Pozerám na horiacu Moskvu a vidím vypálený Mariupol.
Nemôžem si pomôcť. Všetka hrôza a opadnutie ilúzií o vyspelom slovanskom národe, ktorý už druhý rok vraždí civilistov iného slovanského národa, mi zatvrdili srdce.
Hľadím na horiacu moskovskú halu a pred očami sa mi odvíjajú obrazy zbombardovaného divadla v Mariupole s bolestným nápisom “deti”.
Moskva sa mi až do toho osudného dňa veľmi páčila. Bola luxusná, vkusná a pre chlapca z malého mesta exotická. Nezabudnem na jej metro, centrum, Kremeľ a chrámy, ani na zvláštnu, miestami mlčiacu a nebezpečnú atmosféru, v ktorej sa miešala divokosť 90tych rokov s luxusom 21.storočia. Vravel som si, že sa do nej ešte určite vrátim. A potom prišlo vytriezvenie. Ale až po zlomení srdca a obrovskom sklamaní.
Od včerajšej noci sledujem dianie v hlavnom meste tejto novodobej krajiny zla. Môj rozum odsudzuje vraždenie civilistov kdekoľvek. Ale zároveň mi podsúva obrazy z Buče, Charkova a najnovšie z Odesy. Verím, že hrôza zbytočnej a nečakanej smrti teraz otriasa mnohými Rusmi. Tak, ako už roky otriasa životmi a zdravím všetkých, kam bez pozvania dupla vojnová čižma ich armády.
Ešte jeden obraz mi blúdi pred očami. Výbuchy bytoviek, ktoré v polovici septembra 1999 otriasli Moskvou a ďaľšími mestami. Krajina, ktorá bola dovtedy zmietaná rozdelením a neistotou, sa zrazu zomkla okolo nového, nevýrazného prezidenta, akéhosi Putina a zaútočila na Čečensko. Už onedlho sa zistilo, že za výbuchmi a smrťou stoviek ruských civilistov nestáli Čečenci, ale FSB a pokyny z Kremľa.
Či aj za týmto útokom napokon stojí mužík z Kremľa, ukážu dejiny. Zatiaľ sa to na to veľmi podobá.
Raz darmo, ľudský život nemal v Rusku nikdy veľkú hodnotu. V tomto ohľade sa nič nezmenilo.
Propaganda už rozkrútila kolesá lží a poloprávd a z útoku o chvíľu obvinia Zelenslého, USA, NATO a kľudne aj Pápeža. Akékoľvek zlo padne vhod, ak dokáže vzburcovať nenávisť voči oponentom.
A toto v Kremli ovládajú výborne. Putin bol voľbami znovu potvrdený vo vedení štátu a týmto útokom dostal dar vedúci k bohorovným právomociam.
Chcem mať znovu rád Rusko, chcem znovu uveriť v prínos ich kultúry a v múdrosť ich rozhodnutí. Chcem, ale to by som musel vymazať uplynulé roky a všetky stretnutia s obeťami vojny na Ukrajine. Tak ničivá dokáže byť sila neľudskosti. Zničí ľudskosť aj v tých najromantickejších idealistoch. A momentálne je táto prázdnota duše jediným “darom” Putinovho Ruska svetu.
