Keď ma Patrik Guldan, môj bývalý kolega a súčasne aj niekdajší poslanec miestneho zastupiteľstva Bratislava Ružinov, vzal na toto miesto, pozeral som ako vyoraná myš. Za chrbtom paneláku zo 60.-tych rokov 20. storočia Lurdská jaskyňa. Stratená medzi garážami a trafostanicou. Niečo, ako keby ste našli štyri živé perlorodky v záhone reďkoviek. Neuveriteľné, neočakávané, nepatričné. A predsa tam stojí. Na Mierovej ulici č. 124 v Bratislave v miestnej časti Prievoz!
Zjavenie Panny Márie v Prievoze
K tomuto objektu sa viaže legenda, podľa ktorej na konci 2. svetovej vojny mal odletieť z letiska na Kryme pán z Prievozu a jeho spolubojovník z východného Slovenska. Obaja však zaspali čas odletu. Ich lietadlo havarovalo a oni figurovali na zozname cestujúcich. Manželka dostala správu o padnutí vo vojne, ale neverila jej, modlila sa k Panne Márii a dúfala v návrat. Z vďaky potom dala vybudovať kaplnku v ich záhrade na Mierovej ulici. Vysvätená bola farárom Škodom cca. v roku 1945 – už aj s manželom. Opätovné osadenie sochy bolo v roku 1994.
Na tomto mieste sa v minulosti nachádzali sedliacke dvory, po asanácii v 60-tych rokoch sa tu vybudovala vôbec prvá zástavba bytových domov v Prievoze.[1]
Z vojnovej histórie
Zanalyzujme text, ktorý použilo občianske združenie Náš Prievoz o pomníku Panny Márie. 2. svetová vojna, Krym, pán z Prievozu a jeho spolubojovník. Obaja boli možno vojakmi dvojtisícovej Rýchlej skupiny (od 8. júla premenovaná na Rýchlu brigádu), ktorá ako prvá slovenská bojová formácia prekročila hranice ZSSR, 24. júna 1941. Možno boli súčasťou 50 tisícového armádneho zboru, ktorý brigádu nasledoval. Vojsko Slovenského štátu sa s Wehrmachtom dostalo po severokaukazské kúpeľné mestečko Gorjačij Kľuč. Tam sa ich postup zastavil a karta sa začala obracať. Po víťazstve Sovietov pri Stalingrade, 23. januára 1943 začali Nemci aj Slováci ustupovať z Kaukazu. Bez motorových vozidiel, ťažkých zbraní a proviantných zásob. Nemci vo februári prepravili príslušníkov Rýchlej divízie loďami a lietadlami z Tamanského polostrova na Krym. Ústup slovenskej 1. pešej divízie smeroval cez Dneper smerom na Cherson a Odesu. Posledného bojového nasadenia sa zúčastnili vo februári na Kryme a v apríli 1944 na území dnešného Moldavska. V máji 1944 sa Slováci nachádzali už na území Rumunska. 1. júna 1944 zbor zreorganizovali a pretvorili na 1. technickú divíziu. Hneď ako vypuklo povstanie, 29. augusta 1944, slovenská armáda ako nespoľahlivá, bola odzbrojená. Mnohí z vojakov na vlastnú päsť zvolili útek na Slovensko. Toľko krátka história slovenského pôsobenia v boji proti boľševikom v 2. svetovej vojne.
Do krátkej „povesti“ o znovunájdenom rodákovi z Prievozu dobre sedí. Príbeh s letom môže a nemusí byť pravdivý. Aj keby nebol, možno sa náš neznámy muž vrátil na Slovensko po vlastných z Rumunska. Hádam mal to šťastie, že unikol pozornosti komunistov a po skončení vojny, neskončil v gulagu na Sibíri. Mnohí vojaci Slovenského štátu to šťastie nemali.
Pomníček v diktatúre proletariátu
Je to šok, že od roku 1945 do súčasnosti pomníček nikto nezbúral. V 50.-tych rokoch 20. storočia, v období zúriaceho robotnícko-roľníckeho festivalu výstavby komunizmu „za každú cenu“ pomníček určite chránili záhrady. Bytová výstavba v 60.-tych rokoch sa dostala do jeho tesnej blízkosti ako dotyčnica s kružnicou. A nič. Žiadny potentát si ho nevšimol. 70.-te roky, ktoré zasadili zbytkom Prievozu ranu z milosti a odstránili posledné rodinné domy z Mierovej ulice, šli po druhej strane cesty. Podľa všetkého už v roku 1994 (tomu by nasvedčovali vročenie nad horným oblúkom pomníčku) ho niekto obnovil.
Čo to je na tej Mierovej ulici?
Neviem. Nie je to Lurdská jaskyňa. Nie je to prícestný kríž. Nie je to kaplnka. Nie je to nič, čo by vás ohromilo výtvarnou hodnotou. Nie je to ani architektonický skvost. Je to niečo, niečo so sochou Panny Márie (veľmi komerčnou), ale je to niečo, čo má mimoriadnu hodnotu úprimnosti. Niečo vytvorené s víziou zrodenou vo fantázii s pocitom hlbokej vďaky. Niečo, čo má kredit hlbokej viery. Tej čistej viery človeka, v ktorého živote, je jeho súčasťou ako tlkot srdca. Vždy, keď sa vidím ten drobný monument vďaky, spomeniem si na Rúfusovho Pecka sprostáčika[2]. Na to hlboké a predsa jednoduché prijatie duchovna. Som Bratislavčan, Prievoz či Feriba to bývala pre mňa kamarátova záhrada so starou čerešňou s úžasnými plodmi, dvaja zmrzlinári, ktorých zmrzlina bola najlepšia na svete a kino Pokrok so sovietskymi filmami ako Bodka – čiarka – bodka, Pruhovaná plavba, alebo Človek obojživelník. Táto mestská časť ma už nemala, čím prekvapiť. A prekvapila.
P.S. Ešte tá Feriba!
Moji rodičia Prievoz inak ani nepomenovali. Horný brod, alebo Horný prievoz, čiže Obern Urfar, bola pôvodne zemepanská obec, ktorá patrila prešporskému hradnému panstvu. Vznikla okolo roku 1382. K Bratislave ju pričlenili 1. apríla 1946. Názov Feriba bude asi odvodení z historického pomenovania Förév z roku 1753.
[1] http://nasprievoz.sk/historia/
[2] Milan Rúfus, Pecko sprostáčik, https://www.birdz.sk/forum/poezia-pre-siedmaka/167619-tema.html
, https://www.youtube.com/watch?v=hdS2uZFms-0
