Zajtra to bude rovných 19 rokov od úmrtia skromného a pracovitého chalana, Tomáša Kukučku. Jeho osud a nerovný boj s rakovinou vtedy zatriasol “bublinami” veriacich na západnom Slovensku.
Tomáš bol oveľa viac ako len pracant a čestný človek. Bol priateľom bez predsudkov. Spoznali a spriatelili sme sa počas spoločného štúdia teológie v rokoch 1999-2005.
V nerovnom súboji bol vlastne od začiatku štúdií, no nevzdával sa. Dušou bol vidiecky poľnohospodár a presne tak ho časť našich predstavených zaškatuľkovala. Dávali mu pocítiť, že abstraktnosť teologických, filozofických a pedagogických disciplín nie je nič pre neho. Tomáš miloval liturgiu a jej bohaté dejiny. Pri štúdiu liturgiky žiaril a bol vo svojom živle. Skúškami vždy prešiel, prehrýzol sa. Jeho húževnatosť a život “tu a teraz” ma vychovali v mnohých rovinách, o ktorých existencii som ani netušil.
S Tomášom sme bývali dva roky na spoločnej izbe. Dobrovolníčili sme spolu na detských oddeleniach nemocníc, organizovali letné tábory pre deti z našich farností. S humorom sme prechádzali tými najrozličnejšími absurdnosťami seminárskeho života. Dnes viem, že bol jedným z mála úprimných priateľov, ktorých som v živote mal.
V zime 2004 dostal horúčky, ktoré ho neopúšťali. Po pár týždňoch predstavení povolili jeho prevoz do nemocnice. Tam absolvoval vyšetrenia s hrozným výsledkom.
Nevzdával to. Absolvoval chemoterapie, pokračoval v štúdiu a žil pre “teraz”. Chradol. Očividne sa nám menil pred očami.
Kňazskú vysviacku absolvoval skôr ako my. Na našej sa zúčastnil už ako vetchý tieň. Ešte stále cítim dotyk jeho rúk, keď mi ich pri svätení kládol na hlavu ako symbol bratstva v kňazskej službe.
Nevedeli sme ako, ale verili sme, že sa jeho stav ešte “utrasie”. Veď je to predsa náš Tomáš, chlap pre prax, ktorého talenty mali zažiariť práve v praktickom, každodennom živote “po seminári”.
Práve o takomto čase, práve v tento deň pred 19 rokmi som s ním telefonoval naposledy. Ležal už v bolestiach na onkológii. Moje utešovania odignoroval, trpel a vedel, že sa pozerá Pravde priamo do očí.
Zrušil som program v mojej prvej kaplánskej farnosti a letel som autom za ním do Bratislavy. V nemocnici ma lekár odkázal na návštevu až na druhý deň. Moji kolegovia už ho boli vyspovedať a pacient potrebuje kľud. Upokojil som sa a šiel som sa ubytovať, veď aj zajtra bude deň. Ten prišiel, no nie pre všetkých. Tomáš v noci vydýchol naposledy. Svet prišiel o človeka, ktorého talent sme poznali len najbližší.
Napriek rokom neprejde deň, aby som na Tomáša nemyslel. V krátkom živote zažil v koncentrovanej podobe všetku bolesť, opustenosť, posvänosť a pochopenie života, ktoré sme si my ostatní mali prežiť v ďalších desaťročiach.
Tomáš nás nikdy v ničom nesklamal. Kde sám nevedel povzbudiť a pomôcť, tam nikoho nekritizoval. Chápal život v jeho plnosti a jednoduchosti zároveň.
Dnes sa mi po rokoch Tomáš objavil v sne. Bol mladý a zdravý ako kedysi. V modrom obleku si len tak vošiel do miestnosti so svojim šibalským úsmevom. Bol to sen, v ktorom som ho objal a nechcel veriť, že bol čas, kedy tu s nami nebol.
Realita je ale iná. Tomáša už niet. Zostali spomienky a nádej, že dobro, ktoré konal, a ktorým vstúpil do našich životov, ešte trvá a rastie. Dobro vie byť večné.
