Tak som zobral deku a jemne som ju prikryl, aby jej nebolo zima. Robím to vždy, keď ma čaká a ja stále chodím neskoro a spánok ju premôže....
Inak je to s naším psom, teda fenkou vlčiaka. Keď som ráno odchádzal, vyprevádzala ma ako obyčajne smutným pohľadom , v ktorom sa odzrkadlovala oddanosť i očakávanie, či ju náhodou nezoberiem so sebou a pri tom vedela, že to nie je možné.
O to viac radosti prejavila, keď som zahrmotal kľúčami v zámke dverí...Všade za mnou chodila - v pohľade túžba niečo dostať za to, že musela byť celý deň sama, iba čo jej papagáj-ica celý ten čas vypiskovala za oknom,že je tu aj ona. Samozrejme som neodolal jej pohľadu a dostala vytúženú psiu tyčinku. A teraz , kým sa ja snažím dať dokopy tento článoček, spokojne spí - aj bdie zároveň na svojom koberčeku vedľa mňa, opretá hlavou o moje nohy, že sa skoro ani pohnúť nemôžem. Ale čo človek neurobí a nevydrží pre svoju nemú tvár...Tento pocit určite pozná každý majiteľ a chovateľ oblúbeného štvornohého kamaráta a nikdy by ho nevymenil za nič na svete. Tie zvieratká sa totiž nepýtali k nám, my sme si ich vačšinou sami vybrali a ak sú oni spokojné, dajú nám to zreteľne najavo. Psí pohľad totiž hovorí za všetko... po žene a deťoch je určite najkrajší...
