Prečo dnes Katolícka cirkev na Slovensku zanovito mlčí?
Občasná hluchota, selektívna slepota a nevraživá “samomluva” sú prejavmi chorej nervovej sústavy.
Brali by sme vážne človeka, ktorý nás občas “nevidí”, občas “nepočuje” naše volanie o pomoc a občas nám bezdôvodne vynadá?
Taký človek by od nás získal skôr súcit, alebo od niekoho výsmech. No len málokto by sa spoľahol na jeho názor. Zvlášť, ak by ten názor mal formovať to, v akom svete máme žiť.
Aká choroba dokázala zničiť reputáciu kedysi uznávanej a suverénnej cirkvi? Prečo dnes nechce vidieť, ani počuť volanie ľudí po pravde, cti a spravodlivosti? Prestalo už pre ňu na Slovensku platiť Ježišovo varovanie: “Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili.”? (Mt 25, 41-46)
Ako insider vidím niekoľko alarmujúcich dôvodov, ktoré dokázali pokriviť aj sväté prostredie.
Zžitý klientelizmus a elitárstvo obrali hodnostárov o kontakt s realitou ich veriacich a ešte viac o kontakt s realitou sekulárnej spoločnosti. Vnútrocirkevná korupcia zas vzala vietor z plachiet aj tým najodvážnejším hlasom. Nostalgicky spomíname na slobodné nadýchnutie sa veriacich počas účinkovania arcibiskupa Bezáka. O to viac bolí stret s dnešnou realitou.
Oportunizmus doslova zabuchol dvere pred akoukoľvek možnosťou viesť slobodnú diskusiu o tom, akú spoločnosť chceme na Slovensku budovať. Človeku sa až zdá, že Konferencii biskupov vyhovuje skrátenie premlčacích dôb za znásilnenia a sexuálne zneužitia. Že sa dokonca dokáže identifikovať s tými, ktorí sa nechali korumpovať alebo spreneverili náš spoločný majetok a dnes môžu oslavovať beztresnosť.
Neveriaci, hľadajúci, ale aj tí veriaci, ktorých viera je založená viac na osobnom vzťahu k Bohu ako na nekritickej poslušnosti inštitúcii, sa dnes právom pýtajú kedy zaznie jasný a odborný názor našich biskupov.
Naozaj im k pokojnému životu stačia rastúce príspevky zo štátneho rozpočtu?
Chceme veriť, že strach o príjmy z daní ich nespútal do vazalstva a poslušnosti postkomunistickým mocipánom.
Hlas pápeža Františka, bojujúceho proti korupcii a papalášizmu, znie jasne a prenikavo do celého sveta. Len k nám, cez tie Alpy nie a nie preniknúť. Cirkev u nás riešila s nevraživosťou zástupné “džendžer” témy a brojila proti “pekelným liberálom”. No jej hlas v boji za čestnú, slobodnú a spravodlivú spoločnosť zatiaľ nepočuť.
Práve dnes, stojac nad bezvládnym telom podupanej spravodlivosti, potrebujeme počuť jej rozhodné “Talitha kum!”.
