilka. Je zaprášená a šedivá, ako okolitá hornina. Musel som ju prehliadnuť. Rýchlo som ju dokreslil do dokumentácie, zmeral a odobral vzorku.
„Hotovo.“ hovorím nahlas a chcem sa otočiť k svojmu malému spoločníkovi. Ale znovu som tam stál sám. Ako sa objavil, tak sa aj stratil. Čo som to mal halucinácie? V bani môže byť menej kyslíka.
Prešlo niekoľko týždňov. Prišli výsledky z laboratória. Zbežne som ich prehliadal. Obsahy zlata, striebra, draslíka, sodíka a tak ďalej. Bežné hodnoty. Zlato kolíše okolo dvoch gramov na tonu, čo je mierne rentabilné. Keď zrazu neveriacky pozerám na jednu analýzu. 2 000 gramov zlata. Zatelefonoval som do laboratória, či to nie je chyba. Uistili ma, že tiež boli prekvapení a vzorku kontrolovali dokonca tri krát. Hodnota je správna.
Vyhľadal som v dokumentácii, kde bola vzorka odobraná. Je to presne tá žilka, ktorú mi ukázal permoník. Vtedy som pochopil. Tú žilku som neprehliadol. Bola to odmena od neho. Pri takom obsahu, v nej určite bolo aj viditeľné zlato. V tej tme som si to nevšimol. Dodnes ma mrzí, že som si nezobral vzorku aj pre seba. Nie kvôli zbohatnutiu. Ale na pamiatku na moje polnočné stretnutie.
