Poznáte budovu železničnej stanice v Záhorskej Vsi? Na konci trate osamelá jednoposchodová budova. Zanedbaná, trochu opravená, trochu ošarpaná, dlho opustená, so zapečatenými dverami a oknami. Architektúra Rakúsko-Uhorskej železnice na konci 19. storočia. V chmúrnom počasí pôsobí ako penzión z Hitchckokovho filmu Psycho. Ak zvolíte inú optiku, uvidíte budovu, ktorá mohla pôsobiť k najvýstavnejším budovám v obci. Neklamný znak priemyselného pokroku a významu oblasti pre celú monarchiu. Sem prišla železnica, ktorej výstavba nebola vôbec lacná. Aj túto časť ohromného územia v držbe cisára a kráľa na viedenskom tróne, sprístupnila rýchlej a efektívnej doprave. Charakteristická, mierne strohá, štíhla, s tehlovými lizénami, pilastrami a rímsami okrášlená budova s červenou strechou pokrytou škridlou. Položte si otázku: kedy naposledy ste videli takúto železničnú budovu? Dávno? Je to možné. Začali miznúť tak rýchlo, že sme si ich zmiznutie ani nevšimli. Hoci toto nie je rozprávanie o Záhorskej Vsi, Záhorská Ves stála na začiatku. Na začiatku rozhodnutia pozrieť sa na staré železničné trate. A sestra sestre ako by si z oka vypadli, taká budova stojí aj v Brezovej pod Bradlom.
Posledná cesta najslávnejšieho pilota zo Slovenska
Prečo rozprávať o málo významnej trati niekde na hraniciach Trnavského a Trenčianskeho kraja? Možno pre toto: 8. mája 1919 boli prevezené telesné pozostatky gen. M. R. Štefánika železnicou na trati Bratislava – Jablonica – Brezová pod Bradlom na miesto ich posledného odpočinku. Pohreb sa konal 11. mája 1919 na Bradle. Za vládu Československej republiky sa pohrebu zúčastnil minister národnej obrany V. Klofáč, vedúci diplomatickej misie Československa v Rakúsku V. Tusar, veliteľ armády na Slovensku gen. Piccioni.
Nebolo to posledný krát, kedy sa táto dráha stala prístupovou cestou pre významné osobnosti. 28. októbra 1921 po nej cestoval do Brezovej, prezident T. G. Masaryk a 4. mája 1924 prezident Dr. Eduard Beneš.
Súhlasím s každým oponentom, ktorý vyhlási, že pri pohľade na súčasnú politickú scénu, je rozpačité spomínať na politikov. Netreba. Skúsim to trochu inak.
„O pamětních knihách obecních a zejména jeho prováděcím nařízením č.211/1921 Sb.“
Poopravím informáciu z nadpisu a potom už všetko dôležité, čo s ním súvisí. V roku 1921 vydala Československá vláda nariadenie č.211/1921 Sb., ktorým určila, že sa má pokračovať, resp. majú sa začať písať obecné kroniky, pretože podľa § 2 Účelem pamětní knihy obecní jest zachovati místní dějiny pro poučení budoucích. Na nariadenie nadviazalo Ministerstvo železníc dobrým nápadom, že zvyk viesť a archivovať kroniku železničnej stanice (Pamětní knihy železničných úřadů), zmenia na povinnosť pre všetky stanice Československa. Preto si v časopise Nostalgia[1] (občasník o histórii železníc) môžeme prečítať: Dňa 13. novembra (1918) sa však Maďari stanice opäť zmocnili a postúpili až do Senice. V okolí Jablonice sa bojovalo a obyvateľstvo slávilo slobodu povestnými „rabovačkami“. Ušetrená nebola ani stanica v Jablonici, pričom vyplienené bolo všetko – skladište, kancelárie, kasárne i opustený byt prednostu stanice. Vojsko, ktoré stanicu potom obsadilo, v ničení pokračovalo. Chceli sa pravdepodobne zohriať v už pomerne chladných nociach, pálili preto knihy a tlačivá. Tým došlo k zničeniu všetkých listín účtovných aj personálnych. Železničnú stanicu Jablonica obsadili definitívne úradníci nového štátu dňa 20. novembra 1918 a boli nimi úradníci Stejskal, Janota, Straka, podúradník Čečetka a telegrafista Olejník. Niekoľko vojakov bolo pritom pristihnutých pri rozbíjaní pokladnice. Táto im bola odobratá a získaný obnos deponovaný najskôr na obecnom úrade a neskôr odvedený železničnej správe.
Dňa 22. novembra 1918 bola obsadená železničná stanica Brezová a ako prednosta v nej ešte v ten istý deň nastúpil pán Čečetka. Prebehlo to za dosť dramatických okolností, keď odchádzajúci skompromitovaný maďarský predchodca Veneziáner pri strhávaní maďarských nápisov a tabúľ vyhlásil a prisahal vernosť republike. Predtým však tovar, ktorý sa nachádzal v skladišti, rozdal, aby si získal priazeň obyvateľstva, a peniaze, celkovo 80 tisíc korún, si uschoval v kachliach. Keď jeho nástupca, p. Čečetka prišiel na tento podvod, chcel Veneziánera otráviť. Bol zatknutý a dodaný na súd na Špilberk (pevnosť v Brne). [2]
Krátka história
Snažil som sa nájsť časové vymedzenie, v ktorom bola ani nie 12 km dlhá trať medzi Jablonicou a Brezovou pod Bradlom, postavená,. Neuspel som. Slávnostne ju sprevádzkovali 6. septembra 1899.
Keďže je ako slepá ulica, je jasné, že bola príveskom čohosi väčšieho. To väčšie bola železničná trať spájajúca stanice Lužianky – Hlohovec – Leopoldov – Trnava – Smolenice – Jablonica – Kúty – krajinská hranica (Břeclav) a napojenie sa na území Moravy na Severnú trať cisára Ferdinanda, teda na vznikajúcu európsku železničnú sieť. Zanedbateľný kúsok trate, trochu stratený v mierne zvlnenej krajine Horného Uhorska, sa stal súčasťou strategicky najvýznamnejších dopravných koridorov. Tento veľmi šťastný nápad predniesol Viliam Paulíny – Tóth, poslanec budapeštianskeho snemu, rodák zo Senice, v Uhorskom sneme v roku 1871 a presadil ním spojenie stredného Slovenska s Považím, Záhorím, Moravou a v podstate s celou Európou.
Koncesiu na výstavbu železnice, zo srdca Slovenska na české hranice, vydalo 6. marca 1897 Uhorské kráľovské ministerstvo obchodu pod č. 15016/97.III.6. Získala ju Uhorská severozápadná miestna železnica (Magyar Északnyugati helyi érdekű). Pozor! Výstavba jednokoľajovej trate medzi stanicami Jablánc – Berezó (Jablonica – Brezová) bola povolená až dodatkom ku koncesii č. 66019/98.X.14, teda zo dňa 14. 10. 1898.
Konečná stanica so Svákom Raganom
Staničný „obsmŕdač“ prezývaný Doktor, pozerajúc sa pri holení do zrkadla, si položí otázku: „Nehanbíš sa chodiť po svete s takýmto ksichtom?“ A vzápätí si odpovedá: „Zapnem si večer Televízne noviny a – nehanbím sa!“[3] Jedna z mnohých vtipných replík z Konečnej stanice. Z tej, o ktorej v jej filmovej podobe distribútor svojho času napísal:
Na malej železničnej stanici, kde žijú ľudia, ktorí stále na čosi čakajú, no ono to neprichádza, a túžia kamsi odísť, no nevedia kam. Všetci očakávajú svoj vysnený vlak, ktorý možno nikdy nepríde. Ale nakoniec je to i tak jedno, pretože i tak nikto nevie, kam má ísť. To aby sa nič nedialo, lenže ono sa diať začne vo chvíli, keď je na toaletách nájdený zavraždený Gitarista. To už prichádza na stanicu polícia, aby prípad prešetrila. Odrazu je každý podozrivý... Komédia s detektívnou zápletkou na motívy jednej z divácky najúspešnejších a najvtipnejších komédií Stanislava Štepku v Radošinskom naivnom divadle.[4]
Divadelná hra pána Štepku, získala svoju filmovú podobu na stanici Brezová pod Bradlom v roku 2004. Krátko potom, ako bola zrušená pravidelná doprava na tejto trati.
Prečo ešte aj Sváko Ragan? Pretože s Martinom Lackom (garbiarom, vtipálkom a rozprávačom, rodákom z Brezovej) sa Elo Šándor , autor knihy Sváko Ragan z Brezovej, stretol v na jarmoku v Brezovej vďaka železnici. Tou sa sem dopravil. Vďaka stretnutiu s pánom Lackom napísal svoju nápaditú trilógiu a vďaka tomu v roku 1976 vznikol televízny seriál v hlavnej úlohe s Jozefom Kronerom.
Na koniec
Netrúfam si odhadnúť, či sa niekomu podarí, alebo nie, zviezť sa niektorým s občasných nostalgických vlakov po tejto trati. Určite sa však oplatí, napríklad cestou na Bradlo venovať pozornosť, aj železnici.
P.S. je mi veľmi ľúto, že sa mi príprave tohto rozprávania nepodarilo nafotiť staničku v Hradišti pod Vrátnom. Je nádherná. Žiaľ, počasie sa postavilo pr
[1] Nostalgia, občasník o histórii železníc, Brezová pod Bradlom a železnica, Ing. R. Halfar, M. Kožuch, M. Benčík, Klub železničných modelárov Bratislava, 2018
[2] Nostalgia, občasník o histórii železníc, Brezová pod Bradlom a železnica, Ing. R. Halfar, M. Kožuch, M. Benčík, Klub železničných modelárov Bratislava, 2018, str.13
