Mal som sen. Svet bol taký, ako sme vždy poznali. Optimizmom sršiace správy núkali najlacnejšie hypotéky v galaxii, hriali sme sa na výslní úspešného predsedníctva EÚ a zamrznutý konflikt na východe existoval len v občasných správach.
Ráno, ako vždy, som si listoval noviny. Hľadal som ďalší pikantný článok o “kontroverznom podnikateľovi” a jeho bizarných obchodoch. Neveriacky som krútil hlavou, ako takú údernú vec mohol napísať tak mladý chalan. “Jeho raz zavrú”, pomyslel som si vždy, keď faktami napumpovaný text dorazil z mysle až k srdcu.
Bol to svet šťastných poloprávd, kedy sa len málokomu chcelo trápiť krutou realitou.
Tento svet skončil. Ukončila ho správa o vražde. Zamrazilo ma. A dodnes ma mrazí. Ako sme mohli žiť a nevidieť? Ako sme mohli vidieť a “tolerovať”? Ako sme mohli necítiť zápach všetkého toho zločinu, ktorý sa z najvyšších poschodí obmotal okolo celej spoločnosti?
Správa o streľbe, vražde, fatálnom konci toho mladého chalana z novín a jeho snúbenice vo mne rozbila ilúziu “normálneho Slovenska”.
Začal som sa neskutočne hanbiť za stav, ktorý sme tu dovolili. Začal so sa hnevať na partiu vyvolených, ktorí to spôsobili. A pocítil som nutnosť nabrať odvahu a meniť čo sa ešte meniť dá. Toto všetko ma doviedlo na protesty za lepšie Slovensko. Vtedy, aj teraz.
V mojom vnútri nastala nezvratná zmena. A dnes viem, že k nej došlo v srdciach mnohých. Už nás “neopijú rožkom”, ani sladkými rečami, ani sľubmi o modrom z neba, ani nezastrašia vyhrážkami a klamstvami. Naše oči vidia pravdu. Obmyla ich krv nevinných, Martiny a Jána. Nezabudnem. Ani vy nezabudnite.
Vidíme sa na námestiach. Ja budem v Senci o 17:00.
