Vozím v aute bezdomovcov. Každý rok, v zimných mesiacoch, v noci od 19:00 do 06:00. Už štvrtý rok.
V spolupráci s mestom Bratislava takto zachraňujeme ľudí pred zamrznutím. V rámci nočnej pohotovosti a v spolupráci s Mestskou políciou, prevážam do nocľahárne DePaul ľudí, ktorým hrozí smrť zamrznutím.
Dôležité je slovo “ľudí”, nie “bezďákov”, “spodinu”, “špiny”, ale ľudí s ťažkým osudom, zdravotne a často aj duševne zdecimovaných. Viezol som už všelikoho. Bývalých podnikateľov, učiteľov, dokonca člena ochranky prezidenta Husáka. Vozím ľudí opustených aj utekajúcich pred realitou.
Vždy, keď sa po výjazde vraciam z chladnej noci do tepla domova, myslím na to isté: “Bože, len takto neskončiť”.
Hrdinami sú ľudia, ktorí mrznúceho človeka ohlásia Mestskej polícii a počkajú s ním na príchod hliadky, hrdinami sú mestskí policajti, lebo k človeku za tie roky vždy pristupovali s pochopením, ako k ľudskej bytosti. Hrdinami sú dobrovoľníci v noclahárni, ktorí udržujú pri živote zhruba 2 tisícky bratislavských ľudí bez domova. Ja som len “taxikár”.
Myslite na Ľubomíra, muža bez domova, ktorého na smrť dobil policajt v Košiciach, ako na človeka. Lebo ním bol.
Spoločnosť sa hodnotí aj podľa toho, ako sa silové zložky chovajú k najslabším členom spoločnosti. Ako vedia zabezpečiť poriadok a bezpečie pre všetkých. Som svedkom toho, ako sa to dá a má robiť. O to viac ma bolí, keď vidím, ako inde nad ľudskou bytosťou lámu palicu.
Odpočívaj v pokoji, Ľubomír. Tvoj ťažký život bez nádeje ukončil obušok nepoznajuci milosrdenstvo. Je to hanbou a hrôzou nás všetkých.
