Keďže sa nik s nášho okolia nehlásil, že by mu uletela korela , stali sme sa "majiteľmi" my. Zohnali sme klietku pre vtákov, krmivá pre papagáje, napájadlo a čo ja viem čo ešte všetko bolo treba a žena mala o jednu starosť naviac. Ale celkom ju to bavilo a baví dodnes a to pritom nezabúda ani na našu fenku vlčiaka.
A tak, keď sa v lete "sťahujeme na chalupu" stráviť dovolenku neustálym prerábaním na nej, tak do auta ako prvá ide klietka s vtákom, vlčiačka do kufra - kvoli nej sme voľakedy kúpili kombíčko, aby mala dosť miesta - naložíme ešte nejaké krmivo pre oboch, zopár vecí pre nás a naše malé ZOO sa može sťahovať.Takto to bolo aj tento rok. A keďže toto leto bolo až príliž horúce, tak klietku s vtákom som umiestnil na dvore do chládku pod "longoše" - tak sa v Častej hovorí viniču vysadenému na dvore a tvoriacemu chládok pod ním. Korela mala pomaly raj na zemi, ako jej na tom chládku bol dobre o psoch ani nehovorím, lebo tam máme ešte jedného "nezmara" z útulku.
Až do jedného popoľudnia, keď sa správanie našej korely nejako zmenilo, zbystrila svoju pozornosť a s nejakým príbuzným začala komunikovať svojim jazykom. Najprv sme tomu nevenovali pozornosť, ale keď sme zbadali na tv.anténe ďalšiu korelu, ale inak sfarbenú, vedel som, že to ženu nenechá na pokoji. Ale to som netušil, že dokáže, aby priletela až do klietky.
Ja som mal otvorené dvere do podkrovia, tak kúsok za nimi se umiesnili klietku s našou prvou korelou, tak, aby v prípade uletenia bolo možné ihneď zavrieť dvere. Okná sme v pokroví zavreli a žena čakala ako sa tie dve navzájom prilákajú. Našej sa s klietky moc nechcelo - mala tam krmivo - a to sa jej nechcelo opustiť. Zato jej nová kamarátka bola hladná a poranená, možno od nejakého iného vtáka, čo ju naháňal, ale hlad bol najsilnejší a cez kŕmne dvierka vletela až dnu. Trvalo to asi pol hodinu.
Po osprchovaní a nakŕmení nastala fáza spoznávania a nejakého džavotania medzi sebou. Tak sme sa stali majiteľmi dvoch koriel - priletelkýň, alebo uletelkýň, lebo ani v Častej sa nik nehlásil, že by mu uletela korela.
Ale zistili sme, že klietka pre jednu korelu, je pre dve malá. Tak mi neostávalo nič iné, ako kúpiť vhodné pletivo a urobiť nejakú voliéru pre "našich vtákov". Keďže pletivo malo šírku 1meter, rozmery voliéry boli dané 1x1x0,5m - dostatočne veľké pre dve korely, aby si mohli konečne aj "doma " zalietať. Zbytok dovolenky strávili teda už vo voliére a problém nastal, až keď sme sa začali baliť domov. Voliéra mala nejaké centimetre navyše a nezmestila sa do auta. Zasa prišlo na lákanie koriel do klietky a načo iné, ako na krmivo - to už tak dlho netrvalo a korely mala žena v klietke. Voliéra putovala na strechu auta, pes do kufra a prevoz domov mohol začať.
Doma je voliéra na balkóne, chránená pred nepriazňou počasia, k spokojnosti oboch koriel, a manželka má o ďalšiu starosť navyše, ale ako ona hovorí jej to vôbec nevadí a stará sa o ne rada.
