Krátka esej na neskorý večer.
Keby mi jeden z troch najvyšších ústavných činiteľov zaútočil na moje dieťa a verejne sa mu vyhrážal, rozdal by som tri facky.
Prvou by som dovychoval daného ústavného činiteľa a dokončil tak prácu jeho rodičov, ktorú si sám v statuse pochvaľuje, no zjavne nebola dokonaná.
Druhú by som venoval šíriteľom nenávisti z radov “občianskych médií” financovaných Ruskom a jeho smeráckou pobočkou. To by bola “vodoliečba”, ako povedali za onoho času istý pán premiér. Pretože svojou nenávisťou, lžami, stupiditou a šikanovaním občanov privádzajú Slovensko na prah občianskej vojny.
Treťou by som zobudil z pohodlného sna princa krasoňa v prezidentskom paláci. Hotoval sa byť prezidentom všetkých ľudí, zatiaľ sa vyprofiloval ako prezident sám pre seba. Takého nám netreba.
Ministra školstva, ministra vnútra, generálneho prokurátora a zvyšok čvargy požierajúcej naše dane si teraz všímať nebudem. Nespravili nič, čo by sme nečakali. V strachu o svoje teplé miesto svorne a na povel píšu ódy falošnej roztrpčenosti a hnevu.
Poviem Vám, že netúžim po vyprovokovaných predčasných voľbách. Chcem, aby sa všetci ústavní činitelia a ich nohsledi, paraziti a darmošľapky dosýta vyváľali v pomyjách svojej vlády a neschopnosti. Všetkých nás to bude bolieť, ale je to jediná cesta ako začať očistu verejného priestoru. Táto vláda musí padnúť v dôsledku vlastných chýb. A ak má mať Slovensko inú budúcnosť ako Bielorusko, Rusko či Maďarsko, kde sa študenti boja myslieť a slobodne konať, musí prejsť bolestivou katarziou.
Nebudem mudrovať, keby sa môj premiér takto vyhrážal môjmu dieťaťu, dovychoval by som ho. Tri facky si zatiaľ odkladám do vrecka, ich čas sa zjavne blíži.
