Konečne sme na mieste. Po dlhej ceste lietadlom a hodinách natriasania v terénnom aute som stál pred romanticky bielym penziónom, zaliatym slnkom. V pozadí sa vypínali zasnežené vrcholky Cordillier. Pri pohľade na štíty som si spomenul na nešťastnú československú výpravu. V roku 1970 všetci zahynuli pri zemetrasení na neďalekom Huaskaráne. Zasypala ich skalná lavína.
Ale už ma vítali miestni kolegovia. Zoznamovanie v kombinácii silnej pálenky a veľkej nadmorskej výšky pre mňa nedopadlo dobre. Pálenku by som zvládol. Však som Slovák. Ale ten riedky vzduch. To sa nedá natrénovať ani v Tatrách.
Prebudil som sa ráno. Skoro nič si nepamätám. A tá hlava. Akoby som ju mal v kostolnom zvone na ktorý niekto búcha kladivom. Horko ťažko som sa dovliekol do zasadačky. Do onej malej miestnosti, kde v strede sídli biely porcelánový trón. S úľavou som si naň zasadol.
V tom sa ozvala strašná rana. Nasledovaná plesknutím môjho holého zadku na studenú dlažbu vedľa záchodovej misy.
„Kurva! Zemetrasenie!“ zahrešil som vo svojej materinskej reči a vyletel s nohavicami na kolenách zo záchodu. Vystrašene som hľadal nejaké bezpečné miesto.
„Veď ma tu môže zasypať!“ blesklo mi v hlave.
V tom ma zastavil hurónsky smiech. „Tu si v Peru. To je len bežné zemetrasenie. Zažiješ to skoro každý deň. Zvykaj si.“ Veselo ma poučujú životom skúsenejší kolegovia.
„Staré dobré a hlavne málo seizmicky aktívne Slovensko.“ tíško som si povzdychol, naťahujúc spadnuté nohavice.
