Ledva sme si stihli rozbaliť darčeky, keď zazvonil telefón a operačný mestskej polície požiadal o prevoz človeka. Ležal v Petržalke, na dlažbe pri trati električiek, ktorú zajtra slávnostne spustia. Bol skrehnutý a len ťažko chodil.
Rozlúčil som sa s najbližšími a šiel pomôcť profesionálom do terénu. Mestská polícia ma pri mojich výjazdoch zatiaľ vždy prekvapila nevídanou empatiou a profesionálnym prístupom. Nebolo tomu inak ani dnes. Za štyri roky som bol na vianočnom výjazde prvýkrát. Spravili sme si preto pamätnú fotku a popriali si krásne sviatky.
Pána Karola som vo vozidle zahrial vyhrievaným sedadlom. Kedysi býval osobným šoférom námestníka bytového družstva. Vozieval ho na žiguláku. To bolo dávno, dnes má takmer 60 rokov a už roky žije na ulici. S uboleným telom, rozhlodaným artritidou, sa mu žije a hýbe ťažko. Bol vďačný za odvoz. Dnes sa “viezol ako pán”. Tak mi to pri rozlúčke povedal.
V DePaul to v noci býva všelijaké. Ale dnes ma prekvapila milá atmosféra. Akoby Vianoce došli aj sem. Neodolal som a po malom smalltalku som sa cvakol aj s dobrovoľníčkami. V skromnom prostredí je ich úsmev najväčším luxusom. Zahrieva viac ako radiátor.
Dlho som nosil v hlave príhovor nášho premiéra, ktorý sa v štylizovanej póze rozplýval pred kamerou nad tým, ako pozná “najlepšiu vlastnosť Slovákov”. Vraj je to schopnosť výjsť aj z mála. A to je vraj veľký dar pre politikov.
Dnes som v praxi zažil odpoveď na tie jeho drísty.
Najkrajšou vlastnosťou Slovákov je naša schopnosť pracovať v skromných podmienkach s veľkou láskou.
Stretol som ju v očiach a hlase policajnej hliadky. Objala ma na “recepcii” nocľahárne. Odchádzam ňou “sčlovečený” do vianočnej noci.
