"Naši" si mysleli, že sú to kĺby a preto nevládzem chodiť, ale keď som už prestávala žrať a pomaly aj piť vodu a iba som len tak ležala, začalo to byť so mnou veľmi vážne... Tak ma zobrali hneď k lekárke a po nutných vyšetreniach mi našli niečo, čo by som nemala mať...Bolo treba urýchlene operovať. Veľkú šancu mi nedávali, ale bola jediná možná - asi tak 20%. Aj tak to skúsili a podarilo sa, a ja som tu medzi svojimi a pomaly sa preberám z narkózy a už sa teším, keď táto etapa v mojom psom živote skončí a ja budem behať tak, ako voľakedy a šantiť po záhrade...
Preto ďakujem pani doktorke Pekárovej na Poliankach, že mi zachránila život, bez nej by som tu už nebola...
Veď život je krásny...aj ten náš psí... a mne sa chce ešte veľmi žiť... Veď bez "našich"/mojich/ by mi bolo veľmi smutno...
