Klimt. Žiadalo by sa mi napísať „najkontroverznejší viedenský umelec“. Nadšene prijímaný svojimi súčasníkmi, rovnako svojimi súčasníkmi zatracovaný. Ale toto nie je rozprávanie o Klimtovi. Hoci sa ho tiež týka. Je to rozprávanie o mieste jeho posledného odpočinku. To miesto je miestom odpočinku mnohých iných.
Friedhof Hietzing smelo konkuruje svetoznámemu, pompéznejšiemu, väčšiemu Viedenskému ústrednému cintorínu. Je menší, je starší, je komornejší, menej okázalý, je romantickejší, je tichý a je v tesnom susedstve cisárskych záhrad zámku Schönbrunn.
Životopis cintorína
K najstarším dejinám cintorína sa Rakúšania vyjadrujú opatrne. Nie sú príliš jasné. Hietzing, ležiaci na opačnom brehu rieky Viedenky (tiež Viedeň alebo Viedenská rieka), nebol súčasťou historickej Viedne ako mesta. Pravdepodobne tu niekde už v 17. storočí existoval cintorín, ktorý sa na konci 18. storočia „legalizoval“ na miesto posledného odpočinku s novou márnicou, vysvätenou v roku 1787. Postupne rozširovaný sa v priebehu 19. storočia dostal do vlastníctva viedenskej mestskej správy. Slúžil ako cintorín pre zosnulých z časti Hietzing a paláca Schönbrunn. Táto informácia je veľmi dôležitá. Je odpoveďou na otázku, prečo také známe osobnosti ako Gustav Klimt alebo dramatik Franz Grillparzer sú pochovaní práve tu.
Na konci 19. storočia otvorili na Maxingstraße budovu s dvoma márnicami, predsieňou a apartmánom pre strážcu. Už v roku 1913 pribudla nová márnica, kaplnka a rozloha cintorína presiahla 41-tisíc metrov štvorcových (v súčasnosti pokrýva viac ako 97-tisíc metrov štvorcových). Počas 2. svetovej vojny obradnú sieň poškodili boje. Obnova prebehla relatívne rýchlo, ale prestavbu vykonali až v roku 1952 a kaplnku zrekonštruovali v roku 1963. Výraznejšia interiérová úprava je zo 70. rokov 20. storočia. Autorsky sa pod ňu podpísal Erich Boltenstern. Nebola posledná, tá je až z rokov 1989 až 1991 podľa plánov Christofa Riccabonu. Všetky informácie o interiéroch sú z verejných zdrojov. Pre bežných návštevníkov nie sú otvorené.
Exteriér budov nie je vizuálne veľmi atraktívny. Pôsobia stroho, účelne, sú prispôsobené funkcii, bez výrazných architektonických prvkov.
O cintoríne z pohľadu návštevníka
Cintorín sa vymyká svojím reliéfom. Zabral plochu pod hrebeňom, na hrebeni a za hrebeňom kopca. Rozloženie na terasách, stúpajúce chodníky, krátke schodiská a sem-tam sa otvárajúci výhľad na Viedeň, to je niečo, čo zažijete v záhradách Schönbrunnu. Tu je to prekvapením.
O najstaršej časti cintorína sa hovorí, že dokumentuje viedenský biedermeier rokov 1815 až 1848. Roky od Viedenského kongresu do revolučného pnutia v Rakúskej monarchii. Nič nie je úplne presné, preto ani tieto roky až tak úplne „nefungujú“. Sochárske prvky na starých hroboch čerpajú z viedenského klasicizmu. Weibliche Trauernde, smútiace ženské postavy, sklonené nad urnami, a reliéfy zobrazujúce génia smrti (často s vyhasnutou, obrátenou fakľou). Vyjadrujú tichý, hlboký rodinný smútok a mierumilovnú predstavu o smrti ako o „bratrancovi spánku“.
Nadväzujúca secesia, ktorej matkou je aj Viedeň, priniesla honosné hrobky aj jednoduché náhrobky. Secesná sepulkrálna (cintorínska) sochárska výzdoba je spojená s popínajúcimi sa rastlinami, splývajúcimi siluetami postáv a symbolickými motívmi lúčenia, hlbokej noci či anjelov s jemne zasnenými, do diaľky hľadiacimi očami a klasicky krásnymi črtami. Na prelome 19. a 20. storočia sa zmenilo aj oplotenie hrobov. Tradičné liatinové mriežky nahradilo tepané železo s kvetmi, so zakrivenými líniami a geometrickými mriežkami, ktoré korešpondovali s estetikou Wiener Werkstätte. Hietzingská secesia má intímnejší charakter ako secesia zo Zentralfriedhof Wien. Tá je krásna, nádherná, okázalo európska. Táto je viac regionálne viedenská.
Najnovšie, alebo súčasné náhrobníky sú dokumentom o tom, „kto na čo má“. Neveľmi im venujem pozornosť. Ale keď niekto na náhrobník umiestni veľkú fotografiu športovca v drese amerického futbalistu, to vzbudí aj moju pozornosť. Aj to tu nájdete.
O pár hroboch slávnych zosnulých
Gustav Klimt (1862 – 1918), Gruppe 5, Nummer 194
Jedno z najväčších prekvapení cintorína. Náhrobok plochý, minimalistický, kamenný, s vyrytým menom, ktoré písmom imituje jeho umelecký podpis. Priepastný kontrast medzi bohatou, zlatom pretkanou výtvarnou tvorbou a skromným, nenápadným miestom odpočinku.
Katharina Schratt (1853 – 1940), Gruppe 19, Nummer 108
V roku 1916 ju povolali do zámku Schönbrunn, aby sa mohla rozlúčiť s milovaným cisárom Františkom Jozefom. Milenka, možno manželka, blízka, skôr najbližšia priateľka. Známa žena so záhadným životom spojeným s prvým mužom monarchie.
Veľký kamenný náhrobok v historizujúcom štýle s výraznými prvkami klasicizmu z tmavého kameňa, do ktorého je vsadená mramorová nápisová doska s vytesaným priezviskom z manželstva s uhorským šľachticom, barónom Mikulášom Kissom von Ittebe (Katharina Kiss von Ittebe).
Gróf Conrad von Hötzendorf (1852 – 1925), Gruppe 37, Nummer 1
Vojak, rakúsko-uhorský poľný maršal, náčelník generálneho štábu rakúsko-uhorskej armády, osoba, ktorej sa pripisuje 1. svetová vojna so všetkými tragickými následkami. Kontroverzný, napriek tomu obdivovaný, nezabudnuteľný chlap, ktorý neveľmi šťastne vstúpil do dejín.
Trochu mi hľadanie jeho náhrobku poplietlo hlavu. Náhrobok neobsahuje celé meno, grófsky titul, dátumy narodenia a úmrtia ani zoznam hodností či vyznamenaní, iba dve slová: FELDMARSCHALL CONRAD. Kameň doplnený o plastiku vavrínového venca s mečom. Dokonca nie je ani známy autor náhrobku.
Prechádzal som okolo náhrobku a vôbec ma nenapadlo, že Conrad je Conrad von Hötzendorf.
Hans Hass (1919 – 2013), Gruppe 47, Nummer 31
Potápač, fotograf, filmový producent, zoológ, scenárista, televízny moderátor, filmový režisér a spisovateľ. Jedna z legiend môjho detstva, pretože som do svojich 19 rokov fungoval vo Zväzarme ako športový potápač. Tu pochovaný so svojou manželkou Lotte (1928 – 2015), ktorá ako prvá žena filmovala žraloky v ich prirodzenom prostredí. Náhrobok robustný, nepravidelne tvarovaný prírodný kamenný monolit tmavej farby. Pri slnečnom svetle sa kameň farbí do modra a vzbudzuje ilúziu do kameňa stuhnutých morských vĺn.
Významných Viedenčanov a Rakúšanov tu je niekoľko desiatok. Zaujať vás môžu úplne iné mená. Alebo vám nepovedia vôbec nič a potom sa môžete sústrediť výhradne na výtvarné spracovanie cintorína.
Ako na návštevu
Riešil som problém, ísť autom k cintorínu, alebo nie? Zvyčajne parkujem v garáži P+R Erdberg a všetko obsiahnem v dostupnosti mestskej hromadnej dopravy. Blízkosť zámku Schönbrunn a veľkých križovatiek v jeho tesnej blízkosti s vysokým počtom turistických autobusov ma odradili od použitia vlastného povozu. Veľmi vhodne.
Stačí sa linkou metra U4 doviezť do stanice Hietzing a potom je to prechádzka trochu do kopca. Po Hietzinger Hauptstraße, Am Platz a Maxingstraße asi 20 minút. Predstaví sa vám Viedeň, ktorá tu rástla najmä ku koncu 18. a v 19. storočí. Menej kozmopolitná, viac rakúska. Dokonca aj cintorín tak pôsobí. Zvyčajne okato ignorujúci Viedenčania sa vám tu možno prihovoria. Pri hrobe Otta Wagnera sa nás asi 80-ročná pani opýtala, či hľadáme aj Klimtov hrob.
P. S. Vyhľadajte a vytlačte si mapu z internetu. Na cintoríne sú na informačných tabuliach mapy, ale nie je úplne jednoduché si zapamätať, kam práve máte namierené.
Adresa
Friedhof Hietzing
Maxingstraße 15
1130 Wien
Otváracie hodiny
Od 3. novembra do konca februára: od 8.00 do 17.00 hod.
V marci a v októbri do 2. novembra: od 7.00 do 18.00 hod.
Od apríla do konca septembra: od 7.00 do 19.00 hod.
Od mája do augusta je cintorín otvorený každý štvrtok do 20.00 hod.
