Vidím jeho fanúšičky, ako si v tranze sypú do vody vonné kvietky, ponárajú sa a v mysli túžia, aby on bol na opačnej strane vane.
Vidím, ako im búši srdce pri myšlienke, že by práve on, bol tým ich “pravým”.
Vidím, že on to vidí tiež. Z najhlbšieho dna svojej päty ťahá nápady ako ešte opantať, rozoštvať, namotať a odstrašiť každú, každého, kohokoľvek.
Osoby sú mu ukradnuté. Ich osud má hlboko v paži. Obral ich o úspory, dôchodky, rodinné vzťahy, príčetných priateľov, dôstojnú starobu, možnosti udržať si zdravie. Ale to kašle.
Podstatné je jediné, ich volebný lístok. O to mu ide. O nič menej a o nič viac.
“Volič je nikto. Volič vie h*vn* o tom ako veci fungujú.” To on jediný je všetko, on vie moc dobre ako zatlačiť, sľúbiť, zanadávať a povedať oplzlý vtip.
A to je asi tak všetko, čo vie.
Ale im to stačí. Fanúšičky sú najdôležitejšie.
Čo na tom, že nie sú chrumkavé brunetky. Majú to najdôležitejšie.
To, kam sa dostal, je len vďaka nim. Tak prečo ich “nepotešiť” popri všetkom zdražovaní fotečkou z hotela, o ktorom budú navždy len snívať?
Tu sa to už nehrá “na štátnika”. Tu sa to hrá “na milenca”. No a čo, že po ňom zostanú len genitálne bradavice a vybielený účet. Hlavná je vášeň. A ešte volebný lístok.
