Rozmohol sa nám tu taký nešvár!
Hromadne sa nám začali samo-urážať konzervatívne sa označujúci kresťania. Vo veľkolepom otváracom ceremoniáli Olympijských hier videli výjav, ktorý automaticky pochopili ako “hanobenie Kristovej poslednej večere” a tým aj kresťanstva. Viacerí sa ihneď zavzdušňujú a volajú po odvete, “ako by to spravili moslimovia, keby si niekto uťahoval z Proroka Mohameda”.
Fenoménu samo sa urážajúcich ľudí asi nezabránim, ale rád by som poukázal na nepochopenie situácie.
Vo výjave otváracieho ceremoniálu možno vidieť a interpretovať čokoľvek a akokoľvek.
Hľadať urážky v obrazovom stvárnení radosti, porozumenia a vzájomnej lásky, mi však nepríde práve hodné zrelého kresťana.
Daný výjav je na pomedzí stretu sveta gréckych bájí o bohoch Olympu, kresťanskej interpretácie dejín viery a dnešného hľadania foriem vzájomného porozumenia. Rovnako, ako sú moderné Olympijské hry na pomedzí globálneho stretu kultúr, náboženstiev a športovej rivality. Napriek tomu ich jediným cieľom je aspoň na pár týždňov spojiť vo vzájomnom porozumení a rešpekte inak takmer nespojiteľné kultúry a národy.
Iste, umenie občas provokuje pravdou. Ukazuje na prítomnosť základného učenia Krista o vzájomnej láske vo svete, kde aj po 2000 rokoch namiesto lásky k blížnemu vládne zadubenosť a túžba po moci.
Daný výjav je zjavne inšpirovaný klasickými dielami, no nie len Da Vinciho dielom. Je aj odkazom na Slávnosti bohov/Le Festin des Dieux od Jan Hermansz van Bijlert, vystavené v múzeu v Dijon. Znázorňuje oslavu života často rozhádanými gréckymi bohmi na Olympe. V strede sedí Apolón. Olymp a Olympiáda, to má asi spoločne väčší súvis ako Da Vinci.
Skôr ako sebavzťahovačne vyhlásime, že bolo urazené kresťanstvo, presvedčme sa, či sme si len pre neznalosť niečo zle neinterpretovali.
A skôr ako vyhlásime katolícky “džihád” zlému Západu, uistime sa, či stredovekom páchnuce dezinterpretácie Koránu moslimskými radikálmi, je to pravé orechové, ktorého napodobňovanie by od nás dnes chcel Kristus.
