Mal som 9 rokov. Nekachličkoval som kúpeľňu ako Paškovci, ani nemakal na kariére cez dcéru prominentného sudcu ako Ficovci. Bol som len dieťa z robotníckej rodiny. Nebol som dosť starý, aby som štrngal kľúčmi na námestí, ale ani drobec, ktorý by nechápal vážnosť zmeny.
Pamätám si čiernobiele zábery zo spravodajstva. Napätie v očiach dospelých a neschopnosť odhadnúť, čo príde. Pozvoľné prenikanie správ a potom explóziu študentských protestov. Dokonca v našom malom Štúrove sa študenti stredných škôl zomkli a vydali sa zo škôl na protestný pochod cez mesto. Stretol som ich a odrazu bolo jasné, že sa všetko zmení. Už nebudem pionier a súdružky učiteľky viac nebudú súdružkami.
Nasledujúcich desať rokov sa cez našu krajinu prehnalo ako smršť. Mečiarovi ex-komunisti spôsobili chudobu a nárast kriminality, aký nemal nikde obdobu. Podniky krachovali, vysoká nezamestnanosť ničila rodiny. Viem čo znamená odraziť sa od dna chudoby. Sám som tú dobu ako pubertiak zažil. Od 15tich som popri škole brigádoval a pomáhal s rodinným rozpočtom.
Na gympli nám povedali, že raz budeme v EÚ a budeme môcť cestovať aj inam ako len do susedného Ostrihomu. Bola to skvelá správa. Nechceli sme veriť, že existujú štáty, ktoré medzi sebou nemajú natiahnutý ostnatý drôt. Bola to konečne nádej, ktorá dávala zmysel “ďalekej budúcnosti”.
Utiahnutie opaskov a dvojnásobné platy od Dzurindu sú tiež silnou spomienkou. Ale zlepšovanie situácie na Slovensku bolo v tej dobe už badateľné. Najviac sa prejavilo po roku 2000. To som bol už na výške v Bratislave a postupne sledoval, ako peniaze z EÚ menia šedé, rozpadnuté mesto na modernú metropolu.
A potom prišiel šašo v drahom obleku a so stotisicovými hodinkami a začal spievať o sociálnom štáte. Najskôr bol na smiech, no už onedlho sa stal premiérom. Slovensku sa darilo aj napriek nemu. Vždy som mal citlivý nos na manipulácie a klamstvá a pri tomto chlapovi a jeho kumpánoch sa mi priam vytáčal od nepríjemného pachu. Nemýlil sa.
Jeho 3 vlády postupne dotiahli do dokonalosti a jemnej sofistikovanosti všetko to, čo kedysi Mečiar prerážal kladivom. “Naši ľudia”, vratky DPH, tunelárske tango a sladké reči pre masu vyvrcholili streľbou na Jána a Martinu. To už hrôzou stuhlo aj moje srdce. Zrazu bolo jasné, že ak im nepovieme “DOSŤ!” bude ďalšou na rade naša sloboda. Tentokrát som stál na protestoch osobne. Bol som o 30 rokov starší a dianiu som rozumel detailne.
Dnes budem znovu v prvej rade pred tribúnou. Mám 44 rokov a plné zuby boja proti tým istým šašom. Ale v tomto zápase vyhrajú vytrvalejší. Už nejde o žiarivú budúcnosť v nejasnej diaľke. Ide o peklo horiace priamo pred bránami. 35 rokov po ‘89 sme to my, kto buď uháji slobodu, demokraciu a právo, alebo stratí budúcnosť. Toto už nie je pietna spomienka. Je to občianske vzopetie sa diktátorským snahám a návratu pred rok 1989.
