Vlastne by som mal napísať u dvoch babkách, lebo my sme mali tú výhodu oproti druhým deťom, že naše babky bývali v jednej dedine, dokonca v jednej ulici a domy mali oproti sebe.Malo to navyše aj takú výhodu,že sme mali ako deti možnosť vybrať si, čo budeme obedovať, s kým nakupovať, kde budeme dnes večer spať...
Vždy to bola len výhoda a my sme ju aj patrične využívali.Deti vedia využívať, ale to myslím v dobrom.A keď sme vyviedli nejaké to huncútstvo, mal to pred našimi kto zachraňovať. A to bývalo dosť často.
Teraz po rokoch si uvedomujem, že takéto spolužitie-spolubývanie sa pomaly pre dnešné deti stáva nedostupným, až na zopár vzácnych výnimiek.Deti sa síce spolu s rodičmi dostanú na drahé zahraničné dovolenky, majú drahé hračky, ale bývajú samé. Rodičia na ne nemajú čas a deťom chýba tá vôňa a chuť babkiných koláčov,buchiet - samotnej babky a dedka- ,ak ich majú.
Možno by miesto drahej dovolenky boli radšej s drahou babkou - síce možno by sa niektorí nemohli pochváliť v škole fotkami z ďalekej cudziny - ale o to krajšie zážitky ich čakajú so starými rodičmi.Neberme im starorodičovskú lásku,ten krásny vzťah, na ktorý budú v dospelosti spomínať.Ten sa nedá ničím nahradiť,ten treba prežiť.Doprajme im to - ich deti,vaši vnuci a vnučky vám to raz bohato vrátia.
Ja som mal to šťastie, mám i s bratom na čo spomínať,naše deti tiež, a ako moja žena hovorí:koľko lásky im dáš, dvakrát sa ti to na starosť vráti...
Myslím si, že má pravdu...
Alebo sa mýlim? Aj keď mýliť sa je ľudské, ja sa nerád...
Ako ste na tom vy?
