Nikdy nezabudnem na 24.2.2022.
Prežíval som zdesenie, hrôzu a strach.
Zhoda životných okolností ma v ten deň viedla na stretnutie so spišským pomocným biskupom. Sprevádzal som mladé dievča, ktoré po zneužívaní kňazom nabralo odvahu a chcelo ho konfrontovať s realitou v jeho diecéze. Zdesenie pramenilo z reakcií biskupa, ktorý sa v hodinovom rozhovore neprestajne zastával agresora a obeť, ktorá mala v čase zneužívania len 13 rokov, označoval za spoluvinnú.
Celú cestu tam aj nazad sme s hrôzou sledovali správy z Ukrajiny. Ruská vojnová mašinéria sa v tankoch valila cez mestá a nikto netušil kedy a či vôbec sa niekde zastaví. Bolo to sureálne a zároveň hrozne reálne.
Strach som mal hlavne o syna. Bol som čerstvým otcom a veľmi som sa bál, či jeho a manželku dokážem včas dostať do bezpečia a ochrániť pred chaosom a zlom tejto doby.
Zažíval som jeden z najdlhších, ťažkých dní svojho života.
A potom prišli vlny matiek, detí a starcov. Prúdili na našu hranicu a chceli, museli ďalej, kamkoľvek do bezpečia. Trávil som týždne organizovaním zbierok, doručovaním pomoci na východ, zvážaním vydesených ľudí do neznámej krajiny s neznámymi vyhliadkami na bujdúcnosť. Organizovali sme každý kto čo vedel.
Ukrajina prekvapila. Nepadla po týždni ani po mesiacoch. Bojuje, vzdoruje, krváca a bráni sa.
Na Slovensko a Slovákov som nebol nikdy hrdý viac, ako práve v tie pamätné mesiace, kedy sme sa zomkli a pomáhali na štátnej, medzinárodnej a hlavne osobnej úrovni. Za každým stretnutím a tvárou som spoznal smutný životný príbeh. Raz o nich snáď budem mať silu napísať viac.
Dnes sa zdesenie, hrôza a strach vrátili a silnejú.
Prešlo len 24 mesiacov a Slovensko sa zmenilo. Z hrdého obrancu slobody a dobrého suseda sa stal kolaborantský paškvil. Ukrajinským deťom, ženám a starcom tu až príliš mnohí začali závidieť všetko, ešte aj tú vojnu a mŕtvych otcov a manželov.
Vymenili sa vlády a z hrdého Slovenska je zrazu kolaborant kričiaci, že si za napadnutie môže obeť sama. Máme to zjavne v génoch. Tú škodoradosť z utrpenia slabšieho. Rozumných a odvážnych je u nás menej ako hlúpych a škodoradostných zbabelcov. S hrôzou sledujem, kam sa Slovensko posunulo a akú budúcnosť si volí. Našu krajinu a budúcnosť opäť organizovane uniesli, tentokrát smerom k Rusku. Nechcem sa s tým zmieriť, znovu robím čo viem, aby sa krivda nestala normou.
Ukrajina sa bráni s vypätím síl. Ak to zvládajú tamojší ľudia po skúsenosti s Bučou, Mariupolom či Bachmutom, tvárou v tvár realite smrti, musíme to zvládnuť aj my. Aspoň na osobnej úrovni musí naša pomoc tamojším ľuďom pokračovať. A aspoň na osobnej úrovni musí pokračovať aj náš zápas o slobodu a dušu nášho národa.
