Dumám nad tým, kam by som ten kostol zaradil. Patrí k najkrajším na Slovensku. Výtvarne (cielene nepíšem architektonicky) najkrajším. Jednoduchá, veľmi pôvodná stavba, ktorú tvorí jedna veľká miestnosť. Loď, tak by som ju mal správne nazvať. Nechcem. Miestnosť sa mi zdá vhodnejšie. Miestnosť je priestor, kde sa ľudia stretnú. Kde sa vidia, dotýkajú, kontaktujú, rozprávajú, odvracajú sa od seba, vyhýbajú sa jeden druhému, tvoria skupiny, alebo sa premiešavajú. Pohyb je obyčajne v miestnosti obmedzený. V takej veľkej miestnosti sa môžu modliť, spievať, podávať si ruky, tešiť sa, aj plakať. Preto nechcem povedať, že kostol v Čeríne je jednoloďový. Je to priestor s jednou miestnosťou. Označenie miestnosť je v tomto prípade pre mňa intímnejšie. Intímne a osobné, ako bolo moje prvé stretnutie s týmto kostolom.
Na návrší kostol
Ak pôjdete z Čerína do Dolnej Mičinej, cesta vás povedie do stúpania. Stočí sa vľavo, pretože na pravej strane bude kostol. Stojí na vŕšku, dominuje údoliu pod sebou. Je krásnou ukážkou toho, ako postaviť pevnú stavbu na strategickom, ničím neohrozenom mieste. Temeno kopca je pevné, ak by sa pôda na ňom podmáčala, stavba bude stáť pevne na vrchole. Ak by prišli silné dažde, potok v údolí sa môže rozvodniť, ale voda ku kostolu nevystúpi. Ak by v dedine začalo horieť, oheň sa môže šíriť z domu na dom, ale je malá pravdepodobnosť, že zapáli šindľovú strechu na murovanej stavbe na kopci. Takúto stavbu sa oplatilo opevniť. Tá mohla svojim chránencom poskytnúť útočisko aj v čase lúpežného nájazdu.
Z histórie
Kostol postavili niekedy okolo roku 1315. Donátorom stavby bol Pavol z Krtíša. Zaujímavé je, že rôzne stavebné úpravy sú zdokumentované v 15.-om, 16.-om, aj v 18.-om storočí, ale žiadna z nich významným spôsobom nezmenila dispozíciu kostola. Dokonca aj renesančnú zvonicu nepostavili tak, ako to bolo obvyklé, ako prístavbu, ale ako samostatne stojacu drevnú stavbu v areáli vymedzenom hradobným múrom. To je ďalšia zaujímavosť. Nenašiel som zdroj, ktorý by hovoril o veku múru so strieľňami. Nie je možné vylúčiť, že ho postavili spolu s kostolom (bolo by to logické, v neďalekej Zolnej to tak urobili) a je možné, že bol dobudovaný v súvislosti s expanziou Osmanskej ríše po roku 1526.
Samotná obec je tak trochu záhada. V listinnej pamiatke z roku 1300 sa spomína vyľudnené a zalesnené územie pod názvom Cheren (čo by mohlo znamenať, že pred týmto rokom bolo obývané, hospodársky využívané a následne vyľudnené) a v roku 1578 to isté panstvo Turkami vyplienené. Samotný kostol utrpel väčšie poškodenia počas bojov na konci 2. svetovej vojny.
V interiéri je údajne vyobrazenie Krista zachytávajúceho svoju krv do kalicha – Imago pietatis (Kristus bolestný)[1]. Nepamätám sa, že by som niekde tento výjav videl (keďže som sa do interiéru kostol v Čeríne nedostal, nevidel som ho ani tu). Hľadal som teda na internete a našiel som obraz Miguela Ximéneza[2]. Prekvapilo ma to. Doposiaľ sa mi Kristus bolestný spájal výhradne s vyobrazením Krista sediaceho pod krížom pred samotným ukrižovaním. Kedysi sme si s manželkou z Litvy z Hory krážov pri Šiauliai doviezli malý drevený kríž s Kristom pod ním sediacim. Veľmi mám rád tento „suvenír“. Vždy sa mi zdalo, že je v ňom viac symbolického zmierenia s hriešnym ľudstvom a obetou ako v Ukrižovanom. Litovčania údajne toto vyobrazenie spájajú aj so svojím pôvodným pohanským božstvom.
Na záver
Čerín je dobrá ukážka toho, ako podliehame stereotypom pri upozorňovaní na turisticky hodnotné destinácie. Kostolík v susednej Zolnej nájdete vo väčšine príručiek „čo hľadať v okolí Zvolena“. Čerín je známy, hodnotný, navštíveniahodný, ale ak nie ste práve zaujatý fanúšik stredovej architektúry, môže uniknúť vašej pozornosti. To by bolo na škodu veci.
[1] https://apsida.sk/c/3737/cerin
[2] https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Xim%C3%A9nez_Imago_Pietatis.jpg
